Ján Urda
Chocholów - dedinka na hranici - II
Ďalšie fotografie z dedinky Chocholów, tentoraz za pekného slnečného počasia.
jednoducho dôchodca, jednou rukou na blogu, druhou nohou v hrobe so životnou zásadou podľa Diderota: "Lepšie je opotrebovať sa, ako zhrdzavieť" Zoznam autorových rubrík: Detstvo - spomienky, Škola - spomienky, Práca - spomienky, Cestovanie, Z Turca, Staroba - spomienky, Filatelia - svet poznania, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Ján Urda
Chocholów - dedinka na hranici - I
Vybral som sa obzrieť si Suchú Horu, dedinku na hornej Orave na poľských hraniciach, kde som pred vyše polstoročím v auguste 1959 pred nástupom na vysokú školu brigádoval na rašelinisku. Boli to pekné časy, chodieval sem ešte vlak a my sme boli ubytovaní v barakoch neďaleko stanice, trocha bokom od dediny. Dnes už sem vlak nechodí, ani rašelina sa tu už neťaží.Konečná stanica autobusu - hranica. Spomienky a zvedavosť ma teda doviedli na hranicu. A tak som sa vybral až za hranice všedných dní - len tak peši cez čiaru na poľskú stranu. Tam hneď je dedinka Chocholów. Skôr by som povedal: Jedna dlhá ulica z oboch strán lemovaná drevenými domami. Dedinka, známa ako naše Vlkolínec, Podbieľ či Čičmany, zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Oproti našim trom dedinám je rozdiel v tom, že naše dediny sú ukážkou zakonzervovania starej dedinskej architektúry, akési skanzeny, kým poľská dedina je ukážkou vývoja dedinskej architektúry, kde sú nielen staré domy, ale aj domy novšie a stavajú sa i domy nové v novom štýle, všetko však drevené. Tu neskončil život niekedy na začiatku minulého storočia. My z takýchto dedín robíme len skanzeny bez vlastného života.
Ján Urda
Zo Štefanovej do Tiesňav
V lete som šiel zo Starého dvora vo Vrátnej do Terchovej cez Sokolie. Teraz pre zmenu som sa tam vybral z opačnej strany - zo Štefanovej cez Boboty. Obe vychádzky približne rovnakej úrovne, obe rovnako krásne. Do Štefanovej autobusom, odtiaľ po žltej smerom k Jánošíkovým dieram na Vrchpodžiar a tam odbočiť po zelenej do Tiesňav.Je dávno po hlavnej sezóne, tak v Štefanovej sme z autobusu vystupovali traja. Mladá dvojica šla predo mnou k Dieram, ja som odbočil na Boboty. Celou cestou som stretol na vrchole jediného turistu, o 2 roky odo mňa staršieho Moraváka z Třinca. Aj sme prehodili pár slov, veď debata trvala približne hodinu. Dôchodcovia-turisti vždy nájdu spoločnú reč a majú si čo povedať. Prvá časť vychádzky -stúpanie na Boboty- je len spočiatku záživná, keď je možné kochať sa okolitou prírodou, potom po vojdení do hory je to už len nepretržité stúpanie až na vrchol pomedzi stromy. Nevidíš ani naľavo ani napravo nič iné, len stromy a stromy a pred sebou pomedzi ne strmo stúpajúci chodník.Ale druhá strana -zostup do Tiesňav- tam sú už pekné výhľady na Štefanovú a okolie, do Vrátnej doliny, na náprotivnú stranu na Sokolie a sem-tam aj na Terchovú.
