Pri pôsobení na vysokej škole som sa stretával s vlnami nových teórií, prístupov, metodík a systematík. Zrazu sa objavili desiatky publikácii o outsourcingu, flat management, zero waste, upcyklingu ...... vznikali študijné programy, prednášky, eventy, konferencie, aby o 5-10 rokov téma zapadla prachom. Samo osebe to neznamená, že ich podstata nebola atraktívna a že ich obsah zapadol prachom. Skôr naopak, časť predstáv a vízii sa v nejakej podobe podarilo realizovať a naplniť.
Tvorba nových teórii v spoločenských vedách je však otázka marketingu a ten som neovládal, pretože som ho učil iba okrajovo. Nie je podstatné vymyslieť novú teóriu, metodiku, ale dosiahnuť, že celý svet ju bude používať. Takže som skúšal inú cestu. Namiesto tvorby nových metód a nástrojov som adaptoval tie, ktoré už boli použité a využívané v iných oblastiach a v iných disciplínach.
Niekde v blogoch som situáciu medzinárodného postavenia Iránu a KĽDR vysvetlil pomocou princípu čierneho pasažiera a nedávno som Hofstedeho upravený model aplikoval na a pochopenie komunálnej politiky.
Teraz sa pokúsim použiť notoricky známy Rogersov model rozdelenia populácie pri akceptácii inovácií. A pokúsim sa ho použiť pre vysvetlenie politických ídey a získavania volebnej väčšiny.
Model patrí podľa mňa do skupiny teórií, ktoré zodpovedajú „zdravému sedliackemu rozumu“. Naozaj netreba veľké vedecké výskumy aby človek akceptoval, že niektorí ľudia prijímajú novinky na trhu rýchlejšie, iní pomalšie a malá časť v podstate nové technológie neprijme z rôznych dôvodov nikdy. Môžeme byť radi, že takýto zdravý rozum našiel svoje vedecké potvrdenie. Marketéri s tým vedia pracovať, vedia ako cez inovácie budovať imidž firmy, ako uvádzať nové výrobky a získavať „správnych“ klientov, ale aj ako po čase novinku preniesť na širšie publikum. Vedia dokonca pomáhať aj pri tvorbe „ošiaľu“, pri ktorom dopyt po novinke vystrelí úžasným spôsobom, pri ktorom sa vytvorí bublina, ktoré však za krátky čas praskne. Nie vždy dokážu riadiť celý proces uvádzania nových technológii, ale tieto veci intenzívne skúmajú.
Ako je to však v prijímaní nových „politických myšlienok“? Neviem či je to len moje vnímanie, ale zdá sa mi, že väčšinové myslenie je nastavené jedným spôsobom. Podľa dominantného pohľadu liberáli, ľavičiari, progresívci patria do skupiny inovátorov a včasných adaptérov, kým konzervatívci a pravicový extrémisti patria medzi oneskorencov.
Opomeňme teraz, súčasnú situáciu. Teória je teóriou iba vtedy, keď dokáže vysvetliť nielen súčasnú, ale aj minulú, budúci, či inú realitu. Takže ako by to bolo, keby sme nepozerali na súčasné volebné subjekty na Slovensku.
Kto sú inovátori v spoločenskom prostredí?
V princípe sú to revolucionári, ktoré sú ochotní akceptovať nové, neoverené, nepreskúšané myšlienky a riešenia bez dôkazu ich funkčnosti. Pozor dôležité je zdôrazniť, že prví nacionalisti, fašisti, komunisti, či nacisti patrili vo významnej miere do tejto skupiny. To je dôležité uvedomiť si, keď čítame životopisy slávnych osobností, ktoré niekde vo svojom živote boli poblúznení ošiaľom nových spoločenských konvencií. Príčinou toho, že sa stali komunisti, fašisti bola práve ochota prijímať nové, radikálne riešenia. Pochopenie dôsledkov, ich potom viedlo k opusteniu revolučných myšlienok a veľmi často k ich radikálnej kritike.
Problémom politických reprezentácií inovátorov je ich marginálny počet. S takým počtom nemajú títo extrémisti šancu získať pre svoj program väčšinu populácie. Ak chcú získať moc, tak najjednoduchším spôsobom je revolúcia, puč alebo iný spôsob násilného prevzatia moci. Aj keď „úspešní inovátori“ radi vytvárajú gloriolu ľudového hnutia, ktoré ich priviedlo k moci, pravda je že sú za tým schované väčšinou relatívne malé skupiny obyvateľstva. Pri francúzskej aj sovietskej revolúcie išlo o pár tisíc príslušníkov, niekde prebleskla informácia, že Fidel Castro v čase dobytia Kuby mal k dispozícii pár tisíc ozbrojencov, Mussolinimu stačilo 20 000 pochodujúcich čiernokabátnikov. Napokon ako upozornil Chmelár, ani myšlienka spoločného štátu Čechov a Slovákov presadzovaná časťou elity, by na Slovensku nezískala pravdepodobne väčšinovú podporu.
