Keby návštevníci z budúcnosti uniesli stredovekého sedliaka, pre ktorého bol najrýchlejším dopravným prostriedkom volský povoz, povozili ho na Ferrari a potom zas vrátili na pôvodné miesto, mal by problémy sprostredkovať spoludedinčanom, čo zažil. Vysvetliť im ten pocit, ktorý človek zažíva, keď sa vezie rýchlosťou 300 km/h sa nedá sprostredkovať. Treba ho zažiť na vlastnej koži.
Osobne som mal to šťastie, že som bol súčasťou viacerých situácií, kde sa veci riešili rýchlo, s naozajstnou snahou ich vyriešiť, meritokraticky, ignorujúc hry o status, bez odvolávania sa na autority, čakanie na povolenia, bez alibizmu a bez zbytočného flákania sa a šlendriánstva. Bol som súčasťou open source komunity, zúčastňoval som sa na tvorbe štandardov v IETF, v Googli som mal na starosť, aby fungoval Gmail, bol som súčasťou širšej medzinárodnej blogosféry. Všade tam sa veci hýbali rýchlo.
Väčšina ľudí nemala to šťastie podobný pocit v živote zažiť. Zažili len prácu v hierarchicky usporiadaných firmách a naťahovačky so štátnou byrokraciou. Žijú ako v spomalenom filme. Nejde len o to, že je potom ťažké predstaviť si skutočnú rýchlosť, ale skôr o to vôbec uveriť, že niečo podobné je v reálnom svete vôbec možné.
A tak ako stredovekému človeku ťažko sprostredkovať jazdu v modernom športovom aute, tak je mi ťažké písať o pocite byť súčasťou efektívnej organizácie. Pokúsil som sa to sprostredkovať v sérii článkov o krízovom manažmente (tu, tu, tu a tu), ale opäť, čítať o jazde na Ferrari nie je to isté ako sa v ňom naozaj viezť.
Tak či onak, inštinktívne poznám ten pocit, ten tlak v žalúdku, čosi ako zrýchlenie 3g, keď sa veci okolo začnú hýbať. Tak ako starý lovecký pes pri zvuku trúbky, tak aj ja automaticky nastražím uši, keď spoznávam neklamné známky akcie, cítim stúpajúce napätie, to, ako narastá potenciál na pohyb rýchlosťou, ktorú by väčšina nepovažovala za možnú.
***
Keď Európska Komisia požiadala Maria Draghiho, bývalého šéfa Európskej Centrálnej Banky a talianskeho premiéra, známeho pod prezývkou Super Mário, aby vypracoval správu o európskej konkurencieschopnosti na svetovom trhu, jedna z vecí, ktoré urobil, bola, že sa obrátil na Patricka Collisona.
Patrick Collison je spoluzakladateľ Stripe, teda jednej z mála veľkých internetových spoločností, ktoré vznikli - a doteraz aspoň čiastočne sídlia - v Európe. A keďže Európa prespala internetovú revolúciu a takmer všetko bohatstvo, čo sa počas nej vygenerovalo išlo do Ameriky, obrátiť sa na Collisona dáva zmysel. Draghiho otázka bola, čo robí Európa zle a čo by sa dalo zlepšiť.
Patrick na ňu neodpovedal osobne, ale odkázal Draghiho na @levelsio, človeka, ktorý má k téme internetového podnikania v Európe skutočne čo povedať.
@levelsio, alebo Pieter Levels, je občianstvom síce Holanďan, ale v skutočnosti digitálny nomád a zároveň sériový podnikateľ. Kódujúc na gauči v trenkách, založil už viac ako 40 spoločností. Začal systematicky tým, že sa rozhodol, že ich za 12 mesiacov založí 12. Všetky z nich zlyhali. Ale @levelsio sa nevzdal. Ďalej kódoval a zakladal nové spoločnosti, jednu za druhou, a podľa vlastného odhadu na nich dnes zarába 320 000 dolárov za mesiac.
Málokto teda môže mať k téme malých technologických startupov v Európe povedať viac než on. Draghi si s ním promptne dohodol telefonický rozhovor a @levelsio urobil viacero návrhov na zlepšenie situácie - od oslobodenia malých spoločností od európskych regulácií, cez päťminútový online proces na založenie novej spoločnosti, ktorá by potom mohla konať v rámci celej EÚ až po pomerne ezoterické (ale dôležité!) návrhy ohľadom zdanenia zamestnaneckých akcií. A mnohé z týchto návrhov sa skutočne dostali do správy, ktorú Draghi predložil Ursule von der Leyenovej.