Ján Urda
Z Rajeckých Teplíc do Lietavy
Rozložil som mapu, vytiahol cent, a cent a zakotúľal na Lietavu. Lietavu som už prešiel, keď som šiel z Lietavskej Lúčky do Podhoria. Tam nad ňou sa čnel Lietavský hrad. Tak teraz som sa vybral na tento hrad. A aby som toho videl viac, šiel som tam z Rajeckých Teplíc, lebo mapa ma upozornila, že sponad nich by mal byť na ne pekný výhľad. Blogerka Blanka zo Žiliny mi sľúbila, že mi zakýva, keď budem na hrade. Nekývala mi, márne som ju hľadal aj ďalekohľadom. A ja som jej kýval aj keď som sa spúšťal do Lietavskej Svinnej, aj z Lietavského hradu, reku, ak ma prvý raz nevidela.
Ján Urda
Hlbocký alebo Súľovský vodopád
A znova vodopád, tentoraz nazývaný Hlbocký podľa obce Hlboké n. V. alebo aj Súľovský podľa skalného masívu, v ktorom sa nachádza. Krásny vodopád a jeho okolie. Stačí spomenúť Súľovské skaly a človek hneď vie, že to musí byť niečo krásne. Súľovské skaly si človek automaticky spojí s krásnou prírodou, inak to ani nejde...Cesta k nemu prístupná, len taká mlá vychádzka do prírody. Do dediny Vás zavezie autobus a z dediny je to už len na skok - asi 2 km popri zurčiacom pôtočiku do lesa pod vysoké bralá, ktoré tvoria vodopádu akúsi korunu. Okrem veľkého vodopádu potôčik robí aj malé vodopádiky, keď voda skáče z balvana na balvan.
Ján Urda
Kalvária - Podhorie a Lietavská Závadka
Turistické chodníky z Podhoria (modrá značka) a z Lietavskej Závadky (žltá značka) sa stretajú v hore na mieste, zvanom Pod Dubovcom. Odtiaľ ide spoločná modrá značka, lemovaná drevorezbami ľudového umelca znázorňujúcimi Krížovú cestu, do Roháčskeho sedla. Krásne precízne vypracované drevorezby. Pri druhej mojej ceste z Lietavskej Závadky 16. sept. práve tesári dokončievali prístrešok na konci Krížovej cesty v Roháčskom sedle.
Ján Urda
Z Podhoria do Jablonového - I
A znova je to tu, to Jablonové. Vlani som sa tam vybral z Trenčianskej (opravujem: z POVAŽSKEJ) Teplej cez Manínsku a Kosteleckú tiesňavu a dedinku Vrchteplá, toho roku z inej strany, z rajčianskej, z Podhoria. Jeden výlet krajší ako druhý. Podhorie je dedinka na konci sveta, kde končí cesta, ani autobus Vás už ďalej nezavezie, to je jeho konečná, ani osobným autom sa ďalej nedostanete, ďalej sú už len hory. Ale tie hory, to je krása! Strážovské vrchy a ich najsevernejšia časť - Súľovské skaly. Tu som vystúpil z autobusu, aby som sa cez tie krásne hory dostal do Jablonového.
Ján Urda
Súľovský náučný chodník
Vychýrené Súľovské skaly. Kto by ich nepoznal aspoň tak z rýchlika? Časť z nich naozaj z rýchlika Bratislava - Žilina, keď prechádza okolo Bytče, možno aj vidieť. Ale len tak trošku, iba sa na moment v diaľke mihnú pred očami. Ale aj tak si človek vie o nich aspoň trochu urobiť predstavu. Treba sa tam však vybrať a kochať sa ich krásou. Je tam zaujímavý okruh - náučný chodník, ktorý vedie na zvyšky Súľovského hradu, niekdajšieho najnedobytnejšieho slovenského hradu, postaveného hlboko v pohorí na vysokých bralách. Asi ani Otto Skorzeny by tu nedokázal to, čo dokázal na Gran Sasso v Taliansku pri oslobodzovaní Mussoliniho. Klzáky by na tých trčiacich hrotoch skál dosť ťažko pristávali:-)
Ján Urda
Artikulárny kostol v Istebnom
Tentoraz som sa túlal dolnou Oravou, a zamieril som si to aj do Istebného, kde je drevený artikulárny kostol, ktorý je zaradený medzi národné kultúrne pamiatky Slovenska. Kostol evanjelický, postavený podľa známych šoproňských artikúl (článkov), prijatých na šoproňskom sneme v r. 1681. Patrí medzi 5 artikulárnych kostolov na Slovensku (vo Sv. Kríži, ktorý pôvodne stál v Paludzi, Leštinách, Istebnom, Hronseku a Kežmarku). Artikulárny drevený kostolík v Istebnom bol posvätený a odovzdaný do používania v r. 1688. Bol určený pre viaceré dolnooravské obce. Pretože malý kostolík svojou kapacitou nepostačoval, bol rozšírený a prestavaný, napr. bola pristavená zvonica s 3 zvonmi. Obnova bola vykonaná za výdatnej pomoci švédskeho kráľa Karola XI. a ukončená v r. 1731.
