Zákruty pribúdajú a tzv. slepých kopcov je tu toľko, že k nim už ani značku nedávajú. Slepý kopec, ktorý má na Islande svoju vlastnú dopravnú značku „Blindhæðir“, znamená, že doňho treba spomaliť, lebo z druhej strany sa môže vyrútiť nejaký fitipaldi v opačnom smere a v týchto zúžených štrkových podmienkach by to mohlo zaváňať problémom. Blindhæðiry na F208 majú aj svoje ďalšie lokálne špecifikum: keď vyjdeme hore, cesta sa veľakrát znenazdajky smerom dole stočí do smeru, ktorý sme vôbec neočakávali.
F208 je samý riečny brod. Kým v Namíbii sme mali auto so šnorchlom a nebrodili sme nič, tu šnorchel nemáme, ale brodíme asi 15-20 riečnych korýt. Niektoré z nich idem dopredu fyzicky preskúmať po vlastných nohách, je predsa slnečno a okolo 20 °C. Niežeby to bolo úplne potrebné, po stehná sa rozhodne nebrodím, auto to teda zvládne tiež. Niektoré sú plytšie a pri niektorých nám voda špliecha na čelné sklo ako blázon. F208 sa postupne vŕta pomedzi kopce, naše veci uložené na vrchných posteliach dodávky padajú dole ako hnilé hrušky a veci uložené pod spodnými posteľami sa vysúvajú kade-tade po podlahe. Okolo 50 kilometrov tohto úseku nám trvá 2 hodiny. Cesta je to fakt nádherná.
Paralelný vesmír a čierna diera k tomu
No a, páni, čo potom samotné Landmannalaugar, teda Dúhové hory?! Sú jedinečné a kemp uprostred nich tiež - rýchlo ho kvôli jeho pohode premenujeme na Woodstock. Malá planina uprostred hôr, na nej pár stanov, terénne autá až priam obrie expedičáky a tri staré americké školské autobusy, v ktorých je malý obchodík a hrá tu na plné pecky hudba spred 40 rokov. Medzi autobusmi postavenými do tvaru U horí oheň, miestni Beavis and Butt-Head tu lámu nohami laty s klincami, ďalší miestni vikingskí lomidrevovia si tu opekajú na špajdliach marshmallows a my sme presvedčení, že sme sa určite ocitli v nejakom paralelnom vesmíre.
Pri autobusoch tiež vidíme, prečo na nás všetci pri príjazde ukazovali a záludne sa usmievali: tu v Dúhových horách je zrejme druhá strana čiernej diery všetkých stratených ŠPZ na Islande! Tá naša chýba tiež, podmienky vstupu do Landmannalaugar teda asi spĺňame aj bez ďalších skúšok! Možno by sme sa v tej kope mali pohrabať, či sem vesmírna sila medzitým tú našu ŠPZ nepreniesla.
V kempe je opäť aj horúci prameň, ktorý napĺňa malé jazierko. To je blaho! Aspoň pre nás. Pre metrosexuála a lolitu s ázijskými črtami opodiaľ je to až druhoradý záujem, lebo všetok svoj čas venujú foteniu svojich vlastných portrétov namiesto toho, aby si kúpeľ vychutnávali a relaxovali v ňom. Za púhych 30 minút fotenia v kuse a z každého uhla majú stovky fotiek. A potom prídu Európania, ktorí majú svoju vlastnú pózu – bez mobilu, ale zato s pivom v ruke. Svet je taký rozmanitý!
Hore-dole po dúhe
Po totálne žltej praženici z islandských vajec nás ráno čaká stupák na 940 metrov vysokú modrasto-sivú horu Bláhnjúkur, po ktorej bude nasledovať ešte oranžovo-žlto-červená Brennisteinsalda. Sme predsa v Dúhových horách!
Bláhnjúkur vyzerá impozantne priamo z kempu, po jej hrebeni krásne vidieť cik-cak cestičku a na úplnú malinu to zdola nevyzerá. Veru, ani na hrebeni občas žiadna sranda: niežeby bolo z úzkeho chodníčka priamo pod nami úplné bralo, ale celkom strmý zošup dolu po ostrých lávových kameňoch by to bol.
To zas bude milión fotiek a videí! Ale pri pohľade na Dúhové hory všade naokolo sa inak nedá. Názov „dúhové“ nemajú pre nič za nič, oni také naozaj sú. To, čo sme si na Bláhnjúkur vyšľapali, si z vrcholu pekne zídeme až dole k rieke a môžeme ísť opäť hore na Brennisteinsaldu. Z Bláhnjúkur sme obdivovali Brennisteinsaldu, z Brennisteinsaldy obdivujeme Bláhnjúkur a kto túto vetu zopakuje bez chyby, môže ísť robiť hneď teraz do rádia.
