Mám rada Prahu, Paríž, Barcelónu, úzke uličky a pouličných umelcov. Neviem kričať a donedávna som si myslela, že i milovať.
Bolo pár dní po tom, čo sa vytratil Miro z môjho života, sedela som pri počítači a vybavovala som maily. Výhodou mojej práce bolo, že som mohla svoju prácu robiť aj z domu a do kancelárie som chodila len v nevyhnutných prípadoch. Zazvonil mi telefón.
- Mali by sme sa ísť baviť, - vravela Jana z druhej strany telefónu.
- Je osem hodín ráno, zlatko.
- Ja viem, ale ja sa potrebujem ísť dnes baviť.
- Ale, ja nemám chuť.
- Ježišiii, ty viac smútiš ako keby si bola odkopnutá ty.
- Takže čo sa stalo? – spýtala som sa lebo som Janu poznala.
- Videla som Stana v meste. Mimo toho, že sa mi ani neozval, že je doma, sedel na terase so škaredou presolárkovanou čiernovláskou a nahlas sa smial.
Stano bol náš spolužiak zo strednej školy. Náramne veľký sukničkár a paradoxne prvá Janina veľká láska. Ten chlap jej porozbíjal srdce na sedem krát, ale ona vždy s hrdosťou a pokorou niesla svoj kríž a pozície tej druhej. Tí dvaja si navzájom ubližovali, ale trhalo im srdce, keď spolu neboli. Nikdy som nechápala prečo sa k nemu stále vracia, prečo ho nepošle do čerta keď s ňou máva ako s mávatkami na prvého mája. Ale, ona mi stále hovorila o tom, že on je jej osudový muž. Tak som sa teda tvárila, že tomu rozumiem.
- Videl ťa?
- Nie, skrývala som sa pri novinovom stánku.
- Ty si ich špehovala?
- Tak by som to nenazvala. Len som sa chcela presvedčiť, či je šťastný. A najhoršie na tom všetkom je, že som prišla na to, že on je neveriteľne šťastný. , - kričala do telefónu.
- Preháňaš !
- Zlatko, pozeral na ňu, akokeby bola bohyňa a v očiach mal to čo pri mne nikdy nemal.
- Bola si pri novinovom stánku, ako si mohla dovidieť čo mal v očiach?
- Dobre, tak som sedela na tej istej terase.
- Sama?
- Sama. Dala som si šatku okolo hlavy a okuliare a cítila som sa ako v nejakej detektívke.
- Chceš mi povedať, že on ťa nespoznal?
- Ani na mňa nepozrel. Hovorím ti je z tej solárkovej hotový. Sedela som tam dve hodiny, v peňaženke som mala 5 Eur a časník ku mne chodil každých 15 minút či niečo nepotrebujem. Bol milý, tak som si stále niečo objednala. Po hodine som mala všetko vypité a v peňaženke som mala prázdno.
- Ty si koza a tú ďalšiu hodinu si robila čo?
- Vymieňala číslo s čašníkom.
Zasmiala som sa.
- Vzťahy sú celé na hovno, preto sa stretneme o deviatej u mňa, platí?
- Platí, - vravela som a zložila.
XXX
Moja stará mama mi vždy hovorila, že lásku si človek len tak neprivolá. Pretože je to proces. Ktorý sa rodí, tvorí, treba sa oň starať ako o zdravie, aby sa nám nezunovalo. Treba ju rozmaznávať, prijímať, dávať, ale najmä na nej svedomito pracovať. Večer sme nahodené sedeli u Jany na balkóne, mali sme otvorené víno a rozprávali sme sa o živote. A potom keď sa nám zunovala samota, ktorú sme obe cítili, išli sme do Štrku. V Štrku bolo plno, ľudia sedeli pozdĺž baru alebo len tak stáli a viedli relaxačné rozhovory. Na konci baru Jana zbadala Stana a utekala za ním lebo si potrebovala vyriešiť všetky otázniky, ktoré jej svietili v hlave. Sedela som na barovej stoličke v čienych šatách a pozorovala som ich. Navonok pôsobili ako idylický pár, ale to preto že navonok vyzerá veľa vecí pekne. Málokto však vedel, že si ubližujú na počkanie a používajú silné slová len preto, že sa boja prijímať.
