Neutop sa 11. časť ( Útek do (ne) bezpečia )

Srdcia sú dokonalé stroje, ktoré potrebujú na prežitie cit. Najkrajší na našom živote je vývoj nášho srdca. Spočiatku potrebujeme materinský cit, neskôr rodičovský, potom je pre nás dôležitý priateľský cit a napokon dospejeme k partnerskému citu, ktorý nazývame láska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Čo robí žena po rozchode? Ľutuje sa, potom chce chvíľu zmeniť život, kúpi si niečo pekné a niekedy si bude chcieť zmeniť účes. To všetko sme schopné robiť preto, aby sme zabudli na to, že ani jedna z týchto možností nám rýchlo nedá do poriadku zlomené srdce. Na zlomené srdce existuje jediný účinný liek. A tým je čas. Všetky iné utešujúce prostriedky, sú len chvíľkovou náplasťou. Existuje však ešte niečo, čo na pár dní zaberá. Útek. A ten som zvolila i ja.

V Prahe som nikdy nebola, keď mi Jana poslala mailom akciový pobyt v trojhviezdičkovom hotely v centre mesta, neváhala som a zbalila som sa hodinu. Išla s nami aj moja mama, ktorá mi na autobusovej stanici pošepkala, že ide s nami aj jej nový priateľ. Ostala som prekvapená, pretože som o žiadnom jej novom priateľovi nevedela. Z nového priateľa sa vykľul starý milenec Jozef, Anežkin otec, s ktorým sa moja mala oficiálne dala dokopy. Bol to sivý pán, s inteligentným humorom, ktorý mojej mame otváral všetky dvere a nosil jej kufor. Vystúpili sme po pár hodinovej ceste pokrčené v upršanej Prahe, Jozef moju mamu ohrieval svojim kabátom, Jana si pred malou kaviarňou zapálila a povedala mi :

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- To aby si človek narazil nejaké dedka, tí aspoň vedia ako sa majú správať k žene.

Nemo som prikývla a tak som jej vravela, že by nemala fajčiť. O pár minút sme sedeli na našej izbe, Jana si balila do kabelky malé fľaštičky sprchového gélu a šampónu, ktorý nám upratovačka menila každé ráno. Vraj preto lebo chce nejaký suvenír za ktorý nemusí platiť a môže ho využiť aj doma. Zvyšok dňa nám Jozef robil sprievodcu po všetkých pamiatkach, mama všetko fotila a pripomínala mi nízkych Číňanov. Keď sme si po pár hodinách povedali, že kultúrneho vyžitia máme viac než dosť, odtrhli sme sa od mamy a Jozefa a išli sme na bylinkový čaj do drevenej kaviarne s abstraktnými obrazmi, vedľa komorného divadla.

SkryťVypnúť reklamu

- Kedy mi chceš už o tom povedať? – spýtala sa ma Jana, keď som sa tvárila, že mi je teraz dobre.

- Nechcem sa o ňom baviť, - odvrkla som.

- Ak sa o ňom nechceš baviť, tak to je preto, že ťa to bolí. A bolí ťa to preto, lebo nepočúvaš svoju najlepšiu kamarátku, - povedala keď si vytláčala citrón do bylinkového čaju.

- Ale sme tu preto aby sme na svoje smútky zabudli. Navrhujem vymyslieť plán na večer. Nebýva náhodou v Prahe ten fešák čo si s nim riešila na strednej?, - spýtala sa ma potom.

Usmiala som sa a spomenula som si na Daniela. Hnedovlasého chalana, s ktorým som prežila krátky románik počas strednej školy. Bolo to v období keď som sa začala stretávať s Mirom a nevedela som sa rozhodnúť, komu dám šancu. Daniel mi to neskôr uľahčil, keď odišiel žiť do Prahy, sporadicky sa mi istú dobu ozýval, keď však videl, že ja mám oči len pre Mira, nechal ma žiť svoj život.

SkryťVypnúť reklamu

- Skoro som naň zabudla, ani neviem, či tu ešte býva. Je to tak dávno, - vravela som.

- Super, ideálne. Takže mu zavoláš. , - oznámila mi Jana.

- Zlatko, nemám jeho číslo a nemyslím si, že on si ma ešte pamätá.

- Máš predsa facebook, tam nájdeš každého. , - Jana zobrala do ruky svoj mobil, pripojila sa k internetu a vyťukala do vyhľadávača Daniel Okál. Chvíľu nemo ťukala a tak vykríkla, -

- Mám ho, býva v Prahe a pozri ako vyzeráááááááááááá, - ukazovala mi malú fotku na ktorej bol svalnatý, uhľadený Daniel.

