Monika Michalcová
Čo sa odohráva v našom mozgu pri rozhodovaní? Ako a kedy používame intuíciu? Sú racionalita a intuitívnosť protiklady? A napokon, už ste počuli o knihe Myslenie rýchle a pomalé alebo jej autorovi Danielovi Kahnemanovi? Ak ste na poslednú otázku odpovedali kladne, pravdepodobne by ste sa vedeli vyjadriť aj ku predchádzajúcim otázkam. Kahnemanova publikácia, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade v roku 2019 je už od svojho vydania v roku 2012 medzinárodným bestsellerom.
Gigerenzer je nemecký psychológ zameriavajúci sa na výskum ľudského rozhodovania a gramotnosti. Je autorom niekoľkých veľmi úspešných publikácií ako Bounded Rationality (2001) alebo Reckoning with Risk (2002). Knihy prepája téma pochopenia rizika, neistoty, otázka racionality, podvedomia a ich úloh v rozhodovaní, vzdelávaní a nastavovaní politík a to najmä v oblasti zdravotníctva, finančníctva a moderných technológii. Práve vedeckému konfliktu, aký sa načrtáva v knihách oboch autorov venujeme tento blog.
Autorov spája téma analýzy ľudského premýšľania a rozhodovania sa, ale rozdeľuje názor na to, čo možno považovať za vedomé, podvedomé a racionálne. Zatiaľ čo Kahneman delí myslenie na dva systémy, ako názov knihy napovedá, Gigerenzer pracuje s myslením ako celkom, z ktorého je potrebné zapínať a vypínať určité časti vo vhodné momenty. Osobitne nazerá na problematiku rizika a neistoty, ktoré odlišuje. Používa dokonca termíny ako pravidlo palca a pocit v žalúdku, ktoré pomenovávajú rôzne nástroje vhodné na rozhodovanie sa ak stojíme zoči voči neistote, ale nie pri riziku.
Dva systémy v jednom mozgu?
Kahnemanove Myslenie pomalé a rýchle sa podobne ako Gigerenzerov Risk Savvy snaží ponúknuť čitateľom nahliadnutie do procesov v mozgu, čo má viesť ku lepším a uvedomelejším rozhodnutiam. Gigerenzer však vo viacerých bodoch Kahnemanovi oponuje. V poznámkach v závere knihy niekoľkokrát spomína Kahnemanove slávne rozdelenie myslenia na pomalý a rýchly systém. Tieto dva systémy majú mať iné vlastnosti a majú sa dopĺňať. V krátkosti: systém 2 má zmenšovať skreslenia systému 1 a naopak, systém 1 má zrýchľovať a zjednodušovať komplexnosť systému 2. Na toto rozdelenie reaguje Gigerenzer jednoznačne: „This picture does not fit the facts“ (Takýto obraz nevyhovuje faktom.).
Prvou námietkou je, že heuristiky, teda skreslenia, aké pri rozhodovaní a usudzovaní o svete používame môžu prameniť ako z podvedomia tak aj vedomia a rovnako môžu byť využité obomi systémami. Po druhé, heuristiky nemusia byť samé o sebe neželané a nesprávne. Naopak, môžu pomôcť ku správnemu intuitívnemu rozhodovaniu pri neistote. Napokon argumentuje za iné chápanie racionality. Totiž nie každá intuícia je neracionálna a nie každé racionálne usudzovanie vedie ku správnym záverom.