Ján Urda
Tvrdošínsky drevený kostolík
Krásy Slovenska, to nie je len nádherná slovenská príroda. To sú aj krásy, ktoré vytvorili ľudský rozum a ľudská ruka. A v tomto sa Slovensko tiež má čím pochváliť. Mnohé z prírodných výtvorov či výtvorov človeka sú zapísané v Zozname svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Na Slovensku je niekoľko starých drevených kostolíkov. Jedným z nich je aj drevený gotický rímsko-katolícky kostolík na severnej Orave, v Tvrdošíne. Kostol Všetkých svätých je zapísaný v Zozname kultúrnych pamiatok UNESCO.
Ján Urda
Brankovský vodopád
Ani ďaleko, ani vysoko, ani zložito...Asi tak by sa dala charakterizovať poloha Brankovského vodopádu. Svojou výškou 55 m je najvyšším vodopádom v Nízkych Tatrách a druhým najvyšším na Slovensku. Svojou vodnatosťou nie je až tak vychytený, ale svojou krásou vie očariť. Patrí medzi päť slovenských vodopádov, ktoré sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky - opravujem: za národné PRÍRODNÉ pamiatky (Brankovský vdp, Kľacký vdp, Lúčanský vdp, Starohutniansky vdp a vdp Bystrô). Leží pod Veľkým Brankovom na západe Nízkych Tatier a jeho miesto je dobre viditeľné z frekventovanej cesty Ružomberok - Banská Bystrica. Z autobusu treba vystúpiť na zastávke Ružoberok-Biely Potok-Podsuchá na parkovisku pri motoreste Bodega. Na turistickej mape som si síce našiel, kde sa nachádza, ale z toho som nezistil, že miesto je dobre viditeľné aj z hlavnej cesty, zistil som to, až keď som sa vracal späť autobusom. Tak som sa tam vrátil ešte raz, aby som to odfotil z hlavnej cesty.
Ján Urda
Nad jednou fotografiou
Na svojom ruskom fotoblogu som uverejnil aj túto fotografiu z perexu. Zaujala ma jedna reakcia istého námorného dôstojníka: " ! !" - "Extrémny výlet! Bez záchranných viest!".Zaujímavý postreh. Na pltiach sa prevážajú aj malé deti, a keď som tak pozoroval turistov vystupoť z plte, tak neraz niektorí išli aj akýmsi neistým krokom, akoby dostali morskú nemoc alebo mali len "lepšiu náladu". Keď som si potom pozrel aj ďalšie podobné fotografie z môjho archívu, tak na tejto konkrétnej plavbe všetky deti mali vesty, ale dospelý ani jeden. Na tom druhom zábere vestu nemá nik. Ak si dobre pamätám, pred niekoľkými rokmi pri podobnom splavovaní Dunajca sa utopil turista.
