Ohryzovala som si vzadu na sedadle nechty, Jana sa na mňa cez zrkadlo pozerala a keď sme vystúpili na psychiatrii v Levoči, vravela som jej.
- A ty akože si sa akože kedy rozišla so Stanom?
- Nerozišla som sa.
- Aha, to mi dáva logiku, - vravela som ironicky.
- Proste mám dvoch.
Pozrela som sa na ňu nechápavo.
- Stano má tiež dve, - vysvetlila mi.
- Ale inak ste vy dvaja celkom normálny, však?
Jana prikývla.
- Vysvetli mi čo sa ti na tom Julovi páči? – spýtala som sa.
- Jeeežiš,tie tvoje otázky., - mávla rukou Jana.
- Zlato, vyzerá ako Elvis, má nechutné vlasy a napodobňuje Žbirku , - vravela som.
- Hovno o tom vieš, náhodou je dobrý v sexe.
- Základ máš, - trochu som sa usmiala.
Potom sme trochu mlčali. Jana vybrala škatuľu cigariet a keď sme dofajčievali pred vchodom do psychiatrie, Jana ma skontrolovala pohľadom, chytila ma za ruku a tak mi vravela.
- A úplne najhoršie je to, že ja celý život riešim posraté vzťahy a za tými mrežami je iný naozaj problémový svet.
Liečenie duše. Tak nazývala moja mama, Martinov pobyt na psychiatrii. Asi to znelo prijatelnejšie, než vyhlásenie, že je psychicky chorý. Liečenie duše, to mi rezonovalo v mysli,keď som kráčala s Janou po tmavých schodoch so silným zdravotným bratom, ktorý nás viedol ku Martinovi. Veď každý si svojim spôsobom liečime dušu, rozdiel je len vo forme liečenia. Utešovala som sa v hlave.
- Musím Vás však upozorniť, že Váš brat bol včera agresívny,takže sme museli použiť utíšovacie
prostriedky.
- Čo to znamená? –spýtala som sa keď som otvárala kľučku od Martinovej izby.
Neodpovedal. A možno to bolo dobré. Martin ležal na svojej posteli v zvieracej kazajke a mňa naplo do zvracania.
- Dáša, Dáša, odopni ma, odopni ma !! – vrieskal a díval sa na mňa pohľadom šialenca.
- Preboha, odopnite ho ! – zvrieskla som na zdravotného brata a on mi odvrkol, že toto je len prejav detoxikácie, ktorou Martin prechádza.
- Dáša, ty si sestra !!! Sviňa si, si sviňa počuješ !!!!! - reval a agresívne sa hádzal po posteli.
- Musíte ísť, pichneme mu niečo na ukľudnenie, - vravel zdravotník a my s Janou sme kráčali nalomené z izby.
V psychiatrickej hale, som sa rozrevala Slzy mi tiekli po líci ako silná búrka, sedeli sme s Janou na lavičke a pozerali sme sa nemo do okna. Zdravotník po pár minútach prišiel za mnou a vravel mi :
- Toto je bežná situácia, s ktorou sa stretávame.
Ale ja na takéto bežné situácie nie som kurva zvyknutá, - vravela som si niekde vo vnútri a tak som sa ho spýtala :
- Bude v poriadku?
Váhavo mi vravel, že každý môže byť v poriadku ak to bude chcieť. Ak to bude chcieť..
XXX
Tobias mal problém hovoriť o svojej rodine a hovoriť o svojich citoch. Chápala som to lebo ja som to nevedela tiež.
Vždy som patrila k ženám, ktoré si veľa mužov k sebe nepripúšťa.
Radšej som utekala od vzťahov na míle ďaleko, len aby som niekomu nemusela hovoriť, že ho mám rada. Mirovi som za celý náš vzťah povedala, že ľúbim len raz. RAZ !
Trvalo mi dlho kým som pochopila, že Tobias je vlastne ako ja. Že všetko to, čo ma na ňom vytáča ma vytáča len preto, že robím to isté. Že i on mal zlyhania, ktoré ho napádali každý deň, že i on mal dušu zašpinenú od vlastného strachu. Nemusel mi o tom hovoriť dlhé príbehy, videla som to v jeho očiach i opatrných slovách.
Celé dva týždne, čo bol v Taliansku sa mi neozval., nehnevala som sa, bola som zamestnaná Martinom, ale vždy večer mi v ušiach rezonovali Janine slová. Po tom čo sa však vrátil z Talianska, bol čudný, smutný, veľa nerozprával. Ja som náladu tiež nemala, ale Tobiasovi som o bráškovi nepovedala ani slovo. Sedeli sme v aute, išli sme hore mestom do kina. Na všetky moje otázky mi odpovedal stroho, jednoslovne a ja som zrazu vycítila, že niečo nie je v poriadku. A potom v kine sa všetci tískali k sebe lebo na plátne sa objavovali duchovia, len my dvaja sme pri sebe sedeli ako ľadové sochy. Zvláštne je ako ľudia rýchlo vycítia keď sú ohrození, keď je ohrozená ich láska. Dotklo sa ma to.
Vyšli sme von, Tobias si dohadoval nejaké stretnutie a po tom, čo zložil som mu povedala :
- Si dnes nejaký čudný.
- Veď vieš ako ja, - vravel stroho.
- Niečo sa deje, však?
- Neviem, - povedal a sklopil zrak.
- Vieš, tešila som sa na teba. Dva týždne sa mi neozveš, potom mi zavoláš a namiesto toho aby sme sa rozprávali, mlčíš a vidím, že ťa niečo trápi. Niečo sa stalo v Taliansku?
Tobias chvíľu mlčal, smutne sa mi pozeral do očí a tak vravel :
- Myslím, žeby sme mali ísť od seba. Dosť som nad nami premýšľal a…nechcem ti ublížiť.
Prehltla som.
- To sú tedá kraviny !
- Vieš, neviem čo bude o týždeň, o dva. Neviem či som schopný mať vzťah, mať záväzok. Možno pôjdem žiť mimo mesta a čo ty? Ako to potom vyriešime? To nie je Dáši len tak, chápeš?!
- Prečo riešiš to, čo bude o pár mesiacov?
- Je to pre mňa dôležité, - chvíľu mlčal a tak vravel : - Mrzí ma to.
- To je všetko?
Tobias prikývol a ja som videla, že všetko čo povedal myslí úplne vážne.
- Takže ma nemáš rád?
- Nie.
- Ani si ma nemal rád?
- Neviem Dáši.
- Takže si sa so mno len tak hral? Nič to pre teba neznamenalo?
- Znamenáš pre mňa veľa, ale nechcem ti klamať.
- To sú len rečičky.
- V takých veciach neklamem.
- Mám ti poďakovať?
Tobias ticho pozoroval moje oči a nepovedal nič.
- Takže to bola pravda.
- O čom hovoríš?
- Nebola som v tvojom živote jediná, však?
- A si taký srab, že sa vyhováraš na to, čo bude o pár mesiacov., dodala som smutne.
- Nie je to tak ako si myslíš.
- A ako to je?
- Bojím sa a už nechcem zažiť to, čo som už zažil.. Jednoducho to nejde.
- Hmm, tak choď si slobodný, asi je to pre teba jednoduchšie, - vravela som.
Ešte sme chvíľu na seba ticho pozerali. Otočila som sa a pomaly som kráčala domov. A ticho som plakala. Mala som hrču v hrdle a keď som prišla domov a ľahla som si do postele, napísala som mu správu : Byť zložitým je niekedy jednoduchšie, Ľahšie môžeš veci opustiť, ťažšie sa s nimi však vnútrone žije.
