Robíme to každý deň.
V práci, v škole, v kaviarni, v divadle, v spoločnosti, v ktorej stretávame ľudí, ktorým zanecháme kus seba ako pečiatku. A tak sa z nás stávajú zberatelia ľudí, ktorí nás zaujali, niečim ovplyvnili alebo len na nich z nejakého dôvodu nevieme zabudnúť.
XXX
- Cítim sa prázdna, - vravela V. po smutnej noci.
- Prázdna? - spýtala som sa opatrne.
- Akoby som nemala dušu.
- Máš ju V. len si ju na chvíľu celú odovzdala niekomu inému a zabudla si na to, že si jej musíš nechať trošku i pre seba.
- On mi ju ukradol, - povedala V a sklopila oči.
Pravda je taká, že ľudia robia dookola to isté. Milujú príliš, dúfajú príliš, túžia príliš, strácajú seba, sklamú sa a potom hľadajú čokoľvek čím môžu zasýtiť svoje vnútro, aby necítili prázdno. Hm, a dušu nám ukradnú len tí, ktorým to dovolíme..
XXX
B. bol opitý a vyhlásil, že radšej bude mať v posteli každý víkend novú ako jednu, jedinú, ktorej venuje svoj drahocenný čas.
- Vieš, ja som sa otvoril len jednej žene a i tá ma opustila., - vravel a potom zaspal na čiernej koženej sedačke.
Nevieme prehrávať.
Nevieme prijať veci tak ako sú, i keď nie sú odrazom našich predstáv. Potom si bijeme hlavu o múr lebo strácame, hrdosť, dôstojnosť a racionálnosť.
A možno by všetko bolo jednoduchšie ak by sme si uvedomili, že prehra neznamená vždy pre nás niečo negatívne, že život nie je súboj, že ľudia sa nedelia na dobrých a zlých a najmä, že ľudia si nekradnú duše navzájom, len si niečo zo seba predávajú.
Aby sa necítli samy.
Aby si skrášlili život.
A najmä, aby sa naučili pozerať na svet inými očami.
Photo: deviantart.com
