Strašne to chcela, bol to jej sen, ktorý som jej kvôli môjmu prospechu nesplnila. Nie žeby som sa učila zle, ale v treťáku mal Miro etapu, že sedával mimo školy častejšie než v nej a mne sa tak páčil ako ma bozkáva, že som neskôr sedávala mimo školy i ja. Keď nám jedného dňa moja triedna, čiernovlasá mladá učiteľka Trubíková volala domov, že mám vymeškaných tak veľa hodín,že mi hrozia komisionálne skúšky, mama mi vlepila hneď ako som otvorila dvere do bytu a celé leto som mala zaracha. Otec len sedával na balkóne a potichu poťahoval z cigarety. Miro v to leto odišiel zberať akési jablká a ja som musela celé prázdniny pozerať do učebníc a doháňať to, čo som stihla prepásť. Iba keď mal otec voľno, tajne ma púšťal s babami na lavičku. Komisionálne skúšky som napokon nemala lebo môj otec mal známych na najvyšších miestach a riaditeľka sa napokon rozhodla, že mi znížia všetky známky o dva stupne. Vedela som, že na právo môžem zabudnúť, ale moja mama sa tej myšlienky nechcela zbaviť.
- Urobíme všetko čo sa bude dať, - hovorila mi keď som jej pílila uši, že si chcem dať prihlášku aj na iné školy. Ale ani mama, ani otec neurobili nič a ja som sa na právo nedostala. V deň keď mi prišiel papier s výsledkami a malým písmom bolo napísane, že ma neprijali, asi preto aby som nebola smutná, sa moja mama odmlčala.
Nebavila sa so mnou pár týždňov a keďže ja som nevedela čo so životom, odišla som za Mirom do Talianska. Boli sme tam tri roky a ja som si mohla ako mladá vysmiata 21 ročná žena kúpila byt, ktorý bol iba môj.
- Tak vidíš, si vychudnutá a utrápená. Radšej si mohla študovať, -hovorila mi keď som ho kolaudovala.
- Mami,ja som šťastná., - vravela som jej. Ona len pozorovala na nové steny,ktoré mi Miro namaľoval a nábytok,ktorým som si ho vkusne zariadila.
- Ale je pekný, je pekný ten tvoj byt. Už aj ten tvoj brat by sa mohol odsťahovať.
Martin len prekrútil očami. Usmiala som sa a vravela som :
- Veď by ti bolo smutno.
- A do kedy bude pri mne? Hádam nie až do smrti?!
- Ešte budeš rada, že je doma., - vravela som s úsmevom a ona len mávla rukou.
A to som ani nevedela akú veľkú pravdu som mala. Keď som zomrel otec, na Martinových pleciach ostali všetky práce, ktoré vykonával otec a prakticky nahradil hlavu rodiny.
Keď Martina vzali do nemocnice, veľmi som sa bála. S mamou sme sedeli na červenej lavičke, ktorá bola na dlhej úzkej chodbe. Stískala som jej ruku a pozorovala staručkú babičku, ktorá sa nemo prechádzala pozdĺž chodby. Obe sme boli zhrbené a čakali sme na to čo príde. Mala som pocit, že konečne som pochopila ako dlho trvá večnosť. Pár sestričiek v bielom plášti okolo nás prešlo, no každá z nich mlčala. Potom keď ma trpezlivosť prechádzala, zo sivých kožených dverí vyšiel mladý čiernovlasý lekár.
- Dobrý deň, Martin Krst je váš? – spýtal sa lekár a otázku smeroval na mňa.
- Brat, – vravela som pohotovo.
- Ako sa má? Čo mu je? – spýtala som sa rýchlo.
- Môžete ísť do mojej kancelárie, porozprávame sa, – povedal úplne vážne. Kráčali sme za mužom v bielom plášti s malými dušami.
- Sadnite si, – povedal a my sme si ako na povel sadli na dve kožené biele kreslá.
- Váš syn mal srdcový kolaps spôsobený užitím syntetickej látky, – povedal mojej mame.
- Chcete mi povedať, že môj syn bol nadrogovaný? – spýtala sa mama.
- V jeho krvi sme našli vysoký obsah kokaínu, dá sa predpokladať, že ide o dlhodobejšiu záležitosť, – vravel úplne pokojne.