Gigerenzer teda odporuje predovšetkým citeľnému negatívnemu naladeniu Kahnemana voči heuristikám a intuícii. Pre vysvetlenie uvádza viaceré prípady ich racionálneho použitia. Napríklad spomína situáciu pilotov lietadla smerujúceho do Kanady zo Spojených štátov, ktorých trajektória sa nedopatrením stretla s húfom kanadských husí. Zrážka s týmito veľkými vtákmi spôsobila značné škody a piloti stáli pred ťažkou úlohou. Podľa Kahnemana sa mohli zachovať buď iracionálne a spontánne alebo pomalým systémom 2 si racionálne prehodnotiť možnosti. Gigerenzer ale upozorňuje, že práve toto bola situácia, kedy piloti konali rýchlo, intuitívne a súčasne racionálne, uvedomelo. Preskočili kroky v manuáli, intuitívne na základe svojej skúsenosti prehodnotili viaceré technické faktory a dospeli k rozhodnutiu núdzovo pristáť. Od momentu zrážky, po chvíľu, kedy na rieke Hudson plávalo lietadlo so všetkými živými a zdravými pasažiermi a celou posádkou neubehli ani celé tri minúty. Túto a podobné situácie autor nazýva zázrakmi intuície, alebo prejavmi risk savvy jedincov.
Risk Savvy - Racionalita vs. pravidlo palca.
Gigerenzerova kniha by sa pokojne mohla volať „Ako sa stať risk savvy“. Čo to však risk savvy znamená? Do slovenčiny toto pomenovanie osoby – aké používa autor na označenie pozitívnych príkladov správneho rozhodovania – možno preložiť iba kostrbato. Mať filipa alebo dostatok chochmesu, či (toľko diskutovaného) kritického uvažovania sú prívlastky, ktoré sa azda najviac podobajú anglickému savvy. Ku tomu je potrebné si primyslieť ochotu a schopnosť správne pochopiť možné riziko a na základe toho sa ďalej rozhodovať. Práve takýmto človekom by sme sa mali stať aj vďaka radám z knihy.
Samozrejme, Gigerenzer si nezakrýva oči pred častými mylnými závermi intuície, ktorá je najčastejšie v týchto prípadoch vedená strachom alebo nepochopením rozdielu medzi rizikom a neistotou. Autor dôrazne upozorňuje, že rozhodne nie sú synonymami. Riziko je situácia, kedy s istotou môžeme vypočítať pravdepodobnosti. Poznáme množstvo a charakteristiku jednotlivých intervenujúcich faktorov. Ide napríklad o hry v kasínach, výherné automaty, či lotérie. Pre zhodnotenie rizika a vysporiadanie sa s ním je nevyhnutné vypočítať pravdepodobnosť a teda cielene, racionálne, priam odborne nahliadať na takúto situáciu.
Neistota je iná. Autor ju nachádza pri javoch, na ktoré vplývajú viaceré aj nepredvídateľné faktory v rôznej niekedy nemerateľnej intenzite a frekvencii. Neistotu môžeme nájsť napríklad v predpovediach počasia, klimatických zmien a iných prírodných javov, ale aj na burze, v zdravotníctve či v romantickom živote. Úsudok v týchto situáciách zvykne byť postavený na doterajších skúsenostiach, zážitkoch, či odpozorovaných životných situáciách. Teda je zrejmé, že neistota vyžaduje iný prístup pri robení rozhodnutí.
Práve na tieto závery reaguje Gigerenzer svojou obhajobou intuície a tzv. pravidla palca (rule of thumb), čím protirečí Kahnemanovi, podľa ktorého intuícia, resp. systém 1, stojí mimo uvedomeného zmýšľania. Nakoľko sa pri neistote človek nemôže rozhodnúť plne racionálne (identifikovaním a meraním všetkých faktorov) treba sa podľa Gigerenzera spoľahnúť na pravidlo palca, intuíciu, či v knihe často spomínaný pocit v bruchu. V praxi sa stáva, že napríklad predpovede počasia viac zmätú ako informujú ľudí, lebo ani niektorí vedci ani hlásatelia, a ani diváci nevedia správne interpretovať pravdepodobnosť niektorých faktorov a následne nesprávne usudzujú o celkovej predpovedi. Čo znamená, že cez víkend je 30% pravdepodobnosť zrážok? Niekto usudzuje, že je tretinová šanca, že bude zlé počasie oba dni. Iný si môže myslieť, že bude pršať tretinu víkendu. To je veľmi rozdielne zhodnotenie.