Problémom podporovateľov týchto -izmov v súčasnosti je, že sa zgrupujú zo skupiny oneskorencov, kým inovátori tam úplne chýbajú. Je ťažké získať podporu väčšiny pre návrat do situácie spred 50-70-90 rokov a stavať IBA na symboloch minulosti. Napriek existujúcej socialistickej nostalgii, väčšina populácie cíti, že tá nostalgia je z významnej časti nostalgiou osobnou (´boli sme mladí a život bol krásny´) a nie nostalgiou systémovou (´strašne rád som chodil na prvého mája prezentovať výsledky výstavby socializmu´).
Sem tam inovátori preklenú cestu s oneskorencami pri parciálnych spoločenských témach. Oneskorenci s nenávisťou voči židom s oneskorencami z radou islamských fundamentalistov sa môžu stretnúť pod palestínskou vlajkou s inovátormi, ktorí sa stotožnili s LGBTi komunitou (pozor v žiadnom prípade netvrdím, že LGBTi sú inovátori! Naopak členovia komunity, ktorí bojujú za manželstvá osôb rovnakého pohlavia a adopcie detí takýmto párom by sa skôr dali priradiť k včasným adaptérom ako k skorým osvojiteľom. Ale časť inovátorov vidí v tejto komunite to správne prostredie pre svoje radikálne spoločenské a umelecké vyjadrenie.) Podobne sa časť ekologických inovátorov hľadajúcich nové modely vzťahu k prírode stretli pri covide v jednom šíku s oneskorencami odmietajúcimi vakcíny ako výdobytky modernej doby.
Takéto adhoc spojenectvá inovátorov a oneskorencov dokáže byť úspešná hlavne pri „ničení“ spoločenského konsenzu. AK sa debatuje o hybridnej vojne zo strany Ruska, tak je zrejmé, že tejto vojne chýba akýkoľvek „étos“. Pri hybridnej vojne Sovietskeho zväzu sa aspoň dala hľadať tá ídea socialistickej revolúcie, rovnosti, znárodnenia výrobných prostriedkov a plánovania ekonomického života. Súčasná hybridná vojna je iba o kritike bez riešení.
Dôvod, prečo som nad témou začal uvažovať boli prieskumy verejnej mienky. V marazme tejto spoločnosti som očakával, že Progresívne Slovensko sa v súčasnosti bude pohybovať niekde na úrovni 30% volebných preferencií. Napokon v zásade robí veľa vecí správne. Ide k ľuďom, debatuje na lokálnych úrovniach, nadnáša témy, upozorňuje, kritizuje. Dokonca už začali preberať aj to, čo som v diskusiách ako „trol- dobrovoľník“ písal už dlhodobo.
Nikto nie je väčším kritikom Roberta Fica ako Robert Fico. Ak po 15 rokoch vládnutia hovorí o obavách z puču, o rozkrádaní „progresívnych neziskoviek“, o kampani médií proti nemu, o neexistencii právneho štátu, nezávislých súdov a nestranného vyšetrovania, tak hovorí O SVOJEJ NESCHOPNOSTI!
Napriek tomu posledné prieskumy naznačujú, že PS dobieha Smer. Ako je to možné?
A práve Rogersova krivka mi ponúkla vysvetlenie. Smer nemusí padať, on svojou politikou a rétorikou dokáže veľmi účinne osloviť (spolu so SNS a Republikou) oneskorencov. Pre nich je ten efekt odporu voči všetkému novému dôležitejší ako nejaké politické myšlienky a názory. S tým, že „partizáni a ľudáci“ sa ocitajú v jednom košiari nemajú problém, stačí ak im hodíte nejakú „progresivistickú technológiu“ a oni sa vrhnú. Pamätáte si na tu vlnu rozhorčenia a strachu pred 5G sieťami. Pokrytie touto sieťou sa týka 95% obyvateľov Slovenska a nič sa nestalo. Momentálne sú na čele veterné elektrárne a keď Taraba pochopil, že to sú „jeho“ voliči, nerád, musel zabaliť krásny biznis, čo sa z toho dal vytĺcť.
Na druhej strane stojí Progresívne Slovensko. Aj keď tam asi nájdeme najviac inovátorov nedá sa povedať, že by strana a jej program bol v tejto „revolučnej“ kategórii. Pamätám si, že pred vznikom strany existovala diskusná platforma, na ktorej sa riešili viaceré veľmi inovatívne koncepty. Sám som sa tam zapájala do diskusii o univerzálnom základnom príjme a možnosti jeho vybudovania, pomerne radikálna bola aj diskusia o automobilizme a jeho budúcnosti.
