S fľašou vodky v tele a s puškou na vedľajšom sedadle.
Nepodarilo sa mu to.
Tak ako sa mne nepodarilo naplno otvoriť nový priestor pre nového muža.Pre Daniela.
Nehoda nás zblížila viac než som si chcela pripustiť. Okrem pár zlomenín a pár minút v bezvedomí sme z toho vyviezli relatívne dobre. Dni sa zdali takmer rovnaké a predsa boli iné. Jana dojčila malú Scarlet, ktorá sa narodila v deň Stanových narodenín. Často som sa na ňu pozerala ako znežnela a najmä ako znežnel Stano. Jeho oči boli viac ľudské a jeho gestá čoraz krehkejšie.
Daniel odchádzal do Prahy sporadicky, kúpil si byt v centre mesta a prácu robil z domu. Viem, že to urobil kvôli mne i keď mi to nikdy nepovedal. CHodievala som k nemu domov na nealko mochito, ktoré mi vždy robieval s láskou a ochotu, ktorú mi venoval.
Klamala by som ak by som povedala, že som si Daniela neobľúbila. Klamala by som ak by som tvrdila, že mi s ním nebolo dobre. Pravdou však je, že by som taktiež klamala, keď by som hovorila, že som ho ľúbila.
Sedeli sme za stolom v jeho obývačke, zakuklili sme sa do deky a pozerali sme na televízor. Daniel mi potom rukou hladil krk a ja som sa nahlas smiala lebo ma to šteklilo. Registroval môj uvoľnený pohľad, nadýchol sa nahlas tak aby som to počula a vravel :
- Nemyslíš, že tá nehoda bola osud?
- Osud? - spýtala som sa hlúpo. Lebo som naň až príliš verila, ale nie vo svete s Danielom. Jedine vo svete, ktorý bol môj a Tobiasov.
- Možno áno, - jemne som sa usmiala.
- Dáši?
Zdvihla som v jeho lone hlavu.
- Ako je to s nami dvoma? - spýtal sa ma krehko opatrne. Nenaliehal na mňa, celé 2 mesiace robil pre nás prejavy, s ktorými som s obavami bojovala. Prejavy, ktoré som nechcela menovať, lebo mi to vyhovovalo byť s niekým v posteli, v živote, v slovách s istotou, ktorú mi dával úplne prirodzene. S istotou, ktorú som brala ako samozrejmosť, ktorá patrila k jeho osobnosti a ktorá mi pri Tobiasovi denne chýbala a pri Danielovi som sa jej presycovala. Veľmi som chcela odpovedať, odpoveďou v ktorú veril. Odpoveďou, ktorá by pre nás znamenala nový smer. Lenže to by mi vtedy nemohla zapípať sms s Tobiasovým číslom. S textom, ktorý hovoril : Už Ti nevolám, lebo by si mi nezdvihla, už Ti len píšem, že sa s Tebou potrebujem stretnúť.
Lenže náš svet, to chcel inak. Daniel odomňa nedostal žiadnu odpoveď, len nesmelý bozk a argument, že všetko je dobré tak ako je. Prikývol a stačilo mu to. Mne stačil fakt, tam niekde je Tobias, ktorý ma má rád zvláštnou láskou, ktorej rozumieme len my dvaja. Odišla som z Danielovho bytu rýchlo, bez výčitiek som o pár minút nastupovala do Tobiasovho auta. Tobias sa mi po nehode ozýval, v pravidelných intervaloch mi zvonil telefón, lenže ja som ho nezdvihla.
- Kam ideme? - spýtala som sa trošku nervózne.
- Do Londýna dievčatko. Potrebujem Ťa uniesť.
Bola som hlúpa? Alebo nebola?
Je hlúpe konať emóciami?
Je hlúpe nebojovať za svoju lásku ?
Neviem. Viem však, že možno bolesť z lásky potrebujeme ako soľ. Aby nám ukázala do akej hĺbky dokážeme milovať.
