Tam sme len prespali a posúvame sa ďalej. Cestou sa najskôr zastavíme na raňajky. Pri ceste sú rôzne domčeky, kde ponúkajú cestujúcim stravu, tak do jedného vlezieme. Je to malá reštaurácia.
V jednom kúte je oltárik s fotkami nebohých rodičov s drobnosťami, ktoré počas života mali radi. Ujo asi rád fajčil.
Pani nesie do kuchyne snáď tridsať vajec a onedlho sa už dlávime množstvom praženice s neodmysliteľnou čiernou fazuľovou omáčkou posypanou nastrúhaným syrom. Odteraz až do konca výletu, teda ešte vyše týždňa, budeme mávať vajcia každé ráno.
Potom pokračujeme ďalej, dnes toho nemáme veľa na pozeranie, čaká nás skôr dlhý presun. Vonku prší a na niektorých miestach vidíme kráčať skupiny migrantov smerom k hraniciam USA. Je to veľmi smutný pohľad, kráčajú ich stovky väčšinou bez batožiny, niekoľko ľudí pred sebou tlačí kočík s deťmi. Aké to musí byť zúfalstvo a beznádej, čo ich vyháňa do cudzieho sveta! Vedia, ako dlho ešte budú musieť kráčať a či sa tam vôbec dostanú?
Aj nás občas na ceste skontrolujú hliadky, niekedy musíme ukázať pasy, inokedy len nakuknú, či nie sme príliš tmaví.
Dorazíme do mesta Chiapa de Corso a z autobusu presadneme do člnov. Čaká nás plavba kaňonom Del Sumidero. Oblečú nám záchranné vesty a potom nás postupne na lodi pofotia. Nechávam to teda na profesionálov a neurobím si žiadnu vlastnú fotku. To je smola, asi sa fotky nevydarili, lebo keď sa po nich po návrate zháňam, fotograf s fotkami v ruke tvrdí, že žiadne nemá.
Ale zatiaľ sme na lodi a plavíme sa okolo brehu, na ktorom sa vyhrievajú krokodíly.
Na stromoch by mali byť opice, ale tie nevidíme.
Plavba pokračuje okolo malej jaskynky, v ktorej visí obraz Panny Márie Guadalupskej. To je tá, ktorú stretol Indián Juan Diego v šestnástom storočí a zariadil, aby jej postavili kostol. Sviatok má – teda Panna Mária, nie Juan Diego – 12. decembra. Deň predtým ju prídu odtiaľto zvesiť a na lodi ju dopravia do mesta. Keď sa skončia oslavy, do jaskyne ju vrátia.
Ďalšou pozoruhodnosťou na ceste je veľký vodopád. Hovoria mu aj „vianočný stromček“, lebo tak vyzerá.
Plavíme sa na koniec, kde začína priehrada. Tu je už nachystaný čln s občerstvením, ktorý šikovne pripláva k lodiam a ponúka svoje služby. Potom nás náš lodivod poprosí o skromný príspevok, lebo vraj nezarába, tak mu čosi dáme, aby nás zaviezol aj nazad.
Na spiatočnej ceste si všimneme, že vodopád už netečie takým prúdom ako predtým. Zrejme je tam niekde schovaný kohútik, ktorý otvoria, keď priplávajú výletníci, aby vodopádu dodali mohutnosť. Keď sme ich takto prekukli, rozmýšľame, ako je to vlastne s tými krokodílmi, ale na nič neprídeme, lebo ani krokodíly už na brehu nie sú.
Potom sa na chvíľu zastavíme v mestečku Chiapa de Corso, dáme si večeru a ideme prenocovať asi hodinu cesty do mesta San Cristobal de Las Casas.
Ľudia chodia oblečení vo vetrovkách, je celkom chladno, lebo sme vo výške 2200 metrov. Mestečko je príjemné, ale veľa z neho nemáme, lebo ráno musíme vstávať tak, aby sme už o piatej odchádzali.
Čaká nás totiž cesta cez územie Mayov a na jednom mieste, v meste Ocosingo, občas domáci blokujú na pár hodín cestu a pýtajú peniaze. Dôvod si nájdu vždy iný.
Toto robia Mayovia, ktorých je v štáte Chiapac najviac, aj na iných miestach. Obyčajne pred nejakou pamiatkou ešte pred oficiálnou pokladňou natiahnu povraz alebo len tak zastavujú autá a pýtajú väčšinou dve eurá na osobu. Peniaze potom použijú pre potreby svojej komunity. Howgh!
Však o peniaze nám ani tak nejde, ale čas by nám chýbal.
Prechádzame zaujímavou krajinou, občas nejaká dedinka alebo mestečko. Ľudia idú na polia alebo do práce, školáci s taškami na chrbtoch do školy. Žijú v maličkých domčekoch, asi im stačia, však tu sa odohráva časť života vonku.
Dnes máme na programe len prírodné pozoruhodnosti. Najskôr je to kaskáda Agua Azul a potom vodopád Misol - Ha. Vyzerajú takto.
V oboch parkoch je množstvo stánkov so suvenírmi, oblečením a občerstvením. V jednom si kúpim kraťasy, lebo tie, čo som mala z domu sa mi rozpadli.
Mali sme si ešte pozrieť mesto Palenque, ale stojíme dve hodiny v kolóne. Niekde ďaleko pred nami mal nehodu motorkár. Po chvíli čakania prifrčí chlapík na motorke, z batožinového priestoru vyťahuje fľaše s nápojmi a začne obiehať stojace vozidlá a predávať. Celkom mu to ide. Príhoda je to síce humorná, ale potom sa dozvieme, že motorkár zraneniu podľahol, už to hlásia v rádiu, povedali miestni.