Ján Urda
Slovenský orloj
Tak si cestujem po tom našom Slovensku. Príroda, kopce, doliny, vodopády, mestá, dediny, hrady a zámky, múzeá, arborétum drevín, ruží a kaktusov... Toľko krásneho, niečo z toho známe, ale furt obdivovaniahodné, niečo nové, čo som doteraz nevidel. Jednou z tých noviniek bol aj orloj, jediný na Slovensku. Češi majú svetoznámy orloj v Prahe, Moraváci v Olomouci. Tie som oba už videl, tak som túžil vidieť aj ten náš, slovenský. Nie je v niektorom väčšom meste, ako by sa mohlo zdať, je v dedine na Kysuciach. Mnohí Slováci o ňom ani nepočuli, nieto ešte aby ho videli. Dokonca ani na internetovej turistickej mape nie je spomenutý, spomenutá je len Zbojnícka bašta. Tak teda: Obec Stará Bystrica v okrese Čadca.
Ján Urda
Rozsutce - Veľký Rozsutec
V sobotu som plánoval ísť na Ploskú vo Veľkej Fatre. Ráno vstanem, pozriem von oblokom, a tam leje a leje. Celé nebo zatiahnuté, tak to dlho potrvá. Nechal som to teda tak, idem niekde inde, kde ten dážď možno nebude, alebo ak aj, tak uvidíme na mieste. Ešte som trochu počkal, a onedlho sa aj pekne vyčasilo. Ale na Ploskú už bolo neskoro, tak som sa vybral na Jánošíkove dni do Terchovej. Turčianske doliny Veľkej Fatry sú príliš dlhé na to, aby sa tam človek vybral neskoro. Kým príde na koniec doliny, dlhej povedzme 12 km, ubehne toho času veľa. Kedysi hore do Gaderskej doliny v sobotu premávali autobusy, a teraz? Akurát tak na vlastných alebo na bicykli.Počasie čím ďalej, tým krajšie. Tak reku, Jánošíkove dni budú aj o rok, ale či aj ja o rok budem a ak aj budem, či budem vládny. Idem teda do Vrátnej. Toho roku som tam bol už niekoľkokrát: na Malom Rozsutci, na Jánošíkových dierach (Horných, Dolných, Nových), z Nového dvora do Tiesňav, alebo aj len tak po doline sa poprechádzať, lebo sa mi veľmi páči v Tiesňavách divoká Varínka, ako hučí a skáče z balvana na balvan. Na Veľkom Rozsutci som toho roku ešte nebol, keď som bol na Malom, Veľký bol ešte uzavretý.
reklama
Ján Urda
Rozsutce - Malý Rozsutec
Oba Rozsutce sú krásne. Mne patria medzi najkrajšie slovenské kopce, tatranským sa prinajmenšom vyrovnajú. Nie je to taká umelina ako v Tatrách, nie sú tu tie pekne skalami povykladané chodníky ale chodníky prírodné, hoci niekedy ťažšie zdolateľné. Keď tak človek stojí niekde dole a pozerá hore na tie ozruty, ono sa to ani nezdá tak akosi vysoko. Ale ako človek stúpa hore na sedlo Medziholie, čím je vyššie, tým viac si tú výšku uvedomuje. A keď je už v tom sedle a pozrie sa hore do neba na Veľký Rozsutec, tak predsa len trochu zmení svoj názor. Veď toľko už škriabal, a ešte je len v polovici a prichádza to najťažšie, ale aj najkrajšie.
