V Iráne nemáme homosexuálov ako vo vašej krajine

V súčasnom svete nie je zahraničná politika len doménou národných štátov, ale čoraz viac do nej kecajú aj významní vnútroštátni aktéri, ako Lekári bez hraníc, Microsoft, alebo Columbia University. Iránsky prezident sa snažil získať pozvanie na Columbiu už dva roky, aby tým ukázal svetu, že ani v Amerike nie je úplne izolovaný. Po zákulisných rokovaniach iniciovaných iránskou misiou pri OSN dokonca pristúpil aj na oficiálnu požiadavku univerzity, že namiesto plánovaného monológu bude v diskusii odpovedať na otázky študentov. Málokto vie, že splnil aj neoficiálnu požiadavku univerzity - prepustiť z väzenia Kian Tajbakhsha, jedného z našich dávnych absolventov, ktorý bol až doteraz v Iráne politickým väzňom.

Nech si už Ahmadinedžád od svojej návštevy sľuboval čokoľvek, očividne to nedostal zadarmo. Prezident Columbia University a uznávaný odborník na slobodu prejavu, Lee Bollinger, si vo svojej úvodnej reči nedal servítku pred ústa. Svojmu iránskemu kolegovi vyhodil na oči zatknutia novinárov a vedcov, popravy politických väzňov, či popieranie Holokaustu. Ako je dobrým zvykom na akademickej pôde, pevným hlasom uvádzal presné čísla, dátumy a zdroje. Súčasne tiež prehlásil, že univerzity majú právo vypočuť si, ale aj kritizovať kohokoľvek, vrátane politikov - a je jedno, či ide o politikov amerických alebo iránskych. To bola aj jeho odpoveď početným americkým odporcom pozvánky pre Ahmadinedžáda. Bollinger si za svoju odvahu vyslúžil od publika obrovský potlesk a ja som čakal, že iránsky hosť sa otočí a urazene odíde.

Nestalo sa tak. Najprv sme si vypočuli jeho krátku modlitbu k všemohúcemu Bohu a o niečo dlhšiu prednášku o morálnych hodnotách vo vede. Potom prišlo to, na čo sme všetci čakali: otázky z publika.

Všetky otázky nemilosrdne ťali do živého. No iránsky prezident sa, možno v snahe napraviť svoj imidž, tentoraz vyhýbal príliš ostrým formuláciám. Namiesto otvoreného popierania holokaustu len kritizoval európske krajiny za to, že bránia výskumu „niektorých aspektov“ holokaustu. Odmietol potvrdiť či ešte stále verí, že Izrael treba vymazať z mapy sveta a vo svojej odpovedi radšej vyzval na palestínske referendum o osude ich krajiny. Iránsku podporu ozbrojených skupín v Iraku, Libanone a Izraeli obhajoval podobnou podporou, ktorú Američania poskytujú ozbrojeným opozičným skupinám v Iráne.

Môj osobný dojem bol, že Ahmadinedžád nevyžaruje nijakú zvláštnu charizmu. No na prvý pohľad z neho sršali vlastnosti, ktoré idú u úspešných politikov často ruka v ruke: rozhodnosť, cieľavedomosť a neotrasiteľné presvedčenie o správnosti vlastného názoru. Hoci preklad do angličtiny určite niečo ubral z jeho rečníckych schopností, nezdal sa mi ani v tejto oblasti nijako výnimočný. Navzdory imidžu vytvorenom médiami však dnes preukázal vysoký stupeň sebakontroly v relatívne nepriateľskom prostredí.

Hoci atmosféra v sále sa asi len ťažko dala odľahčiť vtipkovaním, predsa len sme sa trikrát aj zasmiali. Prvýkrát na Ahmadinedžádovom pokryteckom výroku, že „politici, ktorí sa snažia o atómovú bombu, o jej výrobu a testovanie, sú politicky zaostalí, retardovaní“. Druhýkrát pri jeho opise idylického života iránskych žien, zaklincovanom slovami: „Ženy sú najlepšie stvorenia stvorené Bohom. V Iráne je každá rodina obdarená dievčaťom desaťkrát šťastnejšia ako keby mali syna.“ Najbujarejší smiech si však vyslúžil výrok, ktorým prezident odpovedal na otázku, prečo jeho režim popravuje ľudí za homosexualitu: „V Iráne nemáme homosexuálov ako vo vašej krajine. V Iráne nemáme tento fenomén. Neviem, kto vám povedal, že ich máme.“

Na rozdiel od Ahmadinedžádovho heterosexuálne-utopického Iránu, v New Yorku gayovia otvorene žijú. Sedeli aj v sále, aj medzi tromi tisíckami protestujúcich ľudí, ktorí diskusiu sledovali na obrazovke vonku. V karnevalovej atmosfére na školskom trávniku sa premiešavali skupinky gayov, ortodoxných židov, iránskych emigrantov, katolíkov, ateistov, komunistov a amatérskych hudobníkov. Príležitostne sa navzájom hádali, ale väčšinou len ticho postávali s plagátmi. A hoci všetci prišli zdanlivo kvôli návšetve iránskeho prezidenta, len niektorí z nich protestovali proti samotnej akcii. Iní protestovali proti porušovaniu ľudských práv v Iráne, ďalší proti prípadnému budúcemu americkému útoku na túto krajinu, ba dokonca sa našla aj skupinka fanatických ortodoxných židov protestujúcich proti existencii štátu Izrael, lebo podľa ich viery môže Židov priviesť naspäť do Palestíny jedine budúci mesiáš. Iránski študenti z Columbie zas rozvešiavali plagáty pripomínajúce, že ich šialený prezident nereprezentuje názory 7O-ich miliónov obyvateľov Iránu. V záplave rozličných letákov som až po čase objavil ten najzmysluplnejší: „Zachráň strom. Tlač menej letákov.“

Mahmud Ahmadinedžád je asi jediný človek, ktorý môže byť po dnešku nespokojný. Vyslúžil si tvrdú kritiku na mieste, kde sa chcel stať hviezdou. Inak jeho návšteva poslúžila azda každému. Študenti si mohli zaprotestovať proti čomukoľvek, čo ich trápi, od vojny v Iraku až po nadmernú tlač letákov. Kandidáti na prezidenta využili príležitosť, aby sa ukázali v médiách. Televízna stanica Fox News si našla zámienku na ďalší útok v ich neutíchajúcej križiackej výprave proti liberálnym americkým univerzitám. A Kian Tajbakhsh, absolvent Columbie, sa dočkal prepustenia z iránskej väznice. Ďalší úspešný deň, taký, na ktorý sa po utíšení pár hodinovej búrky v pohári z Mekáču zabudne.