Neskôr keď ma prestalo baviť nečinne sedieť pri bare,sme sa presunuli do boxu. Neskôr si k nám prisadal akýsi Stanov kamarát. Bola to taká čudná atmosféra, lebo Jana a Stano na znak zmierenia nevedeli od seba odtrhnúť oči a ja som sa s tým neznámym Tobiasom, čo bol o pár mesiacov môj, nevedela rozprávať. Cítila som sa zle, akoby moje ja odišlo na dovolenku a sedela tam len prázdna schránka. Stáva sa mi to pri ľuďoch, pri ktorích sa necítim ako človek. Stalo sa mi to pri Tobiasovi
- Takže ty študuješ? – spýtala som sa ho, keď ma už nebavilo pozorovať Janu so Stanom ako si vymieňajú mokro v ústach.
- Nie, už som doštudoval, – povedal.
- A čo si študoval? – spýtala som sa ho.
- To teba dievčatko nemusí zaujímať, – povedal úplne arogantne.
Jana so Stanom sa v tom momente prestali bozkávať a začali sa uškŕňať, akože to malo byť neuveriteľne vtipné. Objednala som si u čiernovlasého čašníka ďalší drink lebo na husté reči neznámeho chalana som dnes nemala náladu.
- Ani nezaujíma, ale som natoľko inteligentná, že sa snažím o komunikáciu, – povedala som s úsmevom.
Tobias sa zasmial a zapálil si skúmavým pohľadom, ktorý mi venoval.
- Tobias bol so mnou v Anglicku, – zapojil sa Stano s poloúsmevom .
- Je to najodvážnejší chlap akého poznám, – dodal.
- A čo také odvážne si teda spravil? – pozrela som sa na Tobiasa a čakala som na odpoveď.
- Dokážem sťahovať nohavičky za rekordne krátky čas, – pošepkal mi.
- Ty si teda borec, - vravela som lebo som nevedela reagovať.
- A čo ty Stano, ako dlho sa zdržíš? – obrátila som tému.
Všimla som si ako sa Jana zamrvila a upäto naň pozerala. To bol presne ten moment na ktorý Jana už dávno vedela odpoveď, ale niekde v sebe verila, že povie, že ostáva. Dobre som vedela, že Stano je vetroplach a že pre svoj pocit slobody potrebuje byť stále na inom mieste.
- Ehm, ťažko povedať, - povedal vyhýbavo Stano a pobozkal Janu na pery. A ja som si v duchu povedala, čo je toto za láska, keď Jana by mu dala všetko a on i napriek tomu, že to videl a cítil, radšej utekal. Možno je to naozaj o tom, o množstve prekážok, o presviedčaní seba samého, že sme lásky hodní a najmä či sme schopní nielen z nej brať, ale i dávať. To nevie každý.
Jana sa tvárila, že to nepočula, ale dobre viem, že počula.
- Dáška, ale vyzeráš pekne, opeknela si. Počul som, že lomíš mužom srdcia?! – spýtal sa ma hneď potom Stano.
- Už nelomím, už len po nich dupem, - zasmiala som sa smutne.
Tobias urobil grimasu. Neskôr mi povedal, že preto lebo po srdciach sa dupať nemá.
- Niečo ti prekáža? – obrátila som svoju tvár na Tobiasa.
- Nič mi neprekáža, - povedal s úmevom.
Zamračila som sa. Celý ten večer bol napáchnutí čudnou atmosférou, o pár minút som sa natešená zdvíhala a lúčila lebo som išla domov. Janu som pobozkala na lice, pozrela mi do očí a pošepkala mi, že je v pohode. Vedela som, že nie je, ale usmiala som sa. Slová sú jednoducho príliš zbytočné keď v srdci sa tvorí malý hurikán.
Zdvorilo som sa rozlúčila a pomaly som kráčala k východu.
- Hej, - zakričal na mňa.
Otočila som sa. Tobias tam stál s rukami vo vreckách a arogantne sa usmieval.
- Môžem ťa ísť odprevadiť? – spýtal sa.
A ja som bez rozmýšľania kývla hlavou, už ani neviem prečo.
Tak sme teda kráčali vedľa seba, spočiatku s arogantnými poznámkami a potom neskôr, keď Tobias dostal nápad vypiť víno z benzínovej pumpy, s hlbokými filozofickými debatami na lavičke vedľa môjho bloku pod blikajúcou pouličnou lampou nad hlavami. A bolo mi dobre z toho chlapa, čo hovoril tak vážne o svojom živote.
- Prečo si s ním bola keď si ho nemilovala? – spýtal sa ma, keď som mu vysvetľovala ako som sa Mirom rozišla.