Čo je však horšie, podobné príklady sa stávajú v medicíne. Neraz sa v kampaniach za preventívne prehliadky reportujú dáta o včasnej diagnostike a skorom doliečení chorých, ale nespomenú sa oveľa vyššie čísla tých, ktorí boli diagnostikovaní zle alebo sama diagnostika im poškodila zdravie.
Je až zarážajúce, že len každé šieste či siedme dieťa diagnostikované Downovým syndrómom v prenatálnom štádiu sa s ním skutočne narodí. Iba jedna z desiatich žien, ktoré sa dozvedeli po pravidelnej mamografii, že majú rakovinu prsníkov, je skutočne chorá. Podobne je to s úmrtnosťou. Na americkej populácii bolo zistené, že až štyria z piatich osemdesiatnikov majú nejakú formu rakoviny prostaty, čo sa objavuje na billboardoch. Fakt, ktorý sa však tak ľahko nedozvedáme je, že iba 3% z celej mužskej populácie zomiera na túto chorobu.
Toto sú príklady, ktoré Gigerenzer uvádza ako dôkazy nesprávneho fungovania Kahnemanovho systému 2. Základným predsavzatím podľa autora pre lekárov, ale aj pacientov a celú verejnosť je nie zanevrieť na štatistiky ale reportovať ich poctivo a ponechať si dostatočný priestor na intuíciu, ktorej správnosť narastá s rokmi v praxi. Taktiež nevyhnutným prvkom je kritické myslenie.
Myslíme o tom ako myslíme?
Hoci medzi autormi pretrváva vedecký konflikt o tom, čo v skutočnosti chápeme pod racionalitou a ako vieme využiť intuíciu; zhodujú sa na tom, že je potrebné pre správne rozhodovanie sa v menších aj väčších veciach získať odstup od vlastného myslenia. Je to zvláštna požiadavka, ale len ak zistíme akým princípom sa rozhodujeme dokážeme si nacvičiť naše reakcie do budúcna a teda uvedomele ovládnuť intuíciu.
Najmä Gigerenzer apeluje na vyučovanie týchto schopností aj v rámci základného vzdelávania. Deti hoci sa učia percentám, rovniciam, pravdepodobnosti, nedokážu ako dospelí čítať štatistiky, rozlíšiť kedy je vhodné sa na nich spoľahnúť. Gigerenzer na rozdiel od Kahnemana navrhuje využívať intuíciu, pravidlo palca a pocity v bruchu programovo, uvedomelo a ako racionálne nástroje. Teda nie len v intenciách behaviorálnej verejnej politiky v rámci postrčení (nudges) a jej ďalších nástrojov. Ale aj ako štandardnú stratégiu riešiacu neistotu. Navrhuje, aby sme sa snažili byť risk savvy – tí, ktorí vedia čítať štatistiku a pravdepodobnosť a v prípade potreby v čase neistoty sa vedia odtrhnúť od čísel a kriticky uvažovať, dať na svoju intuíciu a chvíľu merať palcom namiesto drahých zložitých prístrojov.
Či už sa rozhodneme kráčať za ideálom risk savyy, alebo sa vrátime ku Kahnemanovým dvom systémom myslenia, skúsme sa pri najbližšom prečítaní štatistík (či už voličských preferencií, o počasí alebo v lotérii) zastaviť a porozmýšľať nad tým ako sa rozhodujeme, ako vnímame pravdepodobnosť a či vedome alebo podvedome načúvame intuícii.
Spomenutá literatúra
Gigerenzer, Gerd. Risk savvy: How to make good decisions. Penguin, 2015.
Kahneman, Daniel. Myslenie rýchle a pomalé. Aktuell, 2019.
Gigerenzer, Gerd, and Reinhard Selten, eds. Bounded rationality: The adaptive toolbox. MIT press, 2002.
Gigerenzer, Gerd. Reckoning with risk: learning to live with uncertainty. Penguin UK, 2003.
