To je jeden z mojich prvých pohľadov na hlavné mesto krajiny, do ktorej sa vraciam po dlhých troch rokoch a prvá fotka, ktorú tu urobím. Vítam sa v Bosne, kam som priletela včera.
Let Viedeň - Tuzla trvá niečo vyše hodiny. Strávim ho obkolesená rodinkou zo Saudskej Arábie. Hlava rodiny je veľmi komunikatívna, snaží sa so mnou hovoriť po anglicky, ale pokojne by mohol aj po arabsky, vyšlo by to narovnako. Že som sa ja v roku 1967 nerozhodla radšej pre angličtinu ako pre nemčinu! Ale naši mi v dobrej viere radili - načo ti bude angličtina, na Západ sa aj tak nikdy nedostaneš, nemčina je praktickejšia, v strednej Európe sa ňou dohovoríš všade. No odvtedy ubehlo 55 rokov a už dobrých 30 rokov je všetko inak.
Ale aby som sa vrátila do súčasnosti, tak pán saudský Arab je sympatický starší človek. Na rozdiel od svojej manželky je oblečený normálne, teda na naše pomery. Ukazuje mi svoj občiansky či ako sa to tam u nich volá, na ňom má na fotke takú tú bielu šatku upevnenú na hlave prstencom.
Cestuje s rodinou na pár dní do Bosny, odtiaľ pôjde do Chorvátska, Čiernej Hory a Albánska. Počas letu kupuje päť druhov parfémov zvučných mien a nejakým hugobossom nastrieka seba aj mňa. Buď mi chce urobiť radosť, alebo mu smrdím. Prikláňam sa skôr k prvej možnosti, lebo predtým ma tiež ponúkal chipsami napriek tomu, že rozhodne nevyzerám tak, aby ma bolo treba prikrmovať.
Po hodine vystupujem vyvoňaná na letisku v Tuzle, kde nás čaká Ahmed. Je to sused Amira, u ktorého budeme bývať, a vezie nás do nášho staronového obydlia. Som tu už tretíkrát. Ahmed celou cestou politizuje a sťažuje sa na drahotu.
"Skupo, brate, skupo", opakuje Jakubovi. Ale turistov je vraj veľa, viac, ako bývalo pred koronou.
Ideme spať a ráno sa autobusom dostávame na začiatok tohto článku, do Sarajeva.
"Ferdinandovo" auto ste už videli. Presne tam, kde stojí, stál 28. júna 1914 Gavrilo Princip a vystrelil na originál auta. Trafil. Následník trónu František Ferdinand d'Este a jeho manželka Žofia zomreli a počas nasledujúcich štyroch rokoch zomrelo ešte dvadsať miliónov ľudí v dôsledku prvej svetovej vojny, ktorú sarajevský atentát spustil.
Toto je Latinský most ponad rieku Miljacka, po ktorom sa viezol následník, a budova múzea je tá, kde stál atentátnik.
Tak, určite ste toto všetko vedeli, ale veď opakovanie je matkou múdrosti, a tak môžeme teraz pokročiť ďalej ako múdrejší.
Lanovkou sa vyvezieme na vrch Trebevič a potom peši zídeme dole. Nehovorím, že je to niečo náročné, ale mne tie dve hodiny teda dali zabrať. Bolia ma oba kolenné kĺby a jeden bedrový. Krajina je však naozaj zaujímavá.
Spomienka na zimnú olympiádu v Sarajeve v roku 1984 - pozostatky bobovej dráhy.
Toto je observatórium ešte z čias Rakúsko - Uhorska. Fungovalo až do roku 1992, kedy bolo zničené počas vojny.
Aj tieto domy to schytali, vidieť diery po ostreľovaní. Mimochodom, takých deravých domov je v Sarajeve habadej. Asi si tie zničené fasády nechávajú na pamiatku.
Dolu v meste sa trochu potúlame po čaršíji - starom bazáre. Je sobota a tak sa tu veselo svadbuje.
