Vlastne je to celé jednoduché. Mám rada maličkosti viac nez veľké gestá. Také maličké, ktoré pre iných urobíme, možno nevedomky a úplne prirodzene, lebo nám na tých ľuďoch záleží. Nie z povinnosti, nie preto, že by sme museli, ale preto, že chceme.
Keď sa niekedy dívam na cudzie príbehy, počujem ako mi moje kamarátky hovoria, že ich chlapi, nedokážu vybrať ,bez ich pomoci, kuchynskú linku. Ako sa muži sťažujú na čo, chcú ženy s nimi pozerať futbal, keď nevedia pravidlá. Ako na seba dudrú a predsa sú radi, že im to môžu vysvetľovať. Sú radi, keď ich tí druhí aspoň na chvíľku potrebujú.
Lebo i napriek všetkému sme všetci do jedného spokojní, keď je všetko ako má byť. Keď ženy môžu dávať prednášky o tom ako zútulniť domácnosť a muži naoopak. Keď to, že nám na niekom záleží je zabalené do otázok : ako sa máš, čo máš nové? Keď túžime vedieť, či ľudia, ktorí už možno nie sú v našich životoch sa majú dobre, či sa im darí. Možno preto si pozeráme ich nástenky na facebooku, na fotky, statusy. Možno preto, aby sme sa presvedčili, že nám na nich ešte záleží.
A i keď to nevyzerá ako v lacných filmoch, kde si všetci rozprávajú ako sa majú radi, vieme to i bez toho.
Vyznania sú zabalené do otázok a prosieb o pomoc. Keď nám niekto otvorí kompót, podá v správny čas vreckovku alebo len jednoducho vieme, že na nás dáva pozor. Možno z diaľky a možno z blízka.
Vždy mám rada keď sa z maličkosti stávajú veľké dary..
