Staničná reštaurácia v Japonsku vôbec nemusí byť dehonestujúcim pojmom. Ani na túto jednu z mnohých v obrej stanici to neplatí. Sushi je aj tu krásne naservírované a chutné, tanier s jedlom hrá všetkými farbami. Dávame si k jedlu saké, tentokrát v teplej verzii. Malinké krčiažky dokonale udržiavajú jeho teplotu počas celej večere. Nevieme sa rozhodnúť, či nám viac chutí jeho studený alebo teplý variant.
Deti sa medzičasom naučili už celkom dobre jesť paličkami a nechválime ich len my. "Pozrite smerom ku kuchyni," žmurkneme na deti, keď sa po skvelom jedle dvíhame od stola. Čašníčka a dvaja kuchári stoja pri dverách do svojho zákulisia, usmievajú sa, zborovo sa nám zdravia a klaňajú. Akoby nám chceli prejaviť radosť, že si cenia našu snahu naučiť sa niečo z ich kultúry.
Večer sa púšťame do prania. Bolo načase. Obsah kufra treba trochu osviežiť, no rovnaký nápad majú aj ďalší hostia v hoteli. Štyri práčky a dve sušičky nestíhajú naraz všetkým vyhovieť, takže čakáme v rade usadení na koberci v chodbičke hneď za Holanďankami aj s pohárom vína v ruke. V Kjóte sme si spravili nečakanú chodbovicu.
Rôznymi druhmi dopravných prostriedkov na posvätnú horu
Čerstvo vyspinkaní a voňaví nasadáme na šinkansen a za smiešnych 12 minút sme v Ósake. Dnes si však pocestujeme oveľa viac. Metro na inú ósackú stanicu nám trvá ďalších 15 minút. Potiaľto sme si vystačili s JR passom a PASMO-m, na ďalšiu dopravu však musíme kúpiť lístky, keďže presadáme na železničnú trať jednej zo súkromných spoločností. Pán za pokladňou mi tých lístkov podáva priveľa, dáva mi ich dokonca do obálky. "Dúfam, že z nich nič nepostrácame, lebo ani len netuším, čo ktorý lístok znamená," rátam v chvate chaotickú hromádku papierových lístkov. Máme z nich celkom chaos, ale logicky sa po ich sčítaní dopracujeme k pravdepodobnému výsledku: každý z lístkov bude platiť na čosi iné - prvý vlak, druhý vlak, lanovka, autobus + účtenka ... a krát 4 (osoby). Do vačku opatrne vkladám 20 drobných lístkov, ktoré budem zrejme podávať revízorovi zakaždým všetky, nech si vyberie, lebo neviem, ktorý slúži na čo. S jedným kombinovaným lístkom by to však taká zábava nebola, uznávam.
Prekvapuje nás rozheganý vlak bez záchodu, ktorým ideme takmer hodinu do mestečka Hashimoto, tam presadáme na podobný do dedinky Gokurakubashi. Cesta je to pekná, stúpame do hôr, chaos veľkých miest nechávame za sebou. To sa hneď odráža aj na architektúre, ktorá je v takýchto odľahlejších dedinách určite autentickejšia a tradičnejšia. Trať ako obyčajne lemujú bambusy a neskôr cédre nad vysokými zrázmi do údolí.
Čaká nás už len 5-minútová jazda veľmi strmou pozemnou lanovou dráhou na vrchol hory Kója-san do výšky vyše 800 m.n.m. a asi 15 minút autobusom priamo k nášmu shukubo, ubytovaniu v budhistickom kláštore. "Toto je tá posvätná hora? To ticho kláštora, ktoré som si predstavovala?" sklamane sa cestou v autobuse obzerám naokolo. Všade sa to hemží ľuďmi, z hory Kója-san sa nečakane vykľulo celkom rušné mestečko. Som rada, že náš kláštor Shojoshin-in je úplne na jeho konci pri vstupe na jeden z najposvätnejších cintorínov v Japonsku - Okunoin.
Za bránou iný svet
Pri "našom" kláštore sa už zdá byť pomerne kľud, vydýchnem si. A za jeho mohutnou drevenou bránou to platí absolútne! Len čo bránu za sebou zavrieme, nastáva ticho a pred nami sa zjavuje nádherný drevený chrám obklopený zeleňou a malou kamienkovou zenovou záhradou. Pred vchodom do kláštora - ako inak - stojí stojan na dáždniky a skrinka na topánky. Po celom kláštore sa chodí naboso alebo v papučiach.
Kláštor si nás okamžite získava: krásne dlhé drevené chodby, z ktorých sa posuvnými dverami vchádza do izieb. Tie sú opäť vyložené tatami a na nich sú matrace na spanie. Po celej zadnej stene vchádza do izby svetlo z obrovského dreveného okenného rámu. V izbe máme k dispozícii čaj a 4 yukaty. "Ak chcete, na večeru si yukaty oblečte," snaží sa nám lámanou angličtinou povedať mních. "Ale nie je to povinné," usmeje sa.
Tu by sa hral ipiapač!
Kláštor je taký veliký so všeljakými zákutiami, že deti okamžite odhaľujú jeho potenciál. Najradšej by už jeden žmúril a druhý sa utekal schovať. Hľadali by sa do rána. Všade je úžasné ticho, akoby tam ani nikto nebol. Chodby nás vedú chvíľu vnútornými priestormi, potom plynulo prechádzajú do vonkajších a zas späť. Aj vonku všetko ladí – stromy, jazierko, kamenné sochy a lucerny.
