Ako základňu sme si zvolili mesto Telč. Tú Telč – donedávna som si myslela, že je to ten Telč. Napriek tomu, že sa nachádza v kraji Vysočina, je na Morave. Podobne ako mestá Slavonice a Dačice, ktoré sú zas v kraji Juhočeskom.
Cestou do Pardubíc som si z ponuky Regiojetu vybrala čokoládovú tortu a film Neboj sa, zlatko, čo bola dobrá blbosť. Myslím ten film, nie tortu. Z ďalšieho filmu Argo som videla len kúsok, lebo sme museli prestupovať. Aj tak viem, ako to dopadne – Ben Affleck zachráni všetkých šiestich rukojemníkov vrátane chlapíka s veľkými okuliarmi a ženy s veľkou bradavicou. Potom už len nejaké štyri hodiny cesty a jeden prestup a sme v cieli.
Prišli sme sem v dobrom čase, v meste prebiehajú trojtýždňové „Prázdniny v Telči“ a tak je tu plno stánkov s pivom, plackami, utopencami a všelijakými somarinami suvenírmi, kvôli ktorým sa nedá mesto odfotiť tak, ako by sme chceli. Ale zas sa tu dá dobre najesť.
Hneď prvý deň na námestí skoro vrazíme do Magdy Vášáryovej nesúcej obrovskú kyticu, večer vyhrávajú bratia Ebenovci a potom po celý zvyšný čas vystupujú rôzne hviezdy českého folku.
Telč je už 32 rokov zapísaná na zoznam UNESCO. Právom. Krásne renesančné námestie, zámok, tri rybníky, z ktorých na hladinu vyskakujú veľké kapry, bezprostredne obklopujú mesto. Toto je Štěpnický rybník.
Tento Ulický.
Ale aj tak nemáme dosť času len tak sa ponevierať po Telči, predsa sme neprišli oddychovať, veď sme na dovolenke. A tak sa ponevierame aj po okolitých mestách.
Preto každé ráno vstávame o šiestej a po siedmej sa už vezieme verejnou dopravou spoznávať blízke okolie.
Prvým naším cieľom sú Slavonice. Nachádzajú sa v kraji, v ktorom spravodlivosti unikal grázel menom Johann Georg Grasel. Presne tak, jeho priezvisko obohatilo češtinu, slovenčinu aj nemčinu o synonymum darebáka, lotra, naničhodníka - ak sa cítite národnejšie, môžete používať aj výrazy uličník, lapaj či výtržník. Pochádzal z biednych pomerov – jeden jeho starý otec bol často trestaný za krádeže a druhý bol žobrák. Otec bol odsúdený na desať rokov väzenia za vlámanie. Jablko nepadlo ďaleko od stromu. „Chudoba cti netratí“, povedal si hrdo malý grázlik a už od detstva sa vážne zaoberal krádežami a podobnými huncútstvami. Prvýkrát sa dostal do basy ako deväťročný. Počas svojho života spáchal 205 trestných činov vrátane dvoch vrážd a keby ho v roku 1818 vo Viedni neobesili, určite by sa jeho trestný register ešte rozšíril. Okolo Slavoníc sa ukrýval pred spravodlivosťou a ak máte dosť času, môžete absolvovať náučný chodník po jeho stopách, ktorý začína na stanici.
My ostávame v Slavoniciach. Je to príjemné mestečko s množstvom renesančných pamiatok a peknými domami na námestí.
Ak by ste chceli vidieť, ako to vyzerá pod nimi, môžete si zakúpiť prehliadku podzemia. Ale to len vtedy, ak ste ochotní čvachtať sa vo vode desiatky metrov úzkymi chodbami v podrepe. Ja som nebola, nechala som Viktorku samu. Vstup vyzerá takto.
Kým sa Viktorka čvachtá v podzemí, pozriem si zvyšky mestských hradieb z 13. storočia.
Ak vám vyhovujú skôr výšky, môžete vyliezť po 176 schodoch na mestskú vežu z prvej polovice 16. storočia a pozrieť sa, ako to vyzerá dole. Takto.
