Sezónu začíname len tak pozvoľna – predĺženým víkendom na Cypre. Posledný februárový piatkový večer vystupujeme v Larnake. Tu vlastne strávime len noc a kúsok ďalšieho dňa, lebo naším cieľom je hlavné mesto Nikózia a okolie.
V Larnake som už raz bola a všetky zaujímavosti som videla, ale keď už som tu, dám si krátke repete.
Toto je Kostol svätého Lazara.
To bol taký človek, ktorý pred dvoma tisícročiami umrel a rodina za ním plakala. Okolo išiel náhodou Ježiš a tak ho vzkriesil, hoci Lazar už začal aj zapáchať, ako je vidieť na obrázku v kostole, na ktorom si ľudia držia nosy.
Lazarovi to asi až tak veľmi nevadilo, veď práve riešil otázku života a smrti a však nakoniec je lepšie byť smradľavý a živý ako voňavý a mŕtvy, nie? Ale niektorým jeho spoluobčanom z rodnej Betánie sa to nepáčilo a vyhnali ho do sveta. A tak Lazar chodil a plavil sa, až zakotvil na Cypre. Tu ho nepoznali, takže proti nemu ani nič zásadné nemali, a urobili ho biskupom. Ďalších tridsať rokov teda vykonával túto bohumilú funkciu a žil šťastne, až kým nezomrel. Tentoraz už definitívne, lebo Ježiš sa medzitým odsťahoval do neba a tak Lazara nemal kto opäť vzkriesiť.
Pochovali ho na tomto mieste, dnes je tu kostol nesúci jeho meno. Vraj bol uložený v tejto hrobke, na ktorej je grécky nápis „Lazar, štyri dni mŕtvy, priateľ Ježiša“, ale ja som videla napísané len „L“, tak keď pôjdete okolo, pozrite sa, možno uvidíte viac.
Hrobka je prázdna, Lazarove ostatky putovali ďalej svetom, ale vraj v tejto skrinke je jeho lebka a kosti. Niečo tam je, ale či to naozaj patrilo kedysi Lazarovi, netuším.
Ešte pred Lazarom účinkoval v tomto meste, ktoré sa vtedy volalo Kition, iný slávny muž, filozof a zakladateľ stoicizmu, Zénón z Kitionu. A legenda hovorí aj to, že Kition založil vnuk biblického Noeho, Kittim.
To by z Larnaky aj stačilo, ak chcete vedieť viac, môžete si prečítať môj starší článok, vtedy pred desiatimi rokmi sme v Larnake boli o kúsok dlhšie.
Pred obedom nasadáme na autobus smer Nikózia a zhruba po hodine a pol jazdy v ľavom jazdnom pruhu sme na mieste.
Rovno s batohmi ideme do Cyperského múzea. Má 14 miestností a je zdarma. Sme tu asi dve hodiny, ale aj to len preto, že sme nanašli sálu č. 12, inak by sme tu boli ešte dlhšie. Osobne by mi neprekážalo, keby sme nanašli trebárs aj osem miestností.
Niektoré exponáty sú celkom zajímavé, napríklad moje obľúbené náhrobné stély s výjavmi lúčiacich sa zomierajúcich so živými.
Toto je rímsky cisár Septimius Severus, ktorého by sme mohli uvidieť aj počas prechádzok okolo Bratislavy, pravda, keby sme žili o čosi skôr.
Terakotová armáda – nie tá čínska, hoci niektorí sa na Číňanov celkom podobajú.
Erotické radosti antického ľudu
Občas to neostalo bez následkov a nasledovali pôrody.
Aj vám v detstve hovorili „ty si raz hlavu zabudneš“? Aeskulapovi to asi povedať zabudli.
Inak všetko ako v každom inom múzeu – pazúriky, šperky, zbrane, vázy a podobne.
Aby sme sa dostali opäť do súčasnosti, ideme sa pozrieť do tureckej časti tohto už viac ako päťdesiat rokov rozdeleného mesta.
Predstavte si, že v meste žijete, hovoríte po grécky, platíte eurami a len pár metrov od vás žijú podobní ľudia, akurát hovoria po turecky a platia lírami. Ale aby toho nebolo málo, tak keď je u prvých napríklad šesť hodín, tí druhí majú už sedem. Pravda, len počas zimného času, počas letného sa im to vyrovná.
Vystojíme si dlhý rad na hranici, ale ide to celkom rýchlo a potom sme už v tej druhej časti.
Zameníme 40 eur, ale vlastne ich budeme potrebovať len na zajtrajší autobus. V obchodoch, reštauráciách a taxíkoch berú aj eurá, prepočítava sa im to dobre, jedno euro je 50 tureckých lír. No a kartou sa dá tiež platiť skoro všade.
Pozrieme si Selimovu mešitu, ktorá bola kedysi gotickým chrámom Agia Sofia, postaveným začiatkom trinásteho storočia. Na tých drôtikoch či čo je to, čo sú natiahnuté medzi minaretmi, večer bežali oznamy.
Toto je Bedesten, v 6. storočí byzantský kostol, v 14. storočí katolícky chrám sv. Mikuláša.
Karavansaraj Büyük Han zo 16. storočia.
Navečeriame sa v jednej z reštaurácií a kým dojeme, čašníci už spratávajú jedlá a obrusy, vonku sa zotmelo a obchody sú zatvorené. Že je to kvôli tomu, lebo čas je posunutý o hodinu, zistíme až zajtra.
Tak sa teda vrátime do gréckej časti - hranica je teraz málo frekventovaná a nečakáme vôbec, vyspíme sa a zajtra sa sem vrátime.
Je ráno, na dnes sme si naplánovali výlet do mesta Kyrenia, po turecky sa volá Girne.
Na tureckej strane hneď za prechodom sú takéto dvere. Zaklopala som na ne, ale svet sa vôbec nezlepšil...
Autobusy stoja 150 lír a chodia v pravidelných intervaloch až do večera.
Všetky predpovede počasia nám ukazujú samé slniečka, údajne je slnečno a teplo. V skutočnosti je zamračené, chladno a občas prší. Začíname teda prehliadku hradom, ktorý tvorí dominantu mesta a vypína sa nad prístavom. Takto vyzeral, keď sa už vyčasilo.
Rôzne zdroje jeho vznik datujú rôzne, ale v jednom dátume sa zhodnú všetky – v roku 1191 ho dobyl kráľ Richard Levie Srdce. Takto sa potom možno pozeral na Kyreniu zhora.
Najväčšou atrakciou hradu je stará loď, ktorá sa potopila 300 rokov pred naším letopočtom a vytiahli ju v roku 1967. Ja som tam len ako mierka.
Niektoré bedekre uvádzajú, že je to najstarší lodný vrak, ktorý bol kedy z mora vylovený. Je vyobrazený aj na troch cyperských eurominciach. Z lode veľa neostalo, ale tieto mandle sú vraj pôvodné. Na svoj vek vyzerajú celkom dobre.
Počasie stále nič moc, tak sa aspoň najeme. Neviem, ako sa to volá, vraj je to nejaké tradičné jedlo – makaróny zapečené so syrom a dve kuracie stehná k tomu. Hlavne, že to chutilo.
Po obede sa skúsime presunúť ďalej, možno tam bude krajšie počasie. Taxíkom sa odvezieme do dediny Bellapais. Nachádzajú sa tu ruiny gotického opátstva. Pekné, že?
Okrem toho v dedine žil tri roky anglický spisovateľ Lawrence Durell. Možno ste od neho niečo čítali, možno ho poznáte zo seriálu Durrellovci, ktorý išiel v telke pred desiatimi rokmi.
Vrátime sa späť do Kyrenie, ešte si ju dopozeráme, už aj slnko vyšlo. Napríklad grécko-rímske hrobky.
Toto je islamský cintorín s mauzóleom veliteľa osmanskej posádky.
Potom nasadneme na autobus a vraciame sa do Nikózie. Najeme sa v jej tureckej časti a zaľahneme, lebo ráno odchádzame.
Lietadlo letí až 15:20, takže máme ešte zopár hodín na spoznávanie Cypru. Autobusom sa presunieme do Larnaky a potom sa taxíkom zavezieme k soľnému jazeru, ktoré sa nachádza neďaleko letiska. Bolt ma celkom naštval, mali sme objednané auto za 13,50 eura a namiesto toho prišla pre nás dve limuzína. Šofér nás vysadil dosť ďaleko pred mešitou, lebo vraj by mu cesta poškodila auto. A za to všetko mi Bolt neskôr strhol 20 eur. Na budúci týždeň letíme do Bari za 19.
Okolo jazera, v ktorom žijú plameniaky, kráčame k mešite Hala Sultan Tekke.
Podľa niektorých zdrojov je to štvrté najvýznamnejšie moslimské miesto po Mekke, Medine a Al Akse, ale veľmi tomu neverím. Je tu pochovaná dojka, teta alebo príbuzná proroka Mohammeda Umm Haram.
Vraj tu chodia tisícky pútnikov, ale dnes si asi vzali dovolenku, lebo okrem nás je tu len asi desať turistov a tridsať mačiek, ktoré turisti kŕmia. Aj my sme im doniesli niečo pod zub.
Plameniaky sme videli, ale dosť ďaleko, jazero sa vlní, takže si neurobíme takú tú známu gýčovú fotku s odrazom mešity vo vode a s ružovými vtákmi v popredí. Tak aspoň jednotlivé objekty zvlášť.
Pred mešitou si zo zmrzlinového auta kúpime prvú tohtoročnú zmrzlinu a peši odkráčame na letisko. Tu zistíme, že polovica letov je zrušených, náš našťastie nie.
Takže môžem dopísať reportáž a o pár dní opäť vyraziť na cesty.