***
Keď Mario Draghi, ktorý síce nie je európska inštitúcia, ale má k nej tak blízko ako sa len dá, svojpomocne organizuje telefonický rozhovor s chlapom v trenkách, akoby som začul zvuk trúbky. Cítim, že sa tu niekto snaží dosiahnuť reálny výsledok a otázky osobného statusu idú bokom. Človek, ktorý je na svojej profilovej fotografii v spodnom prádle je hlboko neseriózny a žiaden byrokrat, vedomý si vlastnej hodnoty, sa s ním nebude baviť.
Ale nejde tu len o tie trenky. Určite napríklad zohráva rolu aj to, že Draghi sa tu neobracia na nešpecifikovanú "európsku verejnosť", ako to robí trebárs Konferencia o Budúcnosti Európy , kde sa účastníci vyberajú losom a prinášajú tak aj náhodné, spriemerované výsledky, ale že ide priamo a bez akýchkoľvek okolkov rovno za tým, kto má v danej oblasti najväčšie praktické skúsenosti.
Draghi sa tu skrátka snaží naštartovať Ferrari.
***
Napokon, nie som to len ja sám, kto počuje loveckú trúbku.
@levelsio publikuje poznámky o svojom rozhovore s Draghim na Twitteri, čo tam rozpúta živú diskusiu.
A z reakcií ľudí počuť nádej, čo je dnes v európskych záležitostiach, kde ešte aj najväčší priaznivci EÚ jej aplaudujú s istou unavenou odovzdanosťou, vzácna komodita:
@OlsenbandenSr: To je dosť ujeté, že si s ním hovoril a dal si mu tie odporúčania. Vlastne mi to dáva nádej v EÚ; že niekto pri moci tam tieto veci aspoň počuje.
@levelsio: Áno, tiež ma to prekvapilo, ale oni počúvajú.
Ale iní vyslovujú aj pochybnosti:
@m1guelpf: Ako tu môže európsky občan pomôcť?
@levelsio: Zdá sa, že keď sem napíšte o svojich problémoch, tak to zaberá. EÚ počúva.
@darkseadev: Aspoň pokým v Európe zakážu Twitter [narážka na nedávnu výmenu vyhrážok medzi Európskou Komisiou a Elonom Muskom].
A občas počuť takú smutnú úpenlivosť:
@remotealex: pls save europe, kkthx
@levelsio: trying thx
Tu zas ktosi začína thread o zakladaní nových spoločností v jednotlivých členský krajinách:
@JordiEspasaR
Ak chcete v Španielsku založiť firmu, musíte, aj keď ešte negenerujete príjem, zaplatiť:
Minimálny kapitál: 3 000 €
Mesačný poplatok pre živnostníka: 360 €/mes
Notár a matrika: 500 €
Účtovné služby: 150 €/mes
Celá papierovačka a registrácia trvá približne 1 až 2 mesiace.
Je to tak aj vo zvyšku Európy?
Na tweet odpovedajú: Estónec, Holanďan, Švajčiarka, Brit, Francúz, Nemec, Portugalec, Talianka, Chorvát, Poliak, Grék, Švéd. Každý z nich sa komentuje to, aké prekážky treba pri zakladaní firmy prekonávať v ich domovskej krajine.
Často sa hovorí o tom, ako neexistuje žiadna spoločná, celoeurópska verejná diskusia. A to je do veľkej miery pravda. Ale práve tu vidíme, že takáto celoeurópska agora, takýto spoločný diskusný priestor, je úplne možný. Bez problémov tu diskutujú Poliak so Španielom a Holanďan s Grékom. Áno, deje sa to v angličtine, nie v národných jazykoch. To z diskusie vylučuje tých, čo nevedia po anglicky, ale to zas na druhej strane nemusí byť úplne na škodu. Angličtina dnes, či sa nám to už páči, alebo nie, patrí k základnému intelektuálnemu štandardu a keď vylúčime tých, čo nevedia po anglicky, zvyšujeme tým šancu, že sa diskusia nezvrhne na ekvivalent gašparkového divadla, kde sa bábky navzájom trieskajú po hlavách nadrozmernými obuškami.
