Moja cesta do Mohavskej púšte vlastne začala už v októbri. Na rozdiel od Štátnych lesov Slovenskej republiky, Američania berú svoje národné parky smrteľne vážne, takže do zón s krehkým ekosystémom púšťajú len niekoľko ľudí denne. Takéto obmedzenie platí aj vo veľkej časti Národného parku Grand Canyon, ktorého návšteva mala byť vrcholom našej plánovanej cesty po Arizone. Keďže sme chceli vo Veľkom kaňone aj stanovať – nielen sa ním prehnať na mulici spolu s kŕdľom japonských fotografov a hajde domov – o povolenia na vstup a kempovanie sme museli požiadať niekoľko mesiacov dopredu. Miestni rangeri s našou trasou nemali problém a jedinou vynútenou zmenou bolo zamietnutie plánovaného nocľahu pri Horn Creeku. Ako nám vysvetlili do telefónu, tamojšia voda je kontaminovaná uránom.
Štyri dni vo Veľkom kaňone vyznačené na zoscanovanej turistickej mape.
9. marca sme konečne dorazili do Arizony. Motel na hlavnej a jedinej ulici Williamsu vyzeral ako z hororu Psycho, len namiesto úchylného Batesa nám kľúče vydal indický imigrant. Vedľajší motel, ktorý mimochodom vyzeral úplne rovnako, sa hrdil, že je „American owned“. Všetkých päť rozhlasových staníc púšťalo výhradne country a až vtedy mi naplno došlo, že už nie som v kozmopolitnom New Yorku, ale v skutočnej Amerike. V miniatúrnej reštaurácii s dlhočizným názvom "Jessica’s Family Greek Italian American Cuisine" sme si na druhý deň dali posledné civilizované raňajky, čo v mojom prípade znamenalo hemendex s opekanými zemiakmi, ražné toasty s maslom a lekvárom, palacinky s kukuričným sirupom a záľahu čaju. Asimilácia v praxi.
Čaká nás dlhá cesta dolu popri potoku Hermit Creek.
Kalórie sa napokon skutočne zišli počas zostupu do Veľkého kaňonu. Začali sme v Hermit Rest Trailhead (2024 m nad morom), dostupnej z hlavného parkoviska v Bright Angel Trailhead kyvadlovým autobusom. Kamenistá cestička patrila len nám a kamenným mužíkom, ktorí tu slúžia namiesto turistických značiek. Opustený chodník nás viedol nielen priestorom, ale aj časom: Ako sa rieka Colorado postupne zarezávala do náhornej plošiny, nechala za sebou nádherne odhalené geologické vrstvy, od relatívne mladého pieskovca (vek 270 miliónov rokov) až po žulu starú 1,84 miliardy rokov. Samotný chodník je dobre udržiavaný a ak si odmyslíme občasné výstražné hrkanie chvostu štrkáča, jediným problémom môže byť prípadné podcenenie horúčavy. Hoci bol ešte len marec, moja denná spotreba vody dosahovala päť litrov.
Po pätnástich kilometroch s prevýšením 1300 metrov sme dorazili až na dno, kde rieka Colorado vytvára vodopády Hermit Rapids. Napriek jasnému počasiu sme radšej rozložili stany ďalej od piesočnej pláže, pretože jednou z najčastejších príčin smrti vo Veľkom kaňone bývajú nepredvídateľné katastrofálne záplavy.
Pohľad zhora na Hermit Rapids (kaskády uprostred), kde sme strávili prvú noc.
No obloha zostala jasná aj v noci. Sediac pod prastarým nebom s tisíckami lákavých, nedosiahnuteľných hviezd, sme sa ani neodvážili zapnúť čelovky. Niektoré obrazy sú príliš posvätné na to, aby boli vymazané elektrickým svetlom. Tma paradoxne otvára oči a ticho nočnej púšte učí človeka unaveného zvukmi veľkomesta znovu počúvať. Šum vodopádu. Šuchotajúcu jašterica. Ľudský hlas. Slová znovu nadobúdajú svoju stratenú hodnotu, prestávajú byť nezmyselným bľabotaním, čo vypúšťame keď chceme niečo predať, dostať ženu do postele, alebo keď jednoducho nemáme čím zaplniť čas. A potom nasleduje skutočný zdravý spánok, tak nedosiahnuteľný v meste, čo nikdy nespí.
Na druhý deň nasledovala krátka (8,5 km, 400 výškových m) túra k Monument Creek, potoku nazvanom podľa gigantického skalného stĺpu, okolo ktorého preteká. Hoci širokánske koryto naznačovalo s akým živlom máme dočinenia, teraz sa potok zmenil na ledva badateľnú tenkú čiaročku. Ostatné potoky boli väčšinou úplne vysušené, napriek tomu, že bol ešte len marec a dva týždne pred naším príchodom padal vo Veľkom kaňone sneh.
