Musím priznať, že sú dobré, ba výborné – na spanie. Prvýkrát som zaspala už na piatej strane pri liste, čo písal Škultétymu. S čítaním som skončila na strane 216.
Tí, čo ste z Prechádzok po Patagónii prečítali viac, môžete do mňa hodiť kameňom.
Nuž, nie každý dokáže napísať cestopis ako Zikmund a Hanzelka. Vlani som si na výlet do Arménska vzala Puškinovu Cestu do Arzrumu a tiež som bola prekvapená, že človek, čo vedel tak krásne napísať list Oneginovi, cestopis odflákne.
Na druhej strane, Kukučín ako doktor Bencúr určite vedel lepšie pichať injekcie ako Zikmund a Hanzelka. Aj v Patagónii ho dobre poznajú, ako vám ukážem neskôr.
Zatiaľ sme len na ceste, naším cieľom je Puerto Natales v Čile.
Cesta vedie jednotvárnou krajinou. Dlho si myslím, že sme na jednosmerke, lebo oproti nám nič nejde. Je tu veľmi riedka premávka. Aj osídlenie je riedke, zato okolo celej našej cesty sa ťahajú oplotené pozemky, na ktorých sa len občas objaví stádo koní, oviec alebo kráv. Občas vidíme lamy guanako.
Po asi dvoch hodinách prichádzame na argentínsku hranicu. Všetci musíme vystúpiť a v domčeku ukázať pasy.
O pár minút sa to opakuje na druhej – čílskej strane. Tam musíme ísť aj s batožinou a vypĺňať formulár.
Po hodine cesty sme v mestečku Puerto Natales. Je to východiskový bod na návštevu národného parku Torres del Paine, kam pôjdeme zajtra.
V zmenárni meníme peniaze, kurz je podobný ako v Argentíne, teda asi 850 čílskych dolárov za euro, ale tu majú našťastie bankovky aj vyššej hodnoty ako sú tisícovky.
Ráno leje ako z krhly, čas na výlet ako vyšitý. Lákadlom ostať vnútri je aj obsah hotelovej knižnice, túto detektívku som tuším ešte nečítala.
Ale nie, ostanem ja verná Kukučínovi. Autobusom sa odvezieme k jaskyni Milodon, kde pred mnohými rokmi žili a určite aj mrzli ľudia a nejaké divné zvery, napríklad takýto pásavec.
Toto sú zvieratá, ktoré tu žili. Tie červené už vyhynuli.
Musím pochváliť Čile – ako seniori platíme všade polovičné ceny. Táto krajina JE pre starých!
Pri pohľade na mapku národného parku Torres del Paine sa cítim skoro ako doma – však tu neďaleko je Ostrava.
Počas cesty k ďalším krásam prestane pršať. Občas urobíme zastávku pri nejakom jazere, občas sa pofotíme pri peknom výhľade.
Cestou vidíme lamy guanako, nandu, plameniaky, kondory, aj zajaca a líšku.
Poslednou zastávkou je vodopád, pri ktorom dujú silné vetry a ľudia sa musia držať zábradlia, aby ich neodfúklo. Údajne. Samozrejme, že keď dôjdeme na to miesto, ani vetrík nezaduje, ani vánok nezafúka. Čo už, musíme sprievodcom len veriť.
Večer sa pobalíme a ráno odchádzame ďalej na juh, do mesta Punta Arenas.
Cesta trvá aj s prestávkou asi štyri hodiny, ideme podobnou krajinou ako dva dni predtým. Pokúšam sa Kukučínovými spomienkami na jeho putovanie spred sto rokov prehrýzť o pár strán ďalej, ale nedarí sa mi. Len pre ilustráciu, že to nie je ľahké: "Nuž ale čo neurobíš, abys’ vyplnil túžbu, čo ťa trápi a poďká: že treba premeny, a to sa už vie, zábavy. Vieme, že život jednotvárny a bez vyrušenia sa prije: nemáš miesta, kým ho neprerušíš."