Ján Urda
Turovský alebo Skalný vodopád
Pri ostatnej návšteve vo Zvolene som sa bol pozrieť na menej známy Turovský alebo Skalný vodopád. Domáci obyvatelia ho volajú Padalo. Pomenovanie má podľa obce Turová a nachádza sa na pravom prítoku potoka Turová. Na mape by ste ho darmo hľadali, tak ako ja som ho nemohol nájsť na internetovej turistickej mape Slovenska. A nielen na mape, ani v teréne Vás nič nenavedie k nemu, žiaden smerovník, žiadna tabuľka, vonkoncom nič. Dočítal som sa však, kde sa približne nachádza a tak som naprostred Turovej vystúpil z autobusu, ktorý ma sem doviezol zo Zvolena cez obec Budča. Z dedinky medzi kopcami som šiel najprv hore do kopca po asfalke, potom som vošiel pred horúčavou do chládku hory a hore horou som šiel lesnou cestou tak, aby som pritom mal asfaltku vždy na dohľad, až som prišiel k lúke, aby som sa znova ocitol na asfaltke. Ešte trocha hore asfaltkou a zrazu sa predo mnou objavil na kopci okraj dediny Tŕnie a z kopca som mal na dlani dedinku v doline až na cestu za ňou, ktorá stúpala cez ďalší kopec do dedinky Železná Breznica. Tam som sa zháčil, veď až do Tŕnia som predsa nemal prísť.
Ján Urda
Z Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa
Už dávno ma lákal Vršatec, ktorý tak impozantne pôsobí zďaleka, z vlaku či z cesty. Dedinka Vršatské Podhradie, učupená pod vysokými skalami, nad ňou po ľavej strane Vršatské hradné bradlá so zrúcaninou hradu Vršatec, napravo Vršatské bradlá, tiahnúce sa až nad dedinku Červený Kameň, nad ktorým sa vypínajú zas Červenokamenské bradlá. Asi najkrajšia časť Bielych Karpát, nachádzajúca sa v ich severnej časti neďaleko Ilavy.
Ján Urda
II - Dolina, dolina,
čo prejdem, to iná... - Furkotská dolinaPokračovanie predchádzajúceho článku Dolina. dolina, čo prejdem, to iná... - Mlynická dolinaPredchádzajúci článok končil prechodom Bystrej lávky, tento bude pokračovať zostupom z Bystrej lávky dole Furkotskou dolinou na Štrbské pleso.Pretože úzkym miestom prechodu týmito dvomi dolinami je Bystrá lávka, kde sa z oboch strán treba reťaziť, je to akási jednosmerka, teda len prechod z Mlynickej doliny do Furkotkej, nie opačným smerom. Nikde som nevidel zákaz ísť opačným smerom, takže to je len odporúčanie.Zvláštnosťou týchto dvoch dolín je aj to, že kým voda Furkotského potoka sa vlieva do Váhu a tečie Dunajom do Čierneho mora, voda Mlynického potoka sa vlieva do Popradu a tečie Vislou do Baltického mora. Hranicou medzi povodiami je hrebeň Soliska.
Ján Urda
I - Dolina, dolina,
čo prejdem, to iná... - Mlynická dolinaA veru, každá dolina je iná, jedna krajšia ako druhá. Tak som sa teda vybral do dvoch takých krásnych dolín. A nie sú to doliny hocijaké. Rozdeľuje ich hrebeň Soliska s viacerými štítmi a spája ich sedlo Bystrá lávka vo výške 2300 m n. m.Trasa začínala i končila na stanici zubačky Štrbské Pleso a viedla po žltej značke Mlynickou dolinou pod vodopád Skok, pokračovala popri niekoľkých plesách ku prechodu sedlom Bystrá lávka, kde sa prehupla do Furkotskej doliny a dolu ňou viedla tiež popri množstve plies.Obe doliny sú z jednej i druhej strany ohraničené hradbou krásnych skalných hrebeňov, takže obdivovať je čo. Túra patrí medzi najkrajšie v Tatrách. Prechod Bystrá lávka je druhým najvyšším sedlom v Tatrách, za jeho výšku by sa nemusel hanbiť nejeden končiar, i tatranský, Vyšné Wahlenbergovo pleso je druhé najvyššie položené pleso v Tatrách (2157 m n. m.). Na Okrúhlom plese, najyššom v Mlynickej doline, plávajú aj v týchto tropických horúčavách uprostred leta poriadne kusy ľadu.