Granite Rapids sú orámované ostrými žulovými bralami.
Úzkym bočným kaňonom sme sa vydali späť k rieke (6 km a 800 výškových metrov hore-dole). Majestátne červené bralá zakrývali väčšinu neba a v naplavenom sivastom štrku ležali roztrúsené kusy vzácneho červeného jaspisu. Našim cieľom boli tentoraz iné vodopády, Granite Rapids, ohraničené ostrými žulovými útesmi. Pod vodopádmi sme našli "súkromnú" pláž, kde sme sa nahí vykúpali v mrazivej vode Colorado River. Vyhriate okruhliaky na brehu potom poskytli dokonalú masáž na chrbty unavené od ťažkých ruksakov. Na spiatočnej ceste sme obišli oficiálny chodník a v úzkom kaňone sme si konečne užili aj nejaké to lezenie.
Tadiaľto síce cesta nevedie, ale pár skál nás predsa nemohlo odradiť.
Tretí deň sme absolvovali 17,5 km bez výraznejšieho prevýšenia. Teplota počas dňa neklesla pod 30 stupňov a v krajine bez stromov sa nedalo ukryť pred horiacim vzduchom. Pusté červené skaly okolo by mohli stáť pokojne na Marse. Ale aj v takýchto nehostinných podmienkach sa dokáže udržať život. Lýtka som mal rozodraté od kaktusov a suchých konárikov ephedra sinica. Občas sme narazili na skutočný zázrak, ako malé krehké fialkovasté kvietky prikrčené v tieni vápencového balvanu. V Central Parku by sme si ich možno ani nevšimli, ale tu v púšti svietili ako drahokam. Nad hlavou nám kondor kreslil široké kruhy a v diaľke za nami tiekla modrá stužka rieky. V takých chvíľach si človek uvedomí akým vzácnym pokladom je život. A namiesto toho, aby sme ho chránili a rozširovali, snažíme sa ho zničiť.
Slnko ďalej nemilosrdne pražilo a vyschnuté potoky nedovoľovali doplniť zásoby vody. Tá na dne poslednej fľaše už chutila akoby som pil z teplej mláky. Vtedy sa pred nami zjavil sen všetkých karaván - údolie tienené vysokými zelenými stromami. Smaragd uprostred rozpálenej medenej púšte. V údolí zurčal chladivý potok a v tŕstí na jeho brehoch sa pásli krotké jelene. Takto nejako musel istotne vyzerať Pozemský raj.
Oáza Indian Gardens sa objavila v lúčoch zapadajúceho slnka tak nečakane, že sme ju najprv považovali za fatamorgánu.
Po prenocovaní v oáze sme si urobili krátky výlet k 5 km vzdialenému Plateau Point. Vysoký útes ponúkol omračujúci výhľad na jednu z najkrajších častí kaňonu. Colorado River sa tiahla vo vyše kilometrovej hĺbke a nad ňou sa týčila dlhočizná geologická história Zeme. Stáli sme tam na samotnej hranici medzi pevnou zemou a nebesami, tam, kde prázdnota pripomína ľuďom ich smrteľnosť. Po tejto rozlúčke s Veľkým kaňonom nás čakala spiatočná cesta do civilizácie.
Stafano, Brian, Andrej a Tahilia na Plateau Point - aj s vlajočkami našich štátov.
Bright Angel Trail je starý prinajmenšom 800-1200 rokov. Aspoň taký je vek skalných malieb, ktoré mi neďaleko serpentínového chodníka ukázuje miestny ranger. Maľby zanechala po sebe tajomná kultúra Anasaziov a dnes už nikto nedokáže rozlúštiť, čo presne znamenajú. Ranger pochádza z New Hampshire, my bývame v New Yorku, tak sme sa zbratali už keď nám predchádzajúci večer kontroloval povolenia. Teraz sa vracia zo šichty domov a musí to byť veru dlhá cesta. Pristavuje sa totiž pri jednotlivých turistoch, pýta sa, či majú dosť vody, rozdáva leukoplasty na otlaky. Všetko s úsmevom a po pracovnom čase. Cestička (7,5 km, resp. 1000 výškových metrov) sa medzitým stále viac zapĺňa. Sviatoční turisti v teniskách a mestskom oblečení od Banana Republic zostupujú pár sto metrov dolu, aby sa vyfotili "vo" Veľkom kaňone. V majestátnej kamennej scenérii pôsobia všetci tí ľudia neskutočne ako prízraky. V náhlom a úplne nezmyselnom impulze odvraciam tvár a silou vôle potláčam chuť vrátiť sa späť do prírody. Dobre viem, že po pár dňoch strávených v meste si na ten pocit prázdnoty znovu zvyknem. A medzitým možno v lietadle napíšem niečo o púšti do blogu...
Home sweet home... alebo že by ešte nie? Dozviete sa nabudúce. |