- To je blbosť, nebudem mu písať, - vravela som.

- Už si mu napísala, čakaj hovor, - povedala po chvíli Jana.

SkryťVypnúť reklamu

- Čo???

- Mohla by si mať aj originálnejšie heslo. , - usmievala sa Jana.

- Ty si strašná krava. , - vravela som.

Jana sa oprela pohodlne o stoličku, mne zazvonil telefón a ona stihla dodať :

- Premieňam tvoj nudný život na grotesku.

***

Daniel bol rýchly, rýchlejší než by som očakávala. V telefóne mi hovoril, že je to neskutočný paradox, lebo pred pár dňami si na mňa spomenul. A tak navrhol, že príde po mňa na hotel a ukáže mi Prahu z jeho pohľadu. Sedeli sme večer na izbe, maľovala som sa pred zrkadlom a Jana si lúštila krížovku.

- Naozaj, nechceš ísť so mnou?

- Nie, ja a moje dieťa chceme dnes oddychovať. Ak sa budem nudiť, pôjdem si popočúvať nejaký príbeh z mladosti, starých hrdličiek.

- To nevyzerá ako najlepší program, - vravela som s úsmevom.

O chvíľu som si nahodená v tričku, rifliach a teniskách, balila do kabelky veci. Jana zdvihla oči, prekrútila očami a povedala :

- Takto nemôžeš ísť.

- Prečo nie?

- Lebo vyzeráš ako pätnásť ročná.

- Aspoň som mladé mäsko, - usmiala som sa. Jana vstala, vybrala mi zo svojej skrine čierne šaty s červeným šálom, nahodila som si naň čierne sako a na pery som si dala sýty červený rúž.

- Teraz vyzeráš ako osudová žena, - povedala na dramaticky a ja som prekrútila očami, lebo som sa vôbec necítila dobre. Ale bolo mi to v podstate jedno.

Daniel ma čakal pred hotelom ako mi sľúbil. Podľa čierneho nablýskaného auta som vydedukovala, že sa má dobre. O pár minút som sa to dozvedala i z jeho rečí. Daniel bol pohoďák, vlastnil pár firiem s výpočtovou technikou v centre Prahy, zobral ma do luxusnej reštaurácie, pili sme červené víno a lososa. Rozprávali sme sa o práci a živote. Keď sme sa otužili vínom, prišla reč na vzťahy.

- Nehovor mi, že nemáš žiadneho muža snov.

- Nemám, - usmiala som sa.

- Dôvod? ,

- Muži snov neexistujú.

- A čo som potom ja? –

Zasmiala som sa a tak som dodala .

- S niekým som sa teraz rozišla.

- S niekým novým od Mira?

- Áno. , - nesmelo som prikývla.

- Ty mužom lámeš srdcia.

- Teraz muž zlomil srdce mne, - smutne som sa usmiala.

- Tomu neverím. Kde býva? Mám zbrojný pas, -vravel Daniel

Obaja sme sa zasmiali.

- Vyzeráš pekne Dáška. Vyzeráš tak pekne, že keby som ťa nepoznal, tak ťa lámem aby si išla ku mne domov.

- Krycí manéver by bol film ? – spýtala som sa s jemným úsmevom.

- Krycí manéver by bol najkrajší výhľad na večernú Prahu, - povedal Daniel.

- To by som brala, - vravela som.

O pár minút som stála na veľkom balkóne preskleného luxusného bytu a pozerala som sa na blikajúcu Prahu. S Danielom sme sedeli na balkóne, boli sme prikrytý dekou. Pozorovali sme blikajúce lampy, nahlas sme sa smiali a keď odbila polnoc, odniesol ma Daniel na hotel.

Lúčila som sa s ním v aute, pobozkala som ho na líce, Daniel zdvihol oči a tak vravel :

- Ďakujem, že si mi pripomenula minulé časy.

- To ja ďakujem, bolo mi príjemne.

- Uvidíme sa?

- Pozajtra odchádzam, asi to už nestihnem. Ale, keď prídeš domov, určite.

- Sľubuješ?

Prikývla som.

Vystúpila som z auta, nadýchla som sa a napísala som Tobiasovi sms: Nezáväzný vzťah. Prijímaš?

alexandra Šupolová

alexandra Šupolová

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  0x

O tom ako voňajú príbehy, ktoré sa musia len prežiť.. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáLietajme spolu..Dýchaj, usmej sa a žiA kde máš srdce Kika?Osobné neosobné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
SkryťZatvoriť reklamu