Keď zleziete dole, ešte pred obedom stihnete návštevu luteránskej modlitebne zo 16. storočia s nástennými maľbami výjavov z Apokalypsy.
Akože nakreslené to bolo pekne, ale výklad toho diela mi pripadá poriadne uletený a uveriteľný asi ako grécka mytológia. Možno sa apoštol Ján pri svojom pobyte na Patmose začítal do gréckych bájí.
Všetko zlé napraví dobrý obed.
Po ňom sa môžete vybrať až na hranicu. A to nie na hocijakú, ale na trojmedzie, kde sa stretávajú tri krajiny – česká, moravská a rakúska. Nachádza sa päť kilometrov od Slavoníc.
Cestou prechádzame okolo bunkrov a opevnení z rokov 1935 – 1938.
Do niektorých sa môžete pozrieť, ak chcete, môžete si vystreliť päť rán zo vzduchovky a môžete si kúpiť vystrelené náboje a iné suveníry, ako napríklad karty Čierny Peter. Na kartách sú všelijaké šesťstotrojky, wartburgy, trabanty a Čiernym Petrom je karta s autom, na ktorom sa vezie veselá trojica Marx, Engels a Lenin.
Prejdeme okolo Pamätníku železnej opony, tu kedysi začínalo hraničné pásmo.
Toto je trojmedzie, historická hranica Čiech, Moravy a Rakúska.
No a potom rovnakou cestou päť kilometrov späť. Dnes sme prešli vyše 25 tisíc krokov a cíti to hlavne moja ľavá achilovka.
Opäť je ráno, opäť vstávame o šiestej a opäť ideme na vlak. Nad rybníkom sa vznáša hmla, na hladine plávajú kačky a ticho občas preruší nejaký kapor, ktorý sa potrebuje nadýchnuť.
Dnes ideme len kúsok od Telče, do Dačíc.
Je to malé mestečko s dlhou históriou – prvá písomná zmienka je z roku 1183, dvoma zámkami, 51 metrov vysokou renesančnou vežou, zámockým parkom a aby toho nebolo málo, tak práve tu v roku 1843 vznikla prvá kocka cukru na svete. Bolo to v tomto dome.
Bývali v ňom manželia Radovci. Pani Radová si pri sekaní homoly cukru poranila prst, preto poprosila manžela, ktorý bol riaditeľ miestnej rafinérie cukru, aby vymyslel niečo praktickejšie. Sama vraj navrhla kocky, ktoré by sa dali dobre počítať aj skladovať.
Stalo sa a túto históriu vysvetľuje film, ktorý premietajú v múzeu, aj rôzne vystavené exponáty.
Môžete si vziať aj nejaké prefotené recepty na koláče zo starých kuchárok. My sme si vzali recept na čerešňový alebo višňový koláč od Marie Sandtnerovej, lebo kuchárku Rettigovej máme doma a ten tretí koláč nás neoslovil.
Okrem toho je v múzeu aj expozícia grafických diel Maxa Švabinského.
Kocka má aj svoj pomník.
Achilovka ma neprestáva bolieť, v lekárni mi na to predali Dolgit. Ten zlatý krém z lekárne, nad ktorým sa vzrušujú dôchodkyne v reklame. Tak sa v trojhodinových intervaloch mažem, aby som vyzerala rovnako šťastne ako tie babky.
Vežu ešte dám.
Zas úprimne – výhľad je nič moc, ale koľko by som toho asi tak mohla vidieť z mesta, v ktorom žije niečo vyše sedemtisíc ľudí.
Oproti veži je reštaurácia, do ktorej nás láka ponuka vyprážaného magnumu. Chutí ako - vyprážaný magnum.
Potom už odkrivkám k vlaku a namazaná tým zlatým krémom z lekárne môžem vyraziť za ďalšími radovánkami priamo v Telči. Ešte mi ostáva jedna zdravá noha, dve ruky a hlava. Dovtedy, kým ma do ľavej ruky nebodne osa. Čo už, aspoň hlava je ešte celá.
