Bývajú noci ako včera. Keď z rádia hlásili, že budú padať hviezdy a niektorí ľudia trpezlivo vyšli na najtichšie miesto, hľadeli na nebo a čakali na vyslovenie svojho želania. Sedeli natlačení blízko seba a verili, že možno padajúca hviezda je len zámienka na prežitie tichého okamihu.
Možno sa ľuda boja priznať, že im chýba ticho. Otvorene. Verejne. Ticho, v ktorom zabudnú na problémy na ktoré sa nepatrí mávnuť rukou. Ticho v ktorom budú samy so sebou. Lebo nie všetci sa vedia priateliť s vlastným charakterom.
Sedeli sme včera s L. na terase. Hovorili sme o prítomnosti, ktorú prežívame a desivo sme zatvárali budúcnosť, ktorá nám dýcha na chrbát. Pripomínali sme si momenty z minulosti, spomínali na ľudí, na ktorích sme nezabudli len vybočili z našej cesty a alibisticky sme si tvrdili, že to asi všetko je tak ako má byť. Zarámovené fotky sa nám vynárali v mysli ako film, ktorý si púšťame vtedy keď si chceme pripomenúť. Na pocity. Na momenty. Na ľudí, ktorí boli, ale nie sú...
L: Malo to tak byť, ver mi. Všetko je tak ako má byť..
JA: Vždy to môže byť inak..
L : Ak to má byť inak, tak bude.
JA : Čakať na osud nie je trochu sebecké?
L: Čakať na čokoľvek je sebecké.
Toto leto je iné. Viac mi pripomína jeseň, ktorú milujem a ktorá sa blíži čoraz rýchlejšie. Viac prši, akoby sa nebo chcelo očistiť od minulosti, začínajú padať listy akoby sa i v životoch niečo končilo...Množstvo slov visí na konároch, ktoré nestihli byť vyslovené.. Viac ľudí je príliš ďaleko.. ( ale všetko je ako má byť )
:)
PHOTO : deviantart.com