Nazad do kempu sa vraciame cez obrovské lávové pole. Na chodníčku to tak trochu vyzerá, akoby tu nejakí opití galgani porozbíjali fľaše od piva, lebo na zemi sú porozhadzované tisícky malých lesklých kamenných úlomkov pripomínajúcich čierne sklo. Z niektorých miest syčí para, hotový vchod do podsvetia. Akurát ten vtáčí spev sa sem vôbec nehodí, v pekle predsa nie sú vtáky. Zato my do kempu ako z pekla prichádzame, lebo naše tváre vyzerajú, že sme celý deň boli v Chorvátsku na pláži a nie vo vnútrozemí Islandu. Odkedy sme odišli od jazera Mývatn, počasie je naozaj dosť lukratívne.
Po túre večer opäť relaxujeme, uvoľňujeme svaly v jazierku a pozorujeme dvojicu ľudí stúpajúcu hore na Bláhnjúkur. Čo by si to nedovolili? Svetlo je stále, počasie stabilné, vlastne ešte aj plus majú, že im dnes už slnko nepečie na lysiny a vrchol budú mať len pre seba.
O pánoch vodopádoch
Sakra aj s tými priondenými islandskými muchami! Sú iné ako slovenské. Síce pomalšie, takže napríklad na stene ide väčšinou trefa na istotu, ale keď je ich von veľa, vedia byť riadne otravné. Aj dnes pri raňajkách sa vyrojili. Nedá sa im ale uprieť, že sú celkom vychované a dnu do auta napriek dokorán otvoreným dverám nevletia.
Dovi, kemp v Dúhových horách, čo opantal naše srdcia Čaká nás návrat medzi väčšinu turistov na Islande – na cestu č. 1, kde obehneme pár najkrajších islandských vodopádov. Fotky toho povedia najviac.
The sopka
Niežeby sa mi extrémne chcelo, ale dnes vstávame na budík. O 15.00 musíme byť v Keflavíku, meníme v požičovni auto. To, ktoré máme teraz, sa predĺžiť nedalo, ale aspoň nám vedia dať iné. A vlastne nám dajú aj čosi naviac: sopku! Vôbec sme o nej netušili. Vedomosti o Islande som nasávala rok dozadu, kedy nám to z viacerých dôvodov nevyšlo a keďže sme napokon tento rok na Island odchádzali super narýchlo, výbuch sopky nám akosi ušiel. Upozornila nás naňho Kamila z autopožičovne: “Áno, len polhodinu odtiaľto! Pred 4 mesiacmi tu vybuchla sopka Fagradalsfjall a odvtedy si stále soptí.” Andrej sa toho chytil, dnes je ideálny deň na sopku. Ani s raňajkami sa dnes kvôli tomu nebabreme, z chladničky vyberáme riadne hustý islandský skyr a vyrážame.
Islanďania svoj „vytlačený vred“ turisticky hneď využili, parkovisko pri sopke je plné a spoplatnené. To sa na Islande často nevidí. Krátka prechádzka od auta nás privádza na rozdvojku. Ísť hore na hrebeň alebo dole k čerstvému lávovému poľu? Zhora asi bude pekný výhľad na to pole, ale v poli si možno očucháme ešte vrelú a červenú lávu. Tak sme to aspoň, “my, vulkanológovia”, pochopili od Kamily, že v trhlinách lávového poľa to niekde pod povrchom stále buble. Teraz nás o tom presviedčajú aj naše zmysly: vidíme dymiace miesta, čucháme spáleninu pneumatík, ktorá sem-tam riadne zaštípe v nose a ako pokračujeme ďalej popri stuhnutom lávovom poli, začujeme zvnútra zeme viackrát tlmený zvuk, ako keď niekto práši deku. Aj sa zľakneme, zvuky z pekla sme ešte nikdy predtým nepočuli. Sme tu sami, všetci ľudia išli na hrebeň. Každopádne, vriaca láva nikde, obrovské pole je čierne a stuhnuté a menšie dymiace kúdoly sú vždy len planý poplach. Sme mierne sklamaní...
Blížime sa k svahu, kadiaľ láva stekala a stuhla tam. Dávame tomu ešte šancu. Trochu si chceme ešte vyšliapať, skontrolovať, či o niečo neprichádzame vo vyšších polohách a to bude akurát najvyšší čas vrátiť sa k autu, aby sme stihli byť v autopožičovni na dohodnutý čas. Volíme si bod na horizonte, pokiaľ pôjdeme, ale ani tam nedorazíme. O pár sekúnd stojíme ako prikovaní – vidíme vybuchovať sopku! Tak my hľadáme cícerkami vytekajúcu lávu spod zeme a nám tu na obzore zrazu vystrekujú do výšky celé lávové gejzíry! Tak to je šupa! Niekedy je dobré byť nechápavý, naše prekvapenie teraz nepozná medzí! A navyše sú všetci turisti ďaleko ďaleko od nás a my máme ozajstný pocit vulkanologickej expedície Nádhera! O tomto sme ráno ani nesnívali. Čo ráno! Nikdy!