Do Palenque prichádzame tak neskoro, že je čas ísť spať. Však aj zajtra je deň, ako hovorievala moja obľúbená Scarlett O´Hara.
Mimochodom, keď som už pri tej literatúre, tak ako je mojím zvykom, aj na Mexiko som sa pripravila. Okrem už spomínaného cestopisu Zikmunda a Hanzelku som si zaobstarala bestseller Ako voda v čokoláde od mexickej autorky Laury Esquivel. Prišiel nám v českom vydaní s lákavou sexy obálkou pod pikantným názvom Koření vášně, ktoré s obsahom súviselo len s prižmúrením oka.
Keď som dielo čítala pred cestou, v duchu som si hovorila "väčšiu blbosť som už dlho nemala v ruke". Počas pobytu v Mexiku som pripustila „ale niečo na tom predsa je, má to svoje čaro“, a film, ktorý bol podľa toho natočený, sa mi už tiež celkom pozdával.
Ale poďme teraz opäť za pyramídami a chrámami v Palenque. Len čo vylezieme z autobusu, vrhnú sa na nás predavači ponúkajúci repelenty. Sme v dažďovom pralese, je tu teplo a vlhko a hmyzu sa darí. Repelentami sme sa zásobili už v predošlých dňoch, takže hmyz si u nás ani neškrtne.
Nachádza sa tu viacero pyramíd a palácov, ani presne neviem, ktorý je aký. Dá sa vyjsť len na pyramídu, ale nechce sa mi, schody sú vysoké a už som ich na tomto výlete pár zdolala – zas nemusím mať všetko. Však ju vidieť aj zdola.
Prejdeme pralesom do malého múzea, kde sú nejaké vyhrabané veci, čo sa našli v hrobkách, makety stavieb, ako vyzerali pred stáročiami a kamenné tabuľky s písmom a čislicami.
Mayovia mali svoje písmo, ale takmer všetky knihy spálili Španieli, keď sem prišli. Ostali len tri. Zničiť kamenné tabuľky sa Španielom našťastie nepodarilo, lebo kameň tak dobre nehorí, takže si môžeme pozrieť, ako písali.
Používali dvadsiatkovú sústavu, pretože nenosili topánky a tak mohli rátať aj na prstoch nôh. Ak je napísaný jeden krúžok, tak je to jednotka, dva sú dvojka a tak ďalej až po štyri a potom sa urobí čiara, tá je päť – podobne, ako keď sa v krčme počítajú pivá. A potom to ide podobne, ak je nad čiarou bodka, je to šesť, dve body sedem až po štyri bodky nad čiarou, čo je deväť a dve čiary nad sebou sú desať atď.
Okrem toho sú na tabuľke aj obrázky, to sú rôzne znaky. Mal to pisár dosť náročné, veď kým vytesal jeden znak, možno aj zabudol, čo chcel napísať.
Obed si dáme v nejakom, prepytujem, Texas Chicken, čo je pri ceste. Som lenivá prejsť kvôli mexickej strave o pár metrov ďalej, je tu stále dosť horúco. Keď však pozriem na mobile, ako je v Žiline, tak sa vôbec nesťažujem.
Dnes nás čaká už len noc v Campeche. Je to nádherné mesto, kde žije asi štvrť milióna obyvateľov. Je jedným z mála mexických sídiel so zachovaným mestským opevnením, ktoré slúžilo na obranu pred pirátmi, napríklad takýmito.
Historické jadro je zapísané v zozname UNESCO.
Ráno vyrážame už tradične o pol ôsmej, aby sme sa dostali k pamiatkam skôr než desaťtisíce iných. Dnes nás čakajú pyramídy a chrámy v Uxmale. Po toľkých dňoch sa mi už jednotlivé obrazy pyramíd zlievajú, ale kedy sa sem ešte dostanem? Už asi nikdy, preto sa snažím zapamätať si čo možno najviac.
Toto je pyramída veštca.
Kúsok chrámu boha dažďa Chaca.
Na tomto ihrisku sa hrávala loptová hra tlachtli. Loptu z kaučuku, ktorá bola ťažká a tvrdá, bolo treba prehodiť cez krúžok. Pozor! Dovolené dotyky boli len ramenami, bokmi a stehnom, takže dať gól vôbec nebolo ľahké. A vyhrať sa možno ani neoplatilo, doteraz sa nevie presne, či bohovi obetovali víťazov alebo porazených.
Všade postávajú leguány.
Ešte vrhneme pohľad na miestodržiteľský palc so štyrmi stovkami glyfov Venuše – ale nepočítala som ich.
Sú tu aj ďalšie stavby, napríklad kláštorný štvoruholník postavený okolo roku 1000, ale s mníškami nemá nič spoločné, to len Španielom pripomínal kláštor.
Cestou do Meridy, kde budeme nocovať, sa naobedujeme. Dám si kurča - nie texaské ako včera, ale mexické s čokoládovou omáčkou a ryžou.
Aby som nemala dnes čokolády málo, večer v Meride si dám ešte marquesitu. Je to niečo ako gofri alebo palacinka, ale suchá, chutí asi ako zmrzlinový kornútik. Je to yucatánska špecialita. Určite bola dobrá, zjedla som ju s chuťou, ale toľko čokolády je aj na mňa dosť a jej následky som cítila nielen celú noc, ale aj nasledujúci deň.
Merida je tiež pekné mesto, hoci trochu hlučnejšie a uponáhľanejšie ako bolo včera Campeche. Je hlavným mestom štátu Yucatán a žije v ňom asi trištvrte milióna obyvateľov.
Tak dobrú noc, idem sa pokúsiť nejako stráviť to množstvo čokolády. Pokračovanie onedlho.
