Andrea Vaňová
Ako sa ide po sviatkoch do práce
No nič moc teda....preletelo mi hlavou o 6,25 keď zvonil mobil alias budík. Ostatné tri dni som ho používala naozaj minimálne a už vôbec nie na budenie....
Prispieva na miriam.sk a symbolicky do rodinného rozpočtu Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sto vežičiek, Vytrvať, Hobby, Jaskyne, Súkromné, Úvahy, Výletíky, Rodičovské
No nič moc teda....preletelo mi hlavou o 6,25 keď zvonil mobil alias budík. Ostatné tri dni som ho používala naozaj minimálne a už vôbec nie na budenie....
Možno to poznáte tiež. Je to stále také zvláštne pre mňa. Každý rok ten istý scénar: čo tak asi dáme rodičom pod stromček....otázka ľahká, odpoveď zdá sa stále ťažšia a ťažšia.
No, tak mám znova dilemu. A hľadám na ňu odpoveď. Nakoľko kladiem často otázky, na túto jednu dostávam aj veľa odpovedí. Tie odpovede sú ale rôzne....a ide pri tom stále o tú istú vec.
chcela som si prefotiť nejaké veci do školy, na sekretariáte je kopírka. Ale fotila sekretárka tak som sa pristavila pri okne...výhľad z neho je na najkamennejšie námestie v hlavnom meste. Oproti nákupnému domu....
bola by to asi zúfalá smrť. Včera večer padla taká odporná hmla na mesto, že som mala pocit že mám aj hlavu v tej hustej hmle. Volala som domov našim, 325 km vzdialeným, a tí mi tiež potvrdili že takú hustú a studenú hmlu už dávno nezažili.
patrím pár rôčkov medzi pracujúci ľud. K tomu patria radosti - z pískania mobilu keď príde výplata a sms-ka mi ju potvrdí, radosť že padla a ja zdrhám preč a tiež aj nemožnosť robiť si čo chcem a kedy chcem, lebo musím poslúchať zamestnávateľa.
a cena.Toto bol nápis na pokladničnom paragóne keď sme včera večer triedili bločky. Účtovníčka z povolania sa vo mne nezaprie. Chcela som napísať ako sme si kúpili prvý spoločný vianočný stromček.
To že začína čas predvianočný spoľahlivo usúdim podľa troch udalostí: jednou je aj to že je všade vždy veľa ľudí, s taškami, s košíkmi, balíkmi a balíčkami, že je problém sa prepchať cez tie davy, ktoré neusporiadanie blúdia super-, hyper- a neviem akými marketami.
keď mi to povedali pred pár rokmi zaklopkala som si na čelo, ako pubertiačka som asi ani nič iné urobiť nevedela. Dnes som ale dostala reálny mejl o tom že ľudia ktorí rozdávajú a chcú aby aj ostatní na tom mali úžitok nie sú vadní ale že posunuli latku svojho myslenia ďalej...
nedeľa večer, tuším 7. október 1998. Prechod hraníc v pohode, kam idete, čo veziete, tiché nesmelé úsmevy keď nás pustili v pohode ďalej....nie trapas na hranici sa nekonal, ani colníci nás nevysadili z vlaku. Prešli sme za hranice a hľadali sme v sebe odvahu. Ja - vážne odísť na dlhší čas od rodiny, ocino ako zástupca rodiny - nechať ma v cudzom svete samú ako prst.
automaticky sa vrátim mysľou tam kam niet návratu...do môjho rýchlouleteného detstva. aj tak si žiaľ z neho pamätám mááááličko.
takže kde som včera skončila? Teda druhý rok som znova neúspešne skúšala na vysokú školu slovenskú sa dostať. Nemala som tlačenku, nevedela som dobre, takma nevzali.
dnes je 30. novembra, to znamená že som úspešne prežila najdepkovatešjí mesiac v roku. Aspoň pre mňa.Snažila som si túto skutočnosť nepripúšťať k srdcu ale veľmi mi to nepomohlo. Už začiatkom novembra som iniciatívne...
pôvodne som mala krajšie pomaturitné úmysly....au-pair nebola práca za ktorou by som sa šla zodrať a navyše bola ňou každá druhá baba...ale keď prišla taká možnosť prečo ju nevyužiť? Začalo sa to celkom nevinne....
Hĺbka, rozsah, emocionalita, sila a vážnosť týchto rozhovorov sú vždy silné a také zvláštne. Ak toto číta otec, asi vie o čom hovorím, ak toto číta dcéra, možno ešte nevie o čom hovorím. Aj ja som zistila len včera, aké krásne puto je medzi mnou a mojím ocinom... Puto ktoré teraz obaja prežívame na diaľku.
veľmi dobre som sa včera večer pobavila. Bol piatok večer, rozhodla som sa že si idem pozrieť pre inšpriáciu na začínajúce Vianočné trhy nejaký vianočný motív na veniec, ktorý si chcem urobiť.
neznášam ťažké rozhodnutia, neznášam keď sa už-aj strašne rýchlo a záväzne musím rozhodovať a nevidím a ani netuším kam ma to zavedie....
túto vetičku neznášam, nerada vidím maminu plakať, ale idem vám povedať, s akou vysokou pravidelnosťou som ju vyslovovala pred dvadsiatimi rokmi...
tak, toto bude môj súkromný názor na to čo si o tom myslím. Rozmýšľam či taká jednomiliónová, dvojmiliónová, trojmiliónová...a tak ďalej niekomu pomôžu v tom, aby tie televízie naozaj vysielali slušné veci.