Vyberieme sa do telčského podzemia. Vraj je to zábavné a deti sú tým nadšené, hovoria nám v informačnej kancelárii. A aj dospelí si to vedia užiť, napríklad sa fotia na tróne.
A tak ideme. Najskôr si pozrieme krátky film o Telči, potom zídeme nižšie, dajú nám baterky a povedia, že máme štyridsať minút, potom sa máme vrátiť a ak zablúdime, ísť po červených šipkách. Potom nastane tma. Čvachtáme sa v podrepe tmavými chodbami, občas narazíme na ďalších podobne si to užívajúcich, prípadne na nejakú osvetlenejšiu časť, kde sa dá stáť normálne so vztýčenou hlavou.
Zistila som, že si to veľmi neužívam, tak sa aspoň odfotím na tróne, keď je to také super. V týchto priestoroch aj v meste sa natáčalo množstvo filmov, hlavne rozprávky, napríklad Pyšná princezná, Z pekla štěstí a iné.
Potom sa snažím presnoriť aspoň nejakú chodbu a pri pokuse o návrat si hlobnem hlavu, takže mi ostáva zdravá už len jedna ruka a noha.
Aj s tým málom sa dá vyjsť na vežu.
Je tu tlačenica, skupinka mladých brzdí premávku, lebo musia zavolať priateľom, čo sú pod vežou, aby sa pozreli, ako im mávajú, a potom si urobiť zopár selfíčiek.
Ideme radšej domov, už mám Telče plné zuby. Z vlasov si vytrasiem omietku, ruku aj nohu namažem vhodnými prostriedkami a idem spať.
O dve hodiny sa zobudím, krivdy sú zabudnuté, ide sa do víru večerného veľkomesta.
Na rôznych miestach vyhrávajú hudobníci, stánkari ponúkajú občerstvenie, proste je tu super, krásny deň. A Telč je nádherné mesto! Vari som sa sťažovala? Nie, to ste asi zle pochopili.
A keď sa zotmie, to je nádhera!
Náš pobyt sa kráti, čaká nás posledný celý deň, a ten sme sa rozhodli stráviť v Třebíči. Pretože ideme autobusom, dožičili sme si luxus spať do pol siedmej, a potom rovnakou cestou, ktorú už dôverne poznáme, kráčame v ústrety ďalším dobrodružstvám.
V autobuse sme takmer až do Třebíča len my dve, inak by ukrajinský šofér išiel trištvrte hodiny sám.
V Třebíči sa nachádzajú tri pamiatky UNESCO – bazilika sv. Prokopa, židovská štvrť a židovský cintorín, ktoré boli zapísané do zoznamu v roku 2003.
Najskôr si pozrieme Zadnú synagógu. Dnes je deň židovských pamiatok a tak je vstup zdarma.
Synagóga slúžila svojmu účelu od vzniku v druhej polovici 17. storočia až do roku 1926. Potom bola používaná ako sklad koží a po vojne ako sklad ovocia a zeleniny. V súčasnosti funguje ako pamiatkový objekt a výstavná a koncertná sieň.
Toto je židovská štvrť, v ktorej sa dochovalo 123 domov. Je ako jediný doklad židovskej kultúry mimo územia Izraela zapísaná do Zoznamu svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO.
Na zozname UNESCO je aj židovský cintorín, na ktorom je pochovaných asi jedenásťtisíc ľudí a zachovalo sa tritisíc náhrobkov, najstaršie sú z tridsiatych rokov 17. storočia.
Poslednou pamiatkou UNESCO, ktorú navštívime, je bazilika sv. Prokopa z trinásteho storočia.
Osobne z nej nie som až tak paf ako by som asi mala byť, ale v podzemí sa mi páči. Nielen preto, že sa tu nemusím čvachtať v podrepe a tme, ale pripomína mi Basilicu Cisternu v Istanbule, kde sme boli pred dvoma rokmi. Akoby jej z oka vypadla, len tu je tých stĺpov menej a nie sú také vysoké.
