Peter Tettinger
Vie prečo
Stojí zahalený zamatom šteklivého vánku. Pradie ako kocúr čas nevníma
trochu trafený, trochu bláznivý, trochu lenivý, trochu normálny, trochu pracovitý, trochu "blavák", trochu "malinovčan", trochu dobrý, trochu zlý, trochu šikovný, trochu babrák, trochu .... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, zivot okolo, akcie, kamarati, rodina,, tvorba tvorbička
Slnko pomaly stupňovalo svoju intenzitu žiarenia a vôňa leta sa roztekala po celom okolí. V tieni na lavičke pred domom sedela stará pani Ďurčová a pobafkávala svoju cigaretku. Občas ju zmáhalo do driemot, hlava jej pomaly klesala, cigareta vypadla z ruky, no vždy sa strhla, zodvihla cigaretu a opäť sledovala okolie. Pod lavičkou mala uložené neodmysliteľné pivko a vo vačku pripravené žuvačky, ktorými nás zvykla obdarovať, keď si „vybumbala“ svoje pivko a my sme jej so džbánom zbehli pre ďalšie.
Nedá mi, aby som nevyventiloval hromadenú zlosť nad počínaním UPC. To, že sa ceny stále zvyšujú ma síce hnevá, ale nebudem to rozoberať. Bolo a bude o nich popísané ešte dosť. Ceny všetkého idú nahor. Otázne je, len ako často a o akú sumu. O zvyšovaní cien a o monopole by sa dalo diskutovať do nekonečna. Na srdci mám inú vec. UPC pomaly zo svojej rozšírenej ponuky vyhadzuje stanice a nahrádza ich novými. Podľa mňa zbytočnými. Už presne neviem v akom poradí to prebehlo (ale to ani nie je dôležité).
Už len necelý mesiac do školských prázdnin, tešil som sa v duchu. Známky v škole mi vychádzali k spokojnosti mojej i rodičov a tak nebolo čo doháňať . Svojím spôsobom mi prázdniny začínali skoro o mesiac skorej. Bol jún 1990 a blížilo sa nádherné slnečné leto.
Niekoľko mesiacov dozadu som menil zamestnanie. Mnohí z vás poznajú ako to chodí pri zmene zamestnania. Rozposlané desiatky životopisov, nespočetné telefonáty, pohovory... Mnohé odpovede prichádzajú ešte niekoľko mesiacov potom. Niektoré však naozaj stoja za to.
Juro bol môj detský vzor. Aj keď starší o tri roky, vždy ma ochotne zaúčal do tajov jeho pestiev. Skoro vždy keď si spomeniem na detstvo, vybaví sa mi jeho chudá tvár s modrými očami a večne červenými lícami.
Dostať sa vo februári z Pántov, okrajovej časti Bratislavy na Autobusovú stanicu Mlynské nivy po siedmej hodine večer si vyžaduje prestup na tri spoje a naozajstnú dávku trpezlivosti.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mesto. To mesto však nebolo obyčajné mesto. Bolo to hlavné mesto bájneho a vychýreného Kocúrkova.
Národné tenisové centrum bolo včera svedkom mimoriadnej udalosti. Pod jednou strechou sa stretli všetky štyri televízie. Bol tam snáď každý, kto niečo na Slovensku v tomto smere znamená. Odkaz celého večera však najlepšie vystihol Miro Žbirka.
Z Bratislavy do Poruby, malej dedinky na úpätí Strážovských vrchov, konkrétne Magury, je to len 180 kilometrov. Ideálne miesto na strávenie príjemného víkendu pre rozlietaných „Blavákov“ , pomyslel som si. Pridal som si k tomu možnosť lyžovania na tunajšom svahu a súhlasil s Ferovým nápadom a prisľúbil moju účasť na tomto výlete a pridal sa ku skupinke „Lydžare“.
Istý dosť neznámy, miliónový pár, ktorý sa len sporadicky dostane do médií, vyjadril sklamanie nad tým, že počas konkurzov do ich malej show, im nikto nedokázal povedať to čo si o nich skutočne myslí a poslať ich do análneho otvoru priamo, zoči voči.
Dnes ráno ma opäť presvedčil šofér autobusu, že Bratislavská MHD stále funguje ako kedysi, kedy sa vzťah Dopravného podniku voči ľuďom dal prirovnať k vzťahu predsedu družstva ku zvieratám, ktoré družstvo prevážalo. Nieje to len starým vozovým parkom, večnými tlačenicami, ale aj v správaní sa ľudí k ľudom, napríklad šoféra k pasažierom.
Včera 27.1.2005 sme pri príležitosti Drahošových narodenín zorganizovali malé stretnutie. Miesto činu bol ako vždy keď sa stretávame v takejto zostave, podnik BASTION. Boli sme v tomto zložení: oslávenec chaloš Drahoš, zdravo sa stravujúci Jožko, Miro čo nedopil pivo, fanúšik hodiny pravdy Ondro, románopisec hrdinských činov Vojto, Ivan s novým partnerom (nieje s mužským ale s autom) , Marek s teplotou 47.8°C (pil len čaj), chvíľkový Boďo , družba z východu (fandí HC KOŠICE) , ale bývajúci momentálne na juhu v Galante - Maťo, Dano, ktorý keď už nevládze tak to nechá na ráno a nakoniec moja maličkosť, čo ohrýza každú kosť . Teda, aby sme sa chápali, kosti boli pečené a z kuracích krídeliek.
Ako začať? Jednoducho. S privítaním typu: „VITAJTE A BUĎTE V POHODE“. Som nový bloger. Nebudem tu písať to čo nechcem a tým je povedané všetko. Nájdete tu moje postrehy, moje názory, tvorbu a myšlienky... lenže o tom blogovanie je a tak je to zbytočné opisovať. Myšlienky a názory tu majú totálnu voľnosť.