- Akože fetuje? – spýtala som sa priamo. No a čo, nemala som chuť na dlhé predslovy. Lekár sa na mňa pozrel začudovane a tak odpovedal :
- Ako hovorím, dá sa predpokladať, že nejde o jednorazovú záležitosť.
- Pane Bože, – povedala mama ubolene a chytila si dlaňami hlavu.
- Môžeme ísť za ním ? – spýtala som sa sestra
- Áno, ale nie obe, mohlo by ho to rozrušiť, – povedal stroho a už sme opäť kráčali všetky za sebou ako husi.
- Pôjdem ja, – oznámila som a už som stláčala kľučku od izby, kde ležal môj brat. Bol tam sám, všade boli biele plachty, biely nábytok, biele prístroje – skoro ako v sne. Ja som nemocnice nenávidela od chvíle keď umrel otec a vtedy sa mi to všetko vrátilo. Všetky pocity, ktoré driemali niekde v mojom vnútri, akoby ožili. Cítila som úzkosť v hrdle a tak som povedala :
- Hej, . ako ti je ?
- Nijako, – povedal a pohľad venoval oknu.
- Báli sme sa o teba, všetko bude v poriadku, – utešovala som jeho alebo seba, už neviem.
Martin sa otočil ku mne a pohľadom šialenca sa na mňa díval :
- Už nič nie je v poriadku, chápeš?
Kývla som hlavou, akože chápem, aj keď som zďaleka vtedy ešte nechápala. Ešte vtedy nie.
XXX
4. február
Oci, čo sa to deje s mojim životom, so životom Martina? ! Už nerozumiem ničomu. Ako môžu ľudia, ktorích milujem tak trpieť a ja som si to ani nevšimla? Sme naozaj tak slepí k bolesti ostatným?
Pochopila som, že každý človek potrebuje most, aby sa necítil osamelí a aby mal kam utekať.
Tak veľmi by som potrebovala mos pre Martina cez ktorý by mohol slobodne behať.
Tak veľmi by som potrebovala most pre seba.
A zrazu mi chýba Miro, ale to len preto, že sa cítim osamelo. Asi som sebec alebo čo. .
Mama sa tvárila, že je všetko OK. Z Martina sa však stal iný človek. Veď to vidíte, neusmieval sa, bol neprístupný, málo hovoril a doma sa zdržoval pomenej. S mamou sa o tom nedalo ani rozprávať, podľa nej prechádzal očistným obdobím. Jeežiši no ako som to mala mame vysvetliť, že očistné obdobie prichádza až vtedy, keď bude čistý viac než týždeň ?!
Keď mal Martin slabú chvíľku pýtal sa ma, či sa zaň hanbím. Vtedy som sa rozplakala a vravela som, že nie, akoby som mohla. Vtedy ma len nesmelo držal za ruku a hovoril, že už s tým skončí, tento krát už naozaj.
Už som nepočítala koľkokrát mi to prisahal, koľkokrát to prisahal mame a sebe. Z jeho očí som čítala odhodlanie a túžbu zmeniť v sebe niečo, niečo čo nedokázal však sám. Lenže prax bola ťažšia než slová, ktoré boli stokrát vyslovené. Ja som to predsa poznala.
Bolo asi tri mesiace po tom, čo bol Martin v nemocnici a i po tom, čo som videla naposledy Tobiasa. Viac sa mi neozval, neposlal ďalšiu sms a Stano o ňom nehovoril. Tak prečo by som mala začínať ja? Iba Jana, keď sme boli samé sa ma pýtala, či naň niekedy myslím. Povedala som, že nie, ale myslela som. No a čo. No a čo ! Ešte vždy som sa tvárila, že ma moja práca napĺňa a že by mi malo záležať ako sa cíti Miro. Zvykla som si často chodiť do kostola, nehľadala som Boha, ale ocka. Mala som taký intenzívny pocit, že to je jediné miesto, ktoré nám bude slúžiť na komunikáciu. A veľa som plakala zo seba, z Martina, zo samoty. Neviem či budeme vedieť o čom hovorím, neviem či ste sa niekedy cítili tak samy, až ste sa toho báli. Jasné, mala som Janu, mala som rodinu, mala som ešte pár priateľov s ktorími som v rámci meditačných hodín vypila kávu, povedali sme si stručné info o tom, čo máme nové a išli sme. Každý svojou cestou, každý do svojho vlastného života. Ale nemala som sa komu vyrozprávať, bez toho aby ma odsúdil, bez toho aby mi čokoľvek povedal, bez rád na ktoré som nemala náladu. Zvláštne je, že všetci máme svoje fóbie a úzkosti, rany a jazvy o ktorích množstvo ľudí ani netuší. Dnes však viem, že ľudia, ktorí navonok vyzerajú vyrovnane mali najviac vnútro zašpinené od sadzí. Len na ňom dokázali najviac zamakať.