UNESCO máme teda pozreté, ideme si kúpiť veterník. V Třebíči totiž majú akciu „Za větrník na Větrník“. Větrník s malým „v“ je známy zákusok veterník a Větrník je veterný mlyn v Třebíči. Akcia znamená, že ak si kúpite vo vybraných cukrárniach veterník, máte vstup na veterný mlyn zdarma.
Najskôr beháme po židovskej štvrti a ochutnáme tam všeličo iné vrátane tradičného košér pečiva, ale veterníky sú vypredané, dnes je nedeľa a tak si ich rodiny kupujú vo veľkom ako dezert po obede. Nakoniec ich nájdeme na námestí. Vyzerajú takto a tá vlajočka je vstupenkou do mlyna. Ich miestnym špecifikom je použitý hruškový lekvár, ale inak chutia ako veterníky.
Potom si s Viktorkou rozdelíme vlajočky a ideme každá svojou cestou. Ona si vyšliapne na mestskú vežu, na ktorej je jeden z najväčších ciferníkov v Európe. Jeho priemer je päť a pol metra, číslice sú vysoké 60 cm.
Ale veď ciferník som videla už z diaľky, nemusím kvôli nemu liezť hore. Už som bola na troch vežiach, to by mohlo aj stačiť. Pôjdem priamo k mlynu na kopci a podľa môjho obvyklého tempa ma Viktorka niekde v polovici cesty dobehne. Nastaví mi teda aplikáciu mapy.cz, pustím si hlasnú navigáciu a za zvukov povelov „teď odbočte vlevo“, „teď pokračujte rovně“ a podobných kráčam rýchlym tempom, aby som tam bola skôr ako ona. Najskôr mi mapy ukazujú dosiahnutie cieľa o tridsať minút, ale ako idem podľa pokynov, minúty mi pribúdajú a stále sa točím dokola. Viktorka už volá, že práve vyráža k mlynu a nechápe, kadiaľ sa motám. Nechápem ani ja a tak sa pýtam na cestu staršieho pána. Ten sa nado mnou zľutuje a kúsok ide so mnou. Potom mi vysvetlí, že mám ísť okolo štadióna a po železničnom moste a rozlúčime sa. Viktorka volá, že už vidí mlyn a hovorí, že sa mám vrátiť a ísť tou cestou, akú mi navolila. Však som po nej išla a ako som dopadla! A vrátiť sa teraz do mesta a počkať tam? Po polhodinovej námahe? Načo som teda jedla ten veterník? To tu radšej ostanem navždy.
Idem teda okolo štadióna aj po železničnom moste. Je to deprimujúce, len sivá železná konštrukcia nad mestom a ja, široko-ďaleko nikoho niet, potom idem nejakým lesíkom. Viktorka volá, že je už pri mlyne a že sa mám teda radšej ešte raz niekoho opýtať na cestu. Ale koho? A tak kráčam, iné nemôžem, musím sa odtiaľto nejako vymotať, veď chceme aj stihnúť autobus do Telča. Nakoniec vyjdem z lesa a už vidím mlyn tiež. Týmto pozdravujem aplikáciu mapy.cz.
Mlyn bol postavený v roku 1836 pre účely koželužní. Pol storočia mlel kôru stromov pre výrobu triesla na vyčiňovanie koží. Potom prišla doba parných mlynov a jeho pôvodná úloha sa skončila.
Hurá. Tak rýchlo odovzdať vlajočky a kuknúť, ako to vnútri vyzerá.
Po prvej svetovej vojne až do roku 1977 slúžil mlyn ako sociálne bývanie pre tri rodiny. Na každom poschodí mali po jednej izbičke, WC bolo v pivnici. Poslednými nájomníkmi boli manželia Ondráčkovci. Na fotke je drevený pán Ondráček s kocúrom Kancimourkom.
Potom sa vrátime – po úplne normálnej a priamej ceste – do mesta a autobusom sa vraciame do Telče.
Akcia Prázdniny v Telči dnes končí a náš pobyt v tomto krásnom kraji pomaly tiež. Trhovníci skladajú stánky, ľudia počúvajú posledné vystúpenia pesničkárov. Ráno sa vyberieme známou cestou na stanicu a opustíme tento nádherný a zaujímavý kraj.
