Pamätám si, ako sme vždy ku koncu októbra zvykli na základnej škole pripravovať výzdobu našej nástenky. Hm, lenže ako zobrazíte Deň znárodnenia, či Založenie 1. ČSR? A tak sme napokon zakaždým len zrecyklovali univerzálny symbol holubice vystrihnutej z bieleho výkresu. Dnes už viem, že sme tak nevedomky oslavovali celkom iné, zabudnuté výročie. 28. októbra 1962 skončila Kubánska raketová kríza.
Čo sa vlastne stalo pre 43-mi rokmi? CIA vtedy odhalila na Kube sovietske jadrové zbrane. Prezident Kennedy vzápätí nariadil námornú blokádu Ostrova slobody. Obe superveľmoci tiež v zákulisí viedli chaotické rokovania, výsledkom ktorých bolo stiahnutie sovietskych rakiet výmenou za pár amerických ústupkov. Nič zvláštne, poviete si. Studená vojna, bla, bla... No J. F. Kennedy, jeden z dvoch kľúčových hráčov tejto drámy, odhadoval v tom čase pravdepodobnosť vypuknutia horúcej, jadrovej vojny na 50 percent.
Zvláštne je, že zániku ľudskej civilizácie v skutočnosti nezabránili rozumné úvahy veľkých vodcov a ich osvietených poradcov. Nie, 28. októbra 1962 sme prežili vďaka náhode.
Práve na príklade Kubánskej raketovej krízy rozvinul americký politológ Graham Allison dva modely, ktoré sú v súčasnosti štandardne používané pri skúmaní politických rozhodnutí. Prvý model ukazuje, že konečné rozhodnutia v skutočnosti vznikajú ako výsledok boja medzi rôznymi organizačnými zložkami (prezidentovi poradcovia, ministerstvo obrany, námorníctvo). Samotné organizácie pritom nehľadajú najlepšie riešenie, ale jednoducho presadzujú svoje rozpočtové záujmy, alebo mechanicky opakujú vlastné zaužívané postupy. A s rozhádanými úradmi si neporadia ani neohrození filmoví prezidenti. Keď J. F. Kennedy chcel dať rozkaz k „chirurgickému“ bombardovaniu sovietskych odpaľovacích zariadení na Kube, americké vojnové letectvo vyhlásilo, že niečo také nie je možné. Pretože oni vedia bombardovať iba v presne určenom poriadku, teda najprv radary, potom protivzdušná obrana, letiská, zásoby palív... a časom by došlo aj na nebezpečné rakety. Allisonov druhý model zas otvára čiernu (možno dokonca Pandorinu) skrinku byrokracie. Zahraničnú politiku totiž vždy tvorí uzavretá skupina ľudí. A pri tímovej práci nemusí automaticky platiť „viac hláv, viac rozumu“. Niekedy nie je cieľom expertnej skupiny nič iné, ako utvrdzovať vodcu v jeho názore.
Hoci Allisonov článok (a neskôr kniha) je známy tým, že uvádza dva nové analytické modely, mne namiesto všetkých teórií utkvela z Kubánskej raketovej krízy v pamäti jediná anekdota: Američania nemali ani potuchy, či sú sovietske rakety na Kube už funkčné; a ak nie sú, kedy sa funkčnými stanú. No počas jedného z prvých rokovaní ExComu (skupina okolo Kennedyho zodpovedná za rozhodovanie počas krízy) ktosi vyslovil dátum 28. október. Bez akýchkoľvek argumentov podložených spravodajskými informáciami. Keďže žiadna iná domnienka nebola na stole, ExCom postupne uveril v daný dátum ako v nejaký fetiš, a naplánoval na 28. októbra masívny útok proti Kube a tam pôsobiacim Sovietom. Inými slovami, naplánoval začiatok jadrovej vojny.
Bolo len zhodou šťastných okolností, že nič netušiaci N. Chruščov sa práve počas bezsennej noci z 27. na 28. októbra rozhodol rakety z Kuby stiahnuť. Keď sa to ráno Američania dozvedeli (z rozhlasu!), odvolali plánovaný útok. A tak som sa mohol narodiť. Vďaka správne načasovanému rozhodnutiu pána, čo sa naučil čítať a písať až vo veku tridsať rokov a v OSN prerušoval debatu búchaním topánky o stôl.
Nie je to dostatočný dôvod, aby som mal právo oslavovať narodeniny 28. októbra? A poriadne bláznivo? :-)
