Žiadny mumraj, čakajúce autá či nervózni ľudia. Z Kosova práve jedno auto odchádza a my prichádzame. To je všetko.
„Na kosovských hraniciach zaplatíte 40 € za poistku na auto,“ pripravovali nás ešte v Čiernej Hore naši českí kamaráti. Kosovo nie je členom Systému zelenej karty, budeme si teda musieť kúpiť ich poistku. Dobre, že nám to povedali, nevedeli sme o tom. Aspoň budeme psychicky aj finančne pripravení. „Kosovskú poistku máte?“ pýta sa nás pohraničník hneď po tom, ako si vypýta pasy. Nezaskočil nás, vieme o tom. Po 10 minútach papierovačiek nám pán v malej miestnosti hraničnej kancelárie podáva opečiatkovaný papier: „Mesiac zadarmo.“ Zaskočilo nás to.
„Vitajte v Kosove. Kam plánujete ísť?“ ujmú sa nás v prvej krčmičke za hranicami miestni. „Aháá, tam, áno, tam bude pekne. A bude pekne aj tam aj tam a choďte ešte aj tam,“ ... predstavujú nám plejádu možností vo svojej krajine. „Ako sa u vás hovorí ´ďakujem´? pýtam sa tradičnú otázku. „Faleminderit,“ odpovedajú hrdo. „Sme Albánci, ale teraz už máme svoju vlasť – Kosovo.“
Prvé a druhé dojmy z Kosova
Prvé kilometre mám zvláštny pocit. Médiá majú veľkú moc, ale určite tie dojmy nepripisujem žiadnemu nebezpečenstvu. Skôr takej smutnej nevypovedanej otázke, ako sa tu ľuďom za všetky tie roky svojho boja za ozajstnú nezávislosť vlastne žije. Asi ma k tým myšlienkam postrčila aj tá tichučká hranica... Keď totiž nabehneme do riadnej premávky, je to ako všade inde – ruch, autá, dediny a mestá.
Prištiny sa vzdávam asi najťažšie. Tú som si nechávala ako posledné ohnivko v reťazci túžby po návšteve niektorých balkánskych miest. Šialené teploty však pokračujú aj v ďalšej krajine; hádam sa ešte aj vystupňovali. Rovnako ako míňame na dohľad Tiranu, aj Priština sa nám vzďaľuje v spätnom zrkadle dodávky a trkoceme sa aspoň k vodopádom Mirusha.
"Milujem" tie internetové veľkolepé články o „skrytých klenotoch krajiny“ ... Pri vodopáde je plno ľudí. Extrémne teplo nás prefacká natoľko, že na tento „zašitý neznámy diamant Kosova“ - navyše vplyvom dlhého tepla bez zrážok ochudobnený o väčší objem vody – nemáme vlastne vôbec náladu. Okrem toho dnes nie som v 100-% kondičke, nejaké žalúdočné kŕče ma trápia od rána a teplota šplhajúca sa k štyridsiatke mi vôbec nepomáha.
„Povedz mi, kde mám ísť!“
Pri vjazde do kaňonu Rugova začínam v Andrejovom hlase rozpoznávať značnú dávku nervozity. Ani sa mu nečudujem. Ja som si medzitým v aute tuším na 30 minút zdriemla. „Ja neviem, len choď, uvidíme.“ No, to som mu teda pomohla. Sme už totiž vlastne na mieste, a pritom nie sme. Kaňon je plný kosovských áut po okrajoch cesty, ľudia sa čľapkajú v potoku, ktorý kaňonom preteká a my beznádejne hľadáme voľným okom ferraty, ktoré tu majú byť. Toto je posledná možnosť vyliezť si na Balkáne aspoň jednu zaistenú cestu. Chceme kempovať niekde v absolútnej blízkosti, aby sme na ferratu vyrazili veľmi skoro ráno; inak by nás na skale cez deň uškvarilo. Nevidíme však ferratu ani kemp ani nič. Okrem toho sa tu asi ani o chlp neschladilo, hoci chalani z putiky za hranicami tvrdili, že tu bude určite príjemne.
„Len choď hore, stále hore, neviem kam,“ ženiem Andreja hore, už je mi všetko jedno. Na dopravnej značke pri ceste sa mihne môj záchytný bod – Kuqishtë. Pamätám si ten názov, odtiaľ má začínať jedna z túr, ktoré máme v okolí na výber. Lenže je to vyše 20 km preč z Rugova kaňonu, teda 20 km od ferrát, ktoré tu niekde určite sú. Z kaňonu nadobro vychádzame a stúpame neustále do hôr. Andrej už ide asi na zotrvačník a už sa nič nepýta, len ide.
Vystúpame stovky výškových metrov, kým vojdeme do dedinky a aj ňou sa ešte stále moceme strmou cestou nahor. „Tam vidím nejaký expedičák, tam spíme aj my!“ počujem v Andrejovom hlase razantné konečné slovo. Aj keby čo bolo, na dnes je fertig!
No, páni! Svet máme na dlani! Sme vysoko v kopcoch, všetok ruch je ďaleko pod nami. Pri akoby nie celkom dostavanej reštaurácii, z ktorej trčia v dolnej časti roxory, sa na plošine s prekrásnym výhľadom prechádzajú čierny kôň s bielym a na lúke sa pasú kravy. Asi sme v raji.