Bolo leto, šaty sa na mňa lepili a striekala som si na seba deodorant každú pol hodinu. To leto bolo neuveriteľne teplé, máčala som si nohy vo fontáne s malými škôlkarmi, ktorí boli so mnou v parku. A potom mi zazvonil telefón.
- Už si na mňa zabudla ? – zavolal mi Tobiasom tesne po tom, čo som zabila poslednú muchu, ktorá sa mi chcela dostať pod sukňu, potvora.
- Trochu, – vravela som nesmelo. No veď v klamaní som bola dobrá.
- Stretneme sa ? – spýtal sa vážne
- Neviem, kedy?
- Kde si? Prídem po teba, – povedal a prišiel. Zdal sa mi v dennom svetle trochu iný, možno krajší, neviem. Premeral si ma a poznamenal, že konečne nevyzerám ako dievčatko.
- To žena musí mať stále podpätky aby sa mužom páčila? – poznamenala som.
Prikývol a usmial sa, takým slastným úsmevom. Potom sme išli do neďalekej kaviarni, kde sme mali výhľad na ľudí, ktorí sa prechádzali po meste. A Tobias rozprával o živote, o jeho záľubách, o jeho snoch a ja som ho so zatajeným dychom počúvala.
- Veríš v Boha? – spýtal sa ma, úplne mimo témy.
- Čo? Teda prečo sa pýtaš?
- Neviem, len tak ma to napadlo, Vyzeráš ako taka svetuškárka, – povedal a usmial sa.
Zapálila som si cigaretu a odpila som si z kávy.
- Neviem, – pokrčila som plecami.
- Asi verím. Teda, – trošku som sa zamrvila a dodala som : - Keby som neverila v Boha asi by to znamenalo, že sa už nestretnem s ľuďmi, ktorí ma opustili a tomu veriť nechcem.
Tobias sa na mňa len díval. Jeho pohľad prenikal tým mojím a ja som bola, niekde v mojom vnútri, tuším zmätená.
- Čo vlastne robíš? – spýtala som sa.
- Podnikám, trošku, – usmial sa.
- A v čom podnikáš trošku?
- To sa dozvieš keď príde vhodný čas, radšej hovor o sebe. Máš súrodencov?
- Martina, – prikývla som. - . Hádame sa každý deň, ale keď je problém sme silný tím, - usmiala som sa.
- Najmladšia?
- Najzlatšia, - odpovedala som a usmievala som sa od ucha k uchu. Vedela som, že sa Tobiasovi páčim. Veď to žena vycíti, na pohľade, úsmeve. Páčilo sa mi, že bodujem a páčil sa mi on.
- Tomu sa dá veriť, - vravel úplne vážne.
- Kde si sa flákal tie tri mesiace?
- Chýbal som ti?
- Ani nie, – usmiala som sa.
Nevedel čo má na to povedať. Len sa uškrnul a prikývol. Neveril mi, ale nechal ma pokojne dopiť kávu. Potom ma vzal na chatu jeho deda a ja som sa nadchýňala ako malé dievča nad krbom a celou tou drevenicou, ktorá voňala po minulosti. Ležali sme na vysokej manželskej posteli a cítila som sa tak neisto, keď sme mali nad hlavami zavesenú svadobnú fotku jeho starých rodičov.
- Pozerajú na nás, - povedala som.
- Kto?
- No tvoji starí rodičia, som z toho nervózna.
Tobias sa len zasmial a prehodil cezo mňa jeho ruku a ja som sa pritúlila ako mača. No a potom ma pobozkal. Spočiatku len jemne, kratúčko, bojazlivo, ale keď Tobias spozoroval túžbu, ktorá zo mňa vyžarovala sa naše bozky premenili na vášnivú integráciu. Bola som s ním, s mužom, ktorý sa mi páči v jednej posteli. Počula som jeho srdce a počula som i to moje ako mi rýchlejšie bije.
A to bolo všetko.
No Tobias vo chvíli keď som si bola takmer istá, že dnes chcem aby naša osobná zóna prekročila hranicu do intímnej, to stopol.