Tieto myšlienky však z pragmatických dôvodov nie sú žiadnym spôsobom zo strany tejto strany prezentované. Aj keď je to námet na iný blog, považujem za chybu, že PS nenašlo „platformu“, kde by verejnosti posúvala aj radikálnejšie myšlienky budúceho usporiadania spoločnosti. V diskusii o Trubanovom bielom prášku, Hellebrandovej zmene financovania dôchodcov, Šimečkovej o.z. tak zostáva PS iba pasívnou obeťou útokou, bez protiútoku z bočnej strany. To zásadne znižuje kredit strany u väčšiny, hlavne tej neskorej, ktorá musí cítiť, že navrhované riešenia sú „normálne“ nie „radikálne“.
Drvivá väčšina podporovateľov PS sú z radou skorí osvojitelia, ktorá však tvorí možno 1/6 populácie. Tak ako pri technológiách títo voliči vidia „čo sú dostupné možnosti“ a aké potenciálne výhody prinášajú. PS a SAS sú jediné strany, ktoré o týchto možnostiach hovoria a preto majú ich podporu. Nejde pritom o žiadne radikálne, prevratné, inovácie, nedokonalé experimenty nevyskúšané v iných krajinách. Väčšinou ide o funkčné systémy, ktoré posúvajú spoločnosť do doby digitalizácie, umelej inteligencie a klimatickej zmeny.
Problém je, že oneskorenci ani skorí osvojitelia voľby nevyhrávajú, pretože nemôžu získať väčšinu. Voľby vyhrávajú sily, ktoré patria k skorej alebo oneskorenej väčšiny a otázka je, ktorej časti sa podarí osloviť túto skupinu so svojimi politickými cieľmi. Toto platí dokonca aj pre inovátorov a ich snahu získať politickú moc. Nacistom otvorila cestu k moci pomoc od tradičných strán weimarskej republiky. A trošku opomínaným faktom zostáva, že v žiadnej z krajín bývalého východného bloku (okrem Juhoslávie a Albánska) v prvých voľbách po 2.svetovej vojne nezískali komunisti väčšinu. Pri zachovaní zdania demokracie (opäť s výnimkou Juhoslávie a Albánska) vytvorili blok strán s umiernenými stranami, kde iba niekde tvorili najsilnejšiu časť. Ovládnutie silových zložiek však nielen zvrátilo osud, ale aj pripútalo krajinu k ZSSR (na rozdiel od tých, kde komunisti prevzali moc priamo).
Marketéri vedia, že marketingová stratégia pre časných osvojiteľov a skorú väčšinu sa líšia. Ak by sme to posunuli do politickej roviny, PS momentálne nemá program pre včasnú väčšinu. Program, ktorí upozorňuje na prehrešky Smeru je skôr programom pre pomalú väčšinu a tá sa presunie medzi voličov PS iba veľmi nepravdepodobne. Predpokladať, že koncept, ktorý fungoval u Matoviča bude fungovať aj u PS je skôr ilúzia, pretože voličské skupiny týchto skupín sú veľmi odlišné. Matovičove jadro bola neskorá väčšina, ale pri voľbách získal podporu aj rýchlej väčšiny a to aj preto, že PS/Spolu sa zameralo na oneskorencov (kampaň proti Kotlebovi).
Ako som spomínal progresívcom chýbajú inovatívne myšlienky, ktoré by „mohli zatrhnúť“. V časoch perestrojky vyzeralo súkromné kaderníctvo ako zásadná inovácia, aj keď išlo činnosť skôr pre pomalú väčšinu. V českých média sa svojho času objavilo viacero článkov a prípadov polyamorie. Možno je to selektívny zrak, ale potom ako sa posilnil štatút registrovaného partnerstva v zákone, tieto články „zmizli“. Partnerstvo osôb rovnakého pohlavia zoči-voči diskusiám o polygamii alebo polyamorii prestalo mať nálepku radikálnej inovácie. Ide o podobný princíp ako Smer používa v prípad Luboša Blahu, pri ktorého radikalizme vyzerá Kaliňák ako umiernená racionálna voľba.
Michal Šimečka a predstavitelia PS odmietali využívať populistickú politiku v rámci prezentácii svojich myšlienok. Opäť netreba vnímať takéto kroky ako snahu o populizmus, ale ako snahu o vytvorenie pocitu istoty, potrebného pre väčšinu rýchlej väčšiny. Určite by sa dalo nájsť viacero iných krokov, ktorými by mohla PS viac osloviť túto skupinu, ktorá rešpektuje realitu sveta, ale nie je ochotná ísť s ňou do konfrontácie, ktorá vytvára riziko pre jej život.
Ale na to možno ešte bude priestor inokedy.