- Milovala som ho , ale časom sa vytratila láska. – vravela som.
Pozrel na mňa so zvrášteným čelom.
- A to sa dá?
- Asi áno, keď sa mi to stalo, – povedala som.
- Ale, prečo si to neskončila skôr?.
- Asi som nemala odvahu, – vravela som a trošku mi vyschlo v hrdle.
- Blbosť, každý má odvahu. Len slabosi sa stale na niečo vyhovárajú, – povedal ten chlap, čo mal jamku na líci.
- Ale, ty si ju ľahko našiel keď vynikáš rekordom v sťahovaní nohavičiek, – povedala som s úsmevom a v duchu som si hovorila, že je pekný.
Stretli sa nám oči. Nie na dlho, len na chvíľu. Tobias sa napil a pokračoval :
- Urobila si v živote niečo bláznivé?
- Hm, – zamyslela som sa – myslíš niečo ako, či som sa prechádzala mestom nahá?
- No napríklad, jednoducho či si urobila v živote niečo len tak bez toho aby si premýšľala nad tým aké to bude mať následky. .
- Asi nie a ty? – povedala som stroho.
- Sem – tam pretiahnem viac žien než chcem.
- To nie je príliš pekná informácia.
- Nemám sa za čo hanbiť, narobil som v živote veľa hlúpostí, ale nie som horší než ostatní. Len sa k tomu aj priznávam.
Trochu som sa zamrvila. Ten Tobias na mňa len pozeral veľkými modrými očami, trochu slastne a trochu ľudsky. Čudná kombinácia, pomyslela som si. Ale, bavil ma. Mal v sebe niečo, čo som predtým nepoznala. Mlčala som.
- Idem domov pekné dievča, – povedal, keď dopíjal posledný kvapky vína.
- Poď so mnou, - ťahal ma za rukáv.
- Nie som také dievča, - vypadlo zo mňa, lebo v dokazovaní toho aká som som bola najlepšia.
Alkohol mi stúpal do hlavy a pouličná lampa zhasla.
XXX
Nebudem písať prečo som tam išla, bolo by to hlúpe hľadať racionálne vysvetlenie, ktoré som samozrejme nemala.
V taxíku sme sa na seba mlčky pozorovali a všimla som si v spätnom zrkadle, že taxikár sa potmehúdsky usmieva. Keď mu Tobias zaplatil, čosi zamrmlal, viem, že to bolo o mne, ale nemala som chuť sa pýtať. Tobias pred dverami od jeho bytu nemotorne hľadal kľúče a ja som si ho opretá o výťah premeriavala.
Páčil sa mi. Pod tmavými riflami sa mu črtal pevný zadok a široké ramená mi naznačovali, že fitko navštevuje častejšie než často.
Vo chvíli, keď sme vošli do bytu ma premkol strach. Veď toho človeka nepoznám, čo tu robím?
Tobias nič nehovoril, len sa na mňa díval a podával mi ďalší pohár vína, ktoré vytiahol z chladničky. Posadila som sa na veľký biely gauč, ktorý bol olemovaný fialovými kvetmi. Bol vkusný.
- Si pekná, si veľmi pekná, - povedal, keď si prisadol ku mne.
- A ty si opitý, – usmiala som sa.
- Ty si teda hrdinka keď si šla k opitému cudziemu chlapovi do bytu, – odvetil.
Sklopila som zahanbene oči.
- Asi by som mala ísť, – povedala som a zovrelo mi hrdlo.
Tobias ma pohladil po tvári a zrýchleným dychom mi pošepkal :
- Nechoď, urobíme si pekný večer.
Pokrčila som plecami.
- Neviem, či je to dobrý nápad.
- Prečo neurobíš niečo len tak, – povedal Tobias a privinul si ma k svojmu telu. Cítila som jeho srdce ako silno bije a zľakla som sa.
- Myslím, že by som naozaj mala ísť domov.
Tobias ma pustil a pozeral na mňa vyplašene.
- Čoho sa toľko bojíš ? – spýtal sa.
- Čoho by som sa mala báť, nebojím sa ničoho, – povedala som odhodlane.
- Nie som dievča na jedno použitie, - dodala som.
- Kto povedal, že si?Takže ty si šla so mnou do bytu, len preto aby si mi ukázala svoju bojovnosť. Aby si mi ukázala, že si iná, lebo mi nedáš?
- Myslím, že by sme to mali nechať ťak, – vravela som a postavila som sa. Zobrala som si bundu, ktorú som mala prevesenú na kresle a rýchlo som kráčala k dverám. Tobias ležal na gauči a trochu sa usmieval, nepovedal nič. Až potom, keď počul ako sa obúvam pred dverami mi zakričal :
- Dáša !
- Otočila som sa, ešte stále sedel na gauči a pohľadom upretým na pohár mi povedal :
- Nemám tvoje číslo.
Zasmiala som sa a stlačila som kľučku dverí :
- Ani ho nebudeš potrebovať, – povedala som a zabuchla som za sebou dvere.
Tak to by som mala. Viac menej ani neviem prečo som bola v tomto byte s človekom, ktorého som nepoznala, ale možno to bola prvá vec v živote, ktorú som urobila len tak. Len tak, lebo som sa cítila s tým čudným, sebavedomým Tobiasom dobre. Na ulici bola tma, kráčala som uvoľnene, ľahko a sem – tam som sa prichytila, že sa usmievam. Keď som sa pozrela na mobil blikali mi tri prijaté správy.
Tá prvá bola od Jany : Tá solárková je vraj jeho sesternica. Tomu mám akože uveriť?
Tá druhá bola od Mira : Chýbaš mi !
Tá tretia z čísla, ktoré som nemala uložené : Nie je ťažké zistiť tvoje číslo a už vôbec nie je ťažké zistiť aká si, dobrú noc pekné dievča. T. .
XXX
Martin, môj brat sa po tom, čo nám zomrel otec, zmenil. Videla som to na každom jeho čine, každom kroku, ktorý spravil. A videla som to i na jeho tele. No, dobre ľudia chudnú bežne, počítajú si kalórie, svedomito si strážia váhu, ale Martin sa mi akoby strácal pred očami. Nevšimla som si to hneď, ale keď som sa ráno zobudila a nalievala som si džús do pohára, niečo som spozorovala. Martin sedel v kuchyni a hlavu si podopieral rukou. Pod očami mal čierne kruhy a vyzeral zle. Veľmi zle.
- Martin ,čo sa deje? – spýtala som sa ho, keď som si sadla oproti nemu.
- Všetko je ok, – povedal a na tvári sa pokúšal nakresliť úsmev.
- Niečo sa deje, vidím to na tebe, – vravela som.
- Čo by sa malo diať ?! Len ma bolí hlava, – vravel.
- A nechceš ísť k lekárovi, vyzeráš zle, naozaj.
- Nie, nejdem. Som v poriadku, neboj sa. Ozaj o niečom sa chcem s tebou porozprávať, – povedal Martin vážne.
Trošku mi zabúšilo srdce, nemám rada, keď niekto hovorí touto formulkou. Moja bujná predstavivosť a fantázia mi vytvorili za tú sekundu, v ktorej som čakala o čom chce Martin so mnou hovoriť, šialené príbehy. Napríklad mi Martin chce povedať, že vyhral v lote pár miliónov a chce mi polovičku nezištne darovať. Alebo, chce aby som mu pomohla pri výbere kandidátok na manželku roka. Alebo nedajbože potrebuje pomoc pri jeho podnikaní.
- Počúvam, – vravela som trošku s úsmevom, lebo tieto moje asociácie ma vytrhli na chvíľku z reality.
- Nechceš mi niečo povedať sama? – spýtal sa ma a prenikavo mi pozeral do očí.
- Myslíš na niečo konkrétne? – spýtala som sa.
- No, napríklad na to, že viem že máš problémy s platením účtov, – povedal Martin a mne v tej chvíli odišli slová.
Pulzujúci tep som cítila celým svojim telom. Mám sa priznať? Mám klamať? Prečo neexistuje akýsi manuál, ktorý by som si vytiahla pri každej situácii, v ktorej sa dostávam do úzkych. Rozhodla som sa, že to nechám na svoju intuíciu a potom som povedala :
- O čom to hovoríš?
- Máš na ňom nedoplatky. Stretol som Katku na bytovom a hovorila mi. Mohla si povedať, že potrebuješ peniaze Dáša, – povedal Martin trochu smutne.
- To bude nejaký omyl, nelám si hlavu s hlúposťami, – usmiala som sa. Martin sa na mňa díval trochu nedôverčivo, potom som však videla v jeho očiach, že mi možno aj uverí.
Pár sekúnd sme mlčali, ja som sa usmievala aby som zakryla svoje odhalené vnútro a Martin pozeral niekde cez moje plece. No a potom odpadol.