„Aj ten veľký expedičák tu určite spal. Idem sa dnu opýtať, či aj my môžeme,“ mení sa Andrejove doterajšie zúfalstvo a únava z cesty na nadšenie. Ako vždy na Balkáne, nemajú s tým najmenší problém. Na najbližšie dni máme náš kosovský domov. A keď sa do tunajšej zvieracej komunity pridá podvečer aj oslík, krochkáme všetci štyria spolu s Laylou blahom.
Reštaurácia je to taká svojská a celá scenéria a situácia úplne bizarná. Stoly pre hostí sú na neuzavretej betónovej terase, až nedokážeme povedať, či to tak má byť, alebo je reštaurácia stále v procese výstavby. Pod terasou je priestor, ktorý rozostavaný určite je. Je tam kopec stavebného materiálu, strojov a po zemi sa váľajú haldy pilín. Hlavný čašník by svojím správaním, komunikáciou a úslužnosťou naraz strčil do vrecka všetkých čašníkov celej Budvy, hoci ostatní traja nevedia po anglicky ani slovo. Okolo odstaveného náklaďáku a traktora sa pod terasou naháňajú okrem miestnych zvierat aj miestne deti. „Čierny kôň je agresívny,“ upozorňujú nás. „Biely je OK.“ Keď sa trochu zošerí, miestne ženy si sadnú na erárne plastové stoličky pohodené kúsok od našej dodávky, zapália si a klábosia.
Stretnutia pod Prekliatymi horami
Miesto našlo aj pár „západniarov“, ale zdá sa to byť príjemná komunita náhodných stretnutí. Expedičák odchádza, zato však na druhý deň parkuje pri nás podobná malá obytná dodávka ako tá naša, z ktorej vychádza usmiaty postarší Francúz s ledabolou angličtinou. „Ako ste to tu našli? Bol som tam povyše ubytovaný u domácich, keď som vás zbadal. Tak som sem prišiel aj ja.“ A potom je tu ešte boháč Dean, päťdesiatnik z USA, ktorý predal svoju prosperujúcu firmu a za ktorým ďalší deň priletí jeho mladučká poľská priateľka. Dean sa zamiluje do našej Layli a svojej austrálskej ovčiačke razom plánuje prikúpiť bielu ségru. Len ešte presvedčiť Poľku...
Ráno mi stále nie je najlepšie, k žalúdku sa pridáva aj bolesť hlavy a zvyšok posádky sa už pomaly zberá do hôr. Ostanem? Idem s nimi? Veď som v Kosove! Tak som čakala, kedy sem konečne dorazíme a teraz mám ležať celý deň v dodávke?! Hádžem do seba brufen a rodinu prosím, nech sú dnes so mnou zhovievaví. Potrebujem nižšiu úroveň akcelerácie. Navyše, nachádzame sa v tzv. Prekliatych horách. Opatrnosť je teda na mieste 😊.
Túra mala ísť do hôr lesom, ale tieň je prítomný len sporadicky. K nazelenalému jazeru Leqinat prichádzame po stúpaní pomedzi nádherné hory, z ktorých sa v jednom mieste plazí nadol o čosi väčšie kamenné more ako to vo Vyhniach. Napájame sa na viacdňovú trailovú trasu Peaks of the Balkans, na ktorú nás sem-tam na stromoch upozorní značka. Tento 192 km dlhý okruh vedie odľahlými regiónmi a horami severného Albánska, západného Kosova a juhovýchodnej Čiernej Hory. Trek Peaks of the Balkans bol obnovený po skončení studenej vojny a následných konfliktoch na Balkáne, kedy bola táto oblasť pre cestovateľov dlhodobo neprístupná. Od roku 2012 je trek opäť oficiálne otvorený, stále však patrí medzi odľahlé a menej turisticky preskúmané oblasti. Skôr ako s ľuďmi si tu podáte ruku len s divokou prírodou, nádhernými výhľadmi na hory a autentickými horskými dedinkami.
Guesthouse v raji
Za pravdu tomuto tvrdeniu mi dáva aj nečakaný „guesthouse“, ktorý sa zrazu zjaví za horizontom smerom na ďalšie, hoci už vyschnuté jazero Drelaj. Majú to tak sami označené, ale povedala by som, že to pomenovanie sa tomu vôbec nehodí. Predstavte si totiž len malinkú drevenú chalúpku s jednou miestnosťou a prírodnou zelenou strechou a o 50 metrov ďalej na plošinke sú postavené dva malé stany. Manželia sa usmievajú, po anglicky nehovoria, všade naokolo sú len vysoké kosovské hory a čistý pokoj. Doma neskôr na internete oný guesthouse hľadám podľa názvu, no na bookingu či tripadvisore o ňom niet ani chýru ani slychu. Bol to ten najkrajší guesthouse pod hviezdami. Prajem mu, aby si zachoval svoju autentickosť a nekomerčnosť a slúžil presne tomu účelu, ktorému by zrejme mal – pár náhodným zblúdilcom na treku po Peaks of the Balkans, ktorí ho ani len nehľadali.
„Zamurovali mi sprchu!“ s rehotom a úžasom naraz hlