Keď v tme nevidno farby pre našu slepotu.

Sú obdobia kedy prechádzam sebaočistou.Je to väčšinou vtedy, keď mám pocit, že sa na mňa valí celý vesmír a ja ho svojou silnou pravačkou nedokážem odtlačiť. Vtedy som tichá a zamyslená, vediem vnútorné boje sama so sebou, rezignujem, padám, stúpam a v neposlednom rade mám otvorené oči.Vtedy ich stretávam na chodbách, v baroch i vo vlaku. Ľudí, ktorí vďaka minulosti nevedia žiť v budúcnosti.Ľudí, ktorí sa boja svojho odrazu v zrkadle.Ľudí, ktorí sa boja milovať.Ľudí, ktorí nevedia odpúšťať.Ľudí, ktorí nevedia žiť sami so sebou.Máme ich všetci. Menšie, či väčšie ľudské škvrny, ktoré nám ležia na duši. Pohodlne si odfukujú kým naša hlava, či srdce pomaly neumiera na ich zamorenosť. Neviem aký je návod na šťastný život, neviem či robím v živote správne rozhodnutia, neviem či poznám ten správny liek na odstránenie démonov.Viem však, že najdôležitejšie je nevzdávať sa.Svet možno občas vyzerá ako čierna tma, v jej útrobách je však plno nádherných lampiónov.Poobzerajte sa, či vám práve jeden nesvieti na cestu. :)