Až o pol šiestej večer, keď nás mnísi zvolávajú na večeru, stretávame pár ďalších ľudí. Prekvapivo sme jedni z mála, čo využili príležitosť dať si na seba yukaty, hoci trochu pochybujeme, či sme si pás zaviazali správne. Možno vyzeráme aj smiešne, ktohovie. Všetci sedíme vo veľkej sále na tatami, no jednotlivé skupiny sú aspoň naoko oddelené drevenými paravanmi.
Mních nám každému prináša podnos s asi 10 mištičkami rôznych tvarov, farieb a veľkostí, v ktorých sa ukrýva naša prísne vegánska večera bez akéhokoľvek mäsa či rýb. Tak sa tunajší mnísi stravujú. Svoju kuchyňu nazývajú shōjin ryōri a jej základom je koncept 5 chutí, 5 metód spracovania jedla a 5 farieb. Hlavnými ingredienciami sú sója, morské riasy, zelenina, ovocie, ryža a tofu. V mištičkách teda nachádzame všetko z toho upravené na rôzne spôsoby a opäť raz netušíme, čo vlastne jeme. Všetko je však vynikajúce. K tomu máme k dispozícii tiež čaj a polievku miso.
Zo všetkého nás najviac zaujme zvláštne tofu, ktoré vyzerá tak „obyčajne“, no akonáhle ho vložíme do úst, zaleje ich kopa tekutiny, až sa čudujeme, kde sa nabrala, lebo pri držaní tofu v paličkách tomu nič nenasvedčovalo. Ďalšou špecialitou kuchyne je tofu zo sezamových semienok, zvané goma-dofu, do ktorého sa kvôli vyššej elasticite pridáva aj múčka z maranty trstinovej. Má hodvábnu až trochu pudingovo mazľavú štruktúru zvláštnej chuti, ktorá Európanovi nie je ničím blízka a nie každému je po chuti. Ani my sa v jej chuti nevyžívame, ale ani nám nerobí problém to zjesť. Keď dojedáme posledné misky, sme naozaj plní, no rozhodne nám nie je ťažko.
Už sa stmieva, keď sa ideme v kľude prejsť na tajuplný cintorín Okunoin. Stáročný cintorín je ukrytý v hlbokom cédrovom lese, výška stromov je ohromujúca. Dvojkilometrovú cestičku v ňom lemuje 200 000 hrobov významných japonských vládcov, samurajov a mníchov. Staré kamenné náhrobky obrastené machom prezrádzajú, že niektoré z nich tu sú hoci aj tisíc rokov. Na konci cestičky stojí mauzóleum zakladateľa budhistickej sekty Šingon Kóbó Daiši Kukai (774-835). Verí sa, že tu dodnes medituje vo večnom spánku.
Dnes sa tešíme ešte na japonský/ú kúpeľ(ňu), čo už poznáme z Kamikochi, no táto tu v kláštore je nádherná už len na pohľad. Všetko v nej je drevené – od stien, cez stolčeky na sedenie, vedierka až po bazénik. Navyše tu tentokrát nie je vôbec nikto, a tak si ju v tom tichu kláštora dokonale vychutnávame. Chalani vo svojej a baby vo svojej. Po teplom kúpeli sme zrelí do postele...vlastne do matracov :-)
Spevavé modlitby
Ranná modlitba začína už o 6.30. Deti ešte večer vravia, že by sa šli na ňu pozrieť aj oni, ale keď ich budím, dávajú prednosť spánku. Večer sme totiž dlho klábosili o našich školských zážitkoch z detských a vysokoškolských čias a deti sa na nich výborne zabávali. Teraz však dospávajú a nás, dospelých, zvedavosť vyháňa do útrob chrámu.
Ranná modlitba spočíva v spevavom čítaní posvätných textov hlavným mníchom, k čomu mu dvojhlas robí druhý, mladší mních. Mních svoj spev sem-tam rozdelí jemným úderom na gong. Po 40 minútach modlitby končia, hlavný mních nám ukazuje, že sa tu môžeme lepšie porozhliadnuť. Miestnosť je plná rôznych drevených stolčekov, ornamentov, stojacich vyčačkaných lámp a vysokých kovových kvetov. Tie sme včera videli aj pri mauzóleu na konci cintorína. Až po modlitbe ideme na raňajky, ktoré prebiehajú navlas rovnako ako večera, no jedlo je mierne obmenené.
Hriešnosmiešne zhrešenie
Von začína pršať. Čakáme, čo s tým, no keď neprestáva, odchádzame aj tak. Aj do japonských kláštorov už totiž biznis dorazil a viac ako jednu noc si tu dovoliť nemôžeme. Vzhľadom na masovejší charakter celej hory Kója-san by som tento zážitok úplne autentickým nenazvala. Bola to však ďalšia, iná skúsenosť, akú sme v tejto krajine mohli zažiť.
A hoci to plánovaná skúška rozhodne nebola, cesta na horu Kója-san nám ukázala ešte niečo. Keď sa obdobným postupom v striedaní dopravných prostriedkov ako včera vraciame nazad do Kjóta, pocítime zrazu po tom neuveriteľne chutnom pobyte v kláštore neuveriteľnú chuť na mäso. V Ósake sa na sebe smejeme, lebo hoci bolo jedlo u mníchov výborné, naše telo si znenazdajky žiada mäso, ktoré si dopĺňame hanebne v McDonalde. Čo už, bolo prvé na rane. Vegáni z nás nateraz nebudú.
