Neďaleko dediny Saint-Cergue vedie turistický chodník k vŕšku, kde kedysi stával stredoveký hrad. Ruiny už dávno zmizli a samotné miesto neponúka nič viac, než príjemnú prechádzku lesom. Napriek tomu som musel spolu s miestnymi dôchodcami fascinovane kráčať až na koniec dobre značenej cestičky.
Ako nejaká svetská kalvária, náučný chodník Prechádzka za Beatrix postupne vedie k šestnástim zastávkam. A na každej z nich je vsadená tabuľa s časťou povesti o zničení tamojšieho hradu. Chodník využíva ten istý efekt ako Jednoduchá Mária a jej klony: keď si prečítate začiatok povesti, ste prirodzene zvedaví, ako príbeh pokračuje. Nebadane prejdete k druhej zastávke. Tam to začína byť skutočne napínavé... A ani neviete ako, no odrazu sa na šestnástej zastávke rozhliadate okolo seba, predstavujúc si práve dočítanú záverečnú scénu.
Príbeh, napísaný tak ako každá dobrá legenda trochu archaickým štýlom, vychádza z ľudovej pesničky - balady. Dej je v princípe triviálny. Pán zo Saint-Cergue tiahol so svojím suverénom proti Švajčiarom (dedina v tom čase patrila ešte k samostatnému Burgundsku), no v boji padol do zajatia. Jeho manželka, krásna Beatrix (každá hrdinka povesti predsa musí byť krásna), prebrala obranu hradu. Švajčiarska odveta nedala na seba dlho čakať, ale, samozrejme, ku krutému obliehaniu došlo až po výmene zdvorilostných listov a rytierskych činov. Švajčiarsky veliteľ napr. zachránil Beatrixiným deťom život. V balade nechýbala ani tragická láska. Beatrix neodolala jednému zo svojich rytierov, no ten v rámci morálneho ponaučenia vzápätí zomrel so švajčiarskou strelou v hrudi. Medzitým pán zo Saint-Cergue asi niečo šípil, a tak ušiel zo zajatia, pozbieral pár zúfalcov a napadol s nimi tylo obliehateľov. Chrabrosť sa síce cení, ale v boji proti presile sa ťažko odlišuje od šialenstva. Keď Beatrix videla, že jej mužovi hrozí smrť, sama urobila výpad a so zvyšnými vojakmi z hradnej posádky sa prebila k manželovi. Práve včas, pretože švajčiarsky veliteľ (v povestiach sa vždy na konci bije hlavný dobrý s hlavným zlým) už naprahoval ruku k smrtiacej rane. Beatrix sa v plnej zbroji vrhla na protivníka, čím síce svojmu milovanému (aj keď parohatému) manželovi zachránila život, no sama skonala. Vtedy otrasený nepriateľský veliteľ zistil, že zabil ženu (k tomu ešte šľachtičnú) a v šoku pustil z rúk zakrvavený meč. Pán zo Saint-Cergue zahorel pomstychtivým hnevom. Beatrix však z posledných síl porozprávala manželovi, ako šľachetný veliteľ Švajčiarov zachránil ich deťom život a čerstvý vdovec rytiersky sklonil zbraň.
Láska, sex, násilie, smrť, odvaha, česť. Na šestnástich drevených stĺpoch popri turistickom chodníku. Čo viac si môže turista odchovaný na televíznych seriáloch želať? Zvlášť, keď pri každej zastávke nájde aj odpočívadlo, lavičku, alebo aspoň upravené ohnisko.
Beatrix bola síce pozoruhodná žena, ale taká naša Muránska Venuša by ju istotne tromfla. A to nehovorím o svetoznámej Čachtickej pani. A o všetkých slovenských bielych a čiernych paniach, strašidelných rytieroch, či zakopaných pokladoch. Nezvýšilo by príťažlivosť našich hradov, keby si turisti mohli prečítať okrem stručnej informácie o histórii aj nejakú tú napínavú povesť? Hoci aj v podobe telenovely...