Navštívime pomerne nové Múzeum vojnového detstva. Smutné. Ľudia, ktorí boli v deväťdesiatych rokoch deťmi, poskytli predmety, ktoré im symbolizujú spomienky na vojnu. Boli to rôzne obrázky, darčeky od detí, s ktorými sa potom už nikdy nestretli, oblečenie.
Toto je hra, ktorú sa Meliha hrávala s rodičmi a súrodencami až do chvíle, keď boli ako deti zo Sarajeva evakuovaní. Rodičia ostali v meste. Po vojne našli svoj dom aj hru, ale už sa ju nikdy všetci spolu nezahrali.
Kniha komiksov, ktorá zachránila Farukovi život, keď sa od nej odrazil šrapnel.
Ukážka predmetov humanitárnej pomoci - okrem iného luncheon meat aj sušené mlieko z Československa.
Najeme sa, čosi pofotíme, samozrejme skontrolujeme šachistov, a potom sa vraciame do Tuzly. Autobusom, lebo vlak, ktorým sme išli naposledy, už nepremáva.
Je ďalší deň, nedeľa, a náš dnešný plán nás vedie do mesta Kladanj. Odtiaľto sme išli pred tromi rokmi pozrieť chalúpku súdruha Tita a jaskyne, v ktorých počas druhej svetovej vojny žil s partizánmi.
Aj dnes máme namierené do jaskyne, ale do inej. Volá sa Djevojačka, teda Dievčenská alebo Dievčinina. Je to už možno aj štyristo rokov, čo v dedine bývala dievčina, ktorá chcela ukázať, že je odvážnejšia ako chlapci. Prihlásila sa, že pôjde nabrať z jaskyne vodu. Na dôkaz toho, že tam bola, zapichne vedľa prameňa vreteno. Ako povedala, tak urobila, lenže v tej tme si vretenom pripichla šaty a keď chcela vstať, mala pocit, že ju niečo ťahá k zemi a od strachu zomrela. Toto je jej hrob a náhrobok.
Na jej počesť sa každoročne stretávajú počas jednej augustovej nedele v jaskyni tisícky mladých ľudí.
My sme síce prameň vody nenašli, ale aspoň sme trafili von. Dnes to nie je také zložité, chodník vnútrom jaskyne je upravený a stratiť sa nedá, skôr niekde zakopnúť, ak nemáte dobré svetlo.
Sem nás väčšiu časť cesty zviezol miestny, čo išiel okolo, ale teraz nás čaká spiatočná pešia osemkilometrová cesta po asfaltke. Tri boľavé kĺby zo včerajška sú banalitou oproti pľuzgieru na chodidle, čo ma trápi dnes. Nuž ale čo narobím, ďalší ochotný motorizovaný miestny sa už nenašiel.
Po dvoch hodinách dokrivkám do Kladanje. Pred tromi rokmi sme sa tu pred putovaním za Titovými partizánmi najedli. Lokál je rovnaký, štyri stolíky, v jednom kúte staré kachle, v druhom televízor, kde spievajú miestne Jadranky a Stašákovia.
Pani kuchárka, čašníčka a zrejme aj majiteľka v jednej osobe si hneď spomenula na Jakuba, ktorý sa tu posilnil aj vlani. Je z toho taká nadšená, že sa s ňou musím odfotiť pri jej novom zmrzlinovom stroji. Ešte nám donesie domácu bazovú limonádu ako pozornosť podniku.
Tak ak niekedy pôjdete do Kladanje, zastavte sa tam. Pani Zilha má síce jedálny lístok obmedzený na dve polievky a plnenú papriku, ale chutí to dobre. Tak normálne, ako chutí domácim. Vždy sa snažíme stravovať tak, ako miestni.
Do Tuzly sa vraciame krátko pred šiestou, ale dnes ešte nekončíme. Len čo na seba hodíme plavky, taxíkom sa zavezieme na Panónske jazerá. Tuzla stojí na ložiskách soli, aj jej názov je odvodený od tureckého názvu pre soľnú baňu. Soľ ostala ako pozostatok Panónskeho mora. Vybagrovali sa tu jazerá, v ktorých je slaná voda a kde je dnes polovica obyvateľov Tuzly. Druhá polovica už asi odišla na večeru, ale aj tak je tu hlava na hlave. Však nie je nič lepšie, ako sa schladiť vo vode.