Vecná téma - totiž regulácia startupov - tiež zabraňuje tomu, aby sa diskusia prešla na také typické slovenské frflanie na vládu, alebo na jednotlivých politikov. Ľudia tu píšu o konkrétnych poplatkoch a úradných úkonoch, porovnávajú ich medzi jednotlivými krajinami, hodnotia, kde sa dá firma založiť rýchlejšie a lacnejšie. Twitterový thread samozrejme nie je plnohodnotná, odborná diskusia, ale už vidíme, ako to tam smeruje. Dajte týmto ľuďom ešte trochu nádeje, ešte trochu viery, že sa dá niečo zmeniť a za chvíľu tu máte podrobné analýzy stavu v jednotlivých krajinách aj s návrhmi ako to celé zlepšiť.
***
Napokon, od vydania Draghiho správy ubehli len dva dni a už tu máme prvú reakciu vo forme blogu a to hneď blogu veľmi slušnej kvality:
"Bruselský efekt", termín, ktorý ako prvá použila Anu Bradfordová v novinách roku 2012 (neskôr v knihe z roku 2020 s rovnakým názvom), znamená, že keď EÚ vytvorí pravidlá, tak keďže jej trh je tak veľký, spoločnosti na celom svete sa rozhodnú, že pre nich bude jednoduchšie jednoducho dodržiavať tieto pravidlá na celom svete a nesnažiť sa mať rôzne pravidlá na rôznych miestach. [...] Je to ako keď pozvete vegetariána na večeru: Celé jedlo bude vegetariánske, pretože je to jednoduchšie ako variť dve samostatné jedlá.
Samozrejme, že tento argument je veľmi príťažlivý pre európskych byrokratov a europoslancov (áno, mea culpa, bol som jedným z nich). Môžu vytvárať pravidlá pre všetkých!
Robí to však firmy EÚ konkurencieschopnejšími, alebo to len zvyšuje ich náklady na dodržiavanie predpisov? Dôsledky sú zmiešané: Brusel môže byť zároveň svetovým policajtom v otázkach zelenej politiky, ale aj likvidovať svoje vlastné technologické spoločnosti. Poďme teda hovoriť o GDPR.
Treba povedať, že tento článok by sa bez problémov uživil aj v americkej verejnej diskusii, na jej vysokej úrovni, ako ju dnes vidíme v blogosfére. Čo sa týka Európy je to len jedna z prvých lastovičiek, ale už tu vidno charakteristické známky vysoko kvalitného verejného diskurzu:
Článok sa drží konkrétnej témy, neupadá do prihlúpleho nadávania na jednotlivé strany, jednotlivých politikov, do bližšie nešpecifikovaného frflania na nevolených európskych byrokratov, či zadubených národných predstaviteľov.
Tvrdenia sú podložené dátami. Odkazy sú priamo nalinkované namiesto toho, aby čitateľ musel hádať, odkiaľ ktoré tvrdenie pochádza.
Autor sa tiež snaží nebyť polarizovaný, pokúša sa vidieť obidve strany problému:
Ako pre spotrebiteľa v EÚ bola moja reakcia na tieto pravidlá veľmi pozitívna. Som rád, že moje údaje nie sú úplne mimo kontrolu, že ich treba spracovávať starostlivo a že je na to potrebný môj súhlas. Páči sa mi, že sa nemusím príliš báť o svoje súkromie. Je pre mňa úľavou vedieť, že tu platia takéto pravidlá. Ale pre firmy z EÚ, ktoré sa snažia konkurovať na svetovom trhu, je situácia menej ružová.
Napokon občas zaznievajú aj príjemné presahy od konkrétneho problému ku metaproblémom (ale toto, priatelia, je silné korenie a používať ho treba vždy len s mierou!):
Stovky regulačných orgánov, ktoré presadzujú stovky zákonov, to je zabijak inovatívnych firiem. [...] Samozrejme, problém je v tom, že sme tým vytvorili 100 byrokratických orgánov, ktoré teraz budú bojovať o svoje prežitie.
***
Ak sú tieto reakcie predzvesťou budúcej verejnej diskusie v Európe, nemáme sa čoho báť. Ešte sme neupadli do katatónie. Stačí, s úprimnou snahou problémy vyriešiť, zavolať a tí, ktorí to dokážu vylezú z kútov a sami sa zoradia do boja. Otázkou zostáva len to, či sú existujúce európske inštitúcie vôbec schopné urobiť takú vážne myslenú výzvu, aká sa minulý týždeň podarila Draghimu.
