Za cieľ som si vybral vrch s dlhočizným názvom Cret de la Grotte de la Marie du Jura. Tesne pod vrcholom sa nachádza jaskyňa, kde žila pustovníčka Mária Jurská. A keďže som mal v tom čase po krk mestského života, povedal som si, že pustovňa by mohla byť pre mňa tým pravým miestom.
Keď som sa o siedmej ráno zobudil, bolo vidno asi na dva metre. Viditeľnosť tentoraz nezlepšilo dokonca ani odhrnutie ťažkých kovových žalúzií zakrývajúcich moje okno. Kým som spal, Ženeva sa jednoducho stratila v hustej bielej polievke. A v poriadne studenej hustej bielej polievke. Po otvorení okna ma zachránil pred zamrznutím jedine taktický ústup do kúpeľne. Vrátil som sa dobre vybavený – v zimnej vetrovke, čiapke a vlnených podkolienkach. Žeby skutočne posledná túra v letnej sezóne?
Všetko tomu nasvedčovalo. Ľudia na zastávke MHD (ehm, vlastne, po ženevsky TPG) sa triasli zababušení do zimného oblečenia. V sivej a čiernej farbe, prirodzene, aby ladili s tunajšou „optimistickou“ architektúrou. Samé premrznuté tváre, samé mrzuté pohľady. Ešte šťastie, že stačilo pár krokov ustúpiť, aby sa tie prízraky stratili naspäť v hmle.
Z francúzskeho mestečka Thoiry vedie k môjmu cieľu 1200 výškových metrov lesa, alpínskych lúk a skál. A musím povedať, že príroda skôr tušená než skutočne vnímaná v plaziacom sa opare má neopakovateľné čaro. Možno pod vplyvom počasia som si mimovoľne spomenul na zabudnutú poviedku, ktorú som chcel pred mnohými rokmi napísať. Mal to byť príbeh o hostinci, čo sa náhodne zjavuje uprostred hmly. Prichádzajú doň pútnici z rozličných svetov – veď cestovať v nečase je nepríjemné bez ohľadu na rasu a vierovyznanie. Hostia si sadnú ku krbu, popíjajú varené víno a rozprávajú neuveriteľné príbehy. Kupci si vymieňajú predmety, o účele ktorých sa nikdy nedozvedia; v úzkych drevených izbietkach si po milovaní bytosti so zelenou a modrou kožou šeptajú nesplniteľné sľuby; bojovníci hrozivo vztýčení nad drevenými lavicami sa zas vyzývajú k súbojom, čo sa nemôžu uskutočniť. Pretože ráno každý z hostí otvorí ťažké dubové dvere a stratí sa v hmle...
Poviedku som nikdy nenapísal možno i preto, že som netušil, čo sa s mojimi postavami stane, keď opustia hostinec. Vraciame sa z našich ciest skutočne do toho istého sveta, z ktorého sme odišli? Je možné zostať nezmenený po stretnutí s Inými? Čo sa stane s človekom, keď prestane veriť v jedinečnosť svojho malého života?
Dnes už by som vedel odpovedať na tieto otázky lepšie. No nie som si istý, či ma moje poznanie urobilo šťastnejším.
Jesenné inverzie sú časom zmien. Spravíte pár krokov v hmle a odrazu zastanete oslepení slnkom. Pozriete sa za seba - a uvidíte neznámu krajinu.
Celý husto obývaný región okolo Ženevského jazera sa stratil v mliečne bielom mori. Údolie Rhôny sa zmenilo na úžinu, ktorou sa oblaky prelievali tam, kde v mojich spomienkach ležalo Francúzsko. A na horizonte sa črtala ďalšia pevnina, korunovaná štítmi vytesanými z bieleho zlata. Dojem neskutočnosti umocňovali lietadlá, vynárajúce sa z času na čas spod hladiny, ako obludné snové vtáky.
Mohol som byť pokojne aj posledným človekom na Zemi. Okolo mňa sa rozprestieralo ticho podobné tomu z hlbokého spánku. Prastaré vápencové vrásy pripomínali skamenenú morskú búrku. A jediným dôkazom plynutia času bolo pasúce sa stádo kamzíkov.
Blízko vrcholu s príznačným názvom Pierre de la Lune (Mesačná skala) som si s jedným kamzíkom zahral starobylú detskú hru. Narazil som naňho tak nečakane, že som zastal doslova uprostred kroku, len aby som ho nevystrašil. Kamzík stál neuveriteľne blízko, a predsa jeho skalný ostrovček od môjho hlavného hrebeňa oddeľovala celá hĺbka neba. Otočil ku mne hlavu... a zastavil čas. Ako dlho by ste vydržali pozerať sa do očí takého tvora? Nakoniec som to bol ja, kto uhol prvý pohľadom. Kamzík sa spokojne sklonil a odtrhol jeden z troch trsov trávy vyrastajúcich na jeho skale. Nedaj sa rušiť, priateľ, a dobrú chuť.
Jesenná inverzia dokáže prevrátiť známy svet naruby. Čo je vlastne skutočnosť? Sú ňou moje spomienky na sivastých ľudí strácajúcich sa medzi sivými budovami? Prízračná Atlantída zaplavená oblakmi? Alebo je skutočným horský kamzík, čo mi pozerá do očí vediac, že sa ho nikdy nedokážem dotknúť? Uverili by ľudia blúdiaci uprostred hmly, čo napĺňa ich život, že sa niekto môže prechádzať po slnkom prežiarenej tráve? Nepovažovali by moju cestu za obyčajný prelud? Nepovažovali by mňa samotného len za zúfalý sen topiaceho sa mesta? A čo sa stane ak ktokoľvek z nás prestane snívať?
(Technická poznámka: Keďže som nemal v úmysle fotiť, na túru som si nezobral ani fotoaparát. Kvalita obrázkov preto zodpovedá možnostiam Nokie 6230.)
