Priznám sa, vždy som si myslel, že Švajčiarsko funguje podobne ako Škandinávia. Že všetci sa snažia byť silou-mocou „transparentní“ a Trestný zákonník je druhou najčítanejšou knihou po biblii. Teraz už viem, ako veľmi som sa mýlil. Vo Švajčiarsku (aspoň v jeho frankofónnej časti) sú totiž pravidlá tak strašne nemenné, že ich človek jednoducho musí obchádzať, keď na ne narazí. A všetci to aj robia.
Jedným z najľahších spôsobov ako obísť (preliezť, podkopať) pravidlo, čo vám leží uprostred cesty, je networking. Pod týmto anglickým výrazom (doslovný preklad by mohol byť „sieťovanie“) sa chápe vytváranie, udržovanie a rozširovanie sociálnych sietí. Boli ste s kolegom na obede? Spoznali ste sa s niekým počas konferencie? Rozprávali ste sa so svojím susedom v rade na letisku? To všetko môže byť networking. A to všetko vám môže uľahčiť život. Cez sieť vašich známych totiž pretekajú informácie, odporúčania a príležitosti.
Typickým príkladom toho, ako zanietene sa používa networking vo Švajčiarsku, je základná vojenská služba. Hoci aj pod Alpami sa už vzťah k uniforme pomaly mení, kedysi vraj švajčiarski muži chodili na vojenčinu nie kvôli láske k vlasti, ale práve kvôli networkingu. V kasárňach sa spoznávali potenciálni obchodní partneri; budúci zamestnanci a zamestnávatelia sa navzájom oťukávali počas manévrov. A ak niekto nedokázal v rukách držať zbraň, s budúcou kariérou bankového úradníka sa mohol rozlúčiť. Networking je totiž najmä o získavaní dôvery. A v neutrálnom Švajčiarsku sa pacifistom až donedávna veľmi nedôverovalo.
Ako si nájsť bývanie
Môj vlastný network (čiže „sieť“) v Ženeve je zatiaľ malý a nevyvinutý. Predsa však už prináša prvé výsledky. Napríklad vďaka nemu nemusím meniť budúci rok adresu. Tento rok bývam priamo v areáli nášho inštitútu. Dosť lacno, s prijateľným pohodlím a s wireless signálom v cene. No keďže ide o tzv. „pohotovostné“ bývanie, zmluva sa podľa písaných pravidiel nedá predĺžiť.
Nájsť si byt v Ženeve za prijateľnú cenu je relatívne ťažká a nepríjemná úloha. Ponuka je obmedzená hranicami miniatúrneho kantónu, za to dopyt ustavične rastie s každým novým pracovníkom niektorej z početných medzinárodných organizácií. Netreba mať doktorát z ekonómie, aby si človek vypočítal výsledok – je ním astronomická výška nájomného. Našťastie do môjho networku patrí aj „manažér logistiky“ z nášho inštitútu. Ten pred pár dňami prišiel s ponukou, že či nechcem predĺžiť zmluvu na bývanie. Proti písaným pravidlám a za v-drahom-obleku-navlečenými chrbtami riaditeľa, generálneho tajomníka, i všetkých ostatných nadriadených. Prečo? „Tu es sympa.“ Z pätnástich ľudí sme takúto ponuku dostali dvaja. Ostatní ani netušia, že by sa zmluva vôbec mohla dať predĺžiť. Nenapadlo im totiž, že ľudský network prechádza ako sieť katakomb pod všetkými múrmi písaných pravidiel a zákonov.
Ako si nájsť prácu
Na pracovnom trhu (a nielen vo Švajčiarsku) je dôležitosť networkingu ešte výraznejšia. Napríklad v oblasti medzinárodných vzťahov si len ťažko nájdete dobrú prácu tak, že pošlete svoje CV a cover letter na adresu z inzerátu. Moja kamarátka Maria Theresa to vedela, a preto ju veľmi trápilo, že nepozná nikoho v inštitúcii, kde sa chcela zamestnať.
„Kto by mal byť tvojím nadriadeným?“ Pýtam sa jej.
„Achim XY.“
„Oh, to je výborné. Achim je strašne milý človek. Stretol som ho na jednej párty.“
No a keďže Achim aj Maria Theresa patria do networku mojej spolubývajúcej, tá pri rannom behaní Achimovi medzi rečou povedala aj o veľmi schopnej a skúsenej záujemkyni o daný job. Hádajte, ako tento krátky príbeh skončil?
Ako sa najesť
Networking je doslova chlieb náš každodenný. Aspoň pokiaľ sa chcete stravovať v jedálni Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá je len na skok od môjho domu. Do prísne stráženej bašty globalizácie sa však dá dostať až po absolvovaní bolestnej bezpečnostno-byrokratickej procedúry pri vchode pre návštevy. Teda, ak tam máte vôbec čo hľadať. Ja mám – oficiálne môžem totiž používať knižnicu WTO. Lenže cez obed je knižnica zatvorená a sekuriťáci ma do budovy nevpustia. Čo robiť?
Od služobne staršej kolegyne, členky môjho networku, som vedel, že vstupovať do WTO budem môcť kedykoľvek a ktorýmkoľvek vchodom, ak si vybavím prístupovú kartu. Skúsil som to pri vchode pre návštevy. Tam ma poučili, že na takú kartu nemám právo. Skúsil som to pri hlavnom vchode. Tam ma odbili s tým, že takéto karty ani neexistujú. Až po telefonickej konzultácii s mojou informátorkou som sa dozvedel presný postup.
Medzinárodné inštitúcie totiž fungujú ako v Kafkovych dielach. Keď máš kľúč, keď poznáš kód, potom si člen tajného spoločenstva a môžeš využívať všetky výhody. No ak miestne rituály neovládaš, si cudzinec a nikto sa s tebou nebude baviť. Zaklínadlom otvárajúcim WTO je maličká miestnosť č. 61, ukrytá kdesi v útrobách mohutnej budovy. Keď som tam prišiel a povedal, že chcem prístupovú kartu, bez akýchkoľvek výhrad ma našli v zozname (kde sú zapísaní všetci ľudia s právom na prístup), odfotili, a o pár minút som už smeroval do jedálne s novučičkou vysačkou. Môjmu spolubývajúcemu v čarovnej miestnosti č. 61 kartu vystavil dokonca ten istý chlapík, ktorý nám predtým na recepcii tvrdil, že žiadne prístupové karty neexistujú.
Bez networkingu by sme sa do jedálne WTO nikdy nedostali. Čo by v mojom prípade znamenalo, že by som nikdy neochutnal žabie stehienka (ktoré, mimochodom, chutia ako kura, ale pri oberaní malých žabacíh kostičiek človek stratí viac energie ako z tej trošky mäsa získa). No o kulinárskom umení v centrále voľného trhu napíšem azda až niekedy nabudúce.
Pretože tento článok je v prvom rade o networkingu. A podľa mňa my Slováci máme v networkingu obrovskú komparatívnu výhodu. Veď my sme v neformálnych sociálnych sieťach doslova vyrástli! Ibaže ich z nepochopiteľných dôvodov ešte stále nazývame tým hlúpym a nemoderným slovom klientela.