Ďalší bosniansky deň je za nami.
Ráno pokračujeme v spoznávaní okolia Tuzly. Dnes sme si vybrali etnodedinu neďaleko Mačkovaca. Autobusom sa odvezieme do Banoviči a odtiaľ šliapeme asi hodinu po asfaltke. Pľuzgier na chodidle dal síce zabudnúť na tri boľavé kĺby, ale nie je to žiadne terno.
Etnodedina pozostáva z niekoľkých drevených chalúpok, v ktorých sú ukážky bývania aj ľudových remesiel. Vstupné sa neplatí, tak sme dali zarobiť aspoň reštaurácii. Okrem miestnych špecialít je v nej aj voľná wifi.
Dnešný výlet bol o pár kilometrov kratší, tak sa môžeme v Tuzle okúpať o dve hodiny skôr. Aj tak som dnes urobila svojich tradičných plusmínus 28 tisíc bosnianskych krokov.
Deň štvrtý - predposledný. Čo sme tu ešte nevideli? Žeby Gračanicu? Tak sa ide do Gračanice. Je to mesto asi päťdesiat kilometrov od Tuzly.
Aby sme sa o ňom dozvedeli viac, ideme do miestneho múzea. Je to len jedna väčšia miestnosť a je zdarma. Vďaka ochotnému a erudovanému zamestnancovi sme tu hodinu a počúvame veľa zaujímavosti hlavne z nedávnej histórie. Ale začína to tu už druho- či koľkohorami, teda nejakými odtlačkami trilobitov a podobne. Potom pár vecičiek z neolitu, niečo zo stredoveku, napríklad minca z čias Matej Korvína, no a potom sú veci, ktoré sú povedomé už aj nám.
Do konca 1. svetovej vojny používali Bosniaci arabské písmo. Keď sa vymanili z Osmanskej ríše, prešli na latinku, ktorú sa učili deti v školách a dospelí na rôznych kurzoch.
Polovica miestnosti je venovaná občianskej vojne. Gračanica bola, podobne ako Tuzla, etnicky rôznorodá, no veľmi tolerantná. Aj na storočnej fotke je vidieť obyvateľstvo mestečka - spolu sa zabávajú moslimovia, kresťania aj židia, líšia sa len oblečením.
Keď Srbi začali v roku 1992 obliehať Gračanicu, obyvatelia ju bránili spoločne bez ohľadu na vierovyznanie. Zopár Srbov sa síce odsťahovalo, ale tí, čo tu ostali, nažívajú v pokoji. Toto je ich chrám.
Katolíci tiež majú svoj.
Asi sme už videli v Gračanici všetko. V parku objavíme bustu tu stále obľúbeného juhoslovanského prezidenta Josipa Broza Tita. A to ešte netuším, že dnes ešte nie je všetkým Titom koniec.
Do zbierky tradičných jedál mi chýba pljeskavica, tak si ju dám. Ešte mám rest v baklave, ten zlikvidujem večer v Tuzle.
Autobusom odchádzame do Tuzly. Plavky sme si vzali ráno so sebou, tak si poobede dáme slané jazerá do tretice. Ešte predtým však nezaškodí trochu kultúry. V Galérii portrétov si pozrieme maľby nejakého známeho rodáka a objavíme miestnosť plnú Titov.
Sú to maľby zobrazujúce prezidenta Juhoslávie zhotovené v rokoch 1947 a 1977.
Po zhliadnutí všetkých sa ideme okúpať. Je tu ako vždy hlava na hlave, ale nikomu to neprekáža, však vody je dosť.
Pomaly sa nám bosniansky výlet blíži ku koncu, tak sa hecnem a večer ešte zbehnem do mesta a urobím zopár fotiek. Veď Tuzla je veľmi pekný objekt.
Myslím, že stojí zato, aby som ju navštívila aj štvrtýkrát.