Punta Arenas je mesto, kde Martin Kukučín žil od roku 1908. Na dome, v ktorom býval, sú tabule pripomínajúce túto etapu jeho života.
V texte je spomenutý jeden jeho román a to dokonca po slovensky. Nájdete ho?
Aj dve kliniky nesú jeho meno, teda jeho pravé meno Mateo (Matej) Bencur. Toto je jedna z nich, zašli sme tam s manželom vo voľnom čase.
Nestihli sme kvôli tomu večeru, na ktorej sa dali vychutnať steaky z lamy, ale nevadí, aspoň už nemám výčitky svedomia, že som z Kukučína viac neprečítala. A samozrejme sa môžem naďalej lamám úprimne pozerať do očí.
Mimochodom, presne oproti Kukučínovmu domu je reštaurácia La Luna, v ktorej robia napríklad takéto chutné hovädzie steaky.
Táto socha, ktorú zhotovil chorvátsky sochár Ivan Meštrovič, mala pôvodne stáť v Punta Arenas, ale osud to zariadil tak, že je v Medickej záhrade v Bratislave.
Punta Arenas má asi 120 tisíc obyvateľov a je jedným z najjužnejšie položených miest na svete. Je tu malé námestie so sochou moreplavca Magalhãesa, ktorý pred päťsto rokmi so svojou výpravou ako prvý oboplával svet. Zajtra sa budeme plaviť úžinou, ktorá nesie jeho meno, a preplavíme sa na Ohňovú zem.
Ráno nasadáme do minibusu, ktorý nás vozí už od Puerto Natales. Naším cieľom, či ako sa hovorí po slovensky – jedným z hajlajtov tohto zájazdu – je kolónia tučniakov kráľovských, ktoré sa usadili na veľkom ostrove. Táto časť sa volá Tierra de Fuego, Ohňová zem. Pomenoval ju tak Magalhães. Keď sa so svojimi loďami plavil okolo, domorodci ohňovými signálmi vysielali správy o votrelcoch na ostrove. Dnes to už nerobia, správy si môžu posielať cez messenger alebo iné sociálne siete. Ohne sme teda nevideli, zato wifi sme chytili.
Cestou míňame opustené budovy, v ktorých sa kedysi strihali ovce a kováč podkúval kone.
Takto to vyzerá v Magalhãesovom prielive.
Najeme sa v reštaurácii v malom mestečku.
Typickým pokrmom pre túto oblasť je jahňacina a ryby. Máme k tomu aj polievku – vývar s cestovinou farfale a ako dezert je puding v karamelovej omáčke.
Takto vyzerá okolitá krajina.
Nemusíme sa veľmi ponáhľať, návštevu tučniakov máme až o štvrtej, sme dnes posledná skupina. Ide o tučniaky kráľovské, ktoré sa tu usadili pred niekoľkými rokmi a vyzerá to, že sa im tu páči. Je ich okolo 140 – 160, ale niektoré vtáky práve zahrievajú vajíčka, takže ich ešte pár pribudne. Úmrtnosť mláďat je okolo 55 %, ako nám vysvetľuje miestny sprievodca. Mnoho kusov padne za obeť líškam, ale inak sa im darí dobre a narastú vyššie ako ich príbuzní v Antarktíde, aj ich hmotnosť je vyššia.
Dovidia do diaľky maximálne päťdesiat metrov a to je aj vzdialenosť, na ktorú sa im môžeme priblížiť. Fotíme si ich z dvoch stanovíšť.
Sprievodca každému urobí aj pár fotiek a videí cez ďalekohľad, vyzerá to napríklad takto.
Exkurzia trvá asi hodinu, potom sa vraciame do Punta Arenas. Treba sa nám opäť spakovať, zajtra ráno odlietame do hlavného mesta Santiago de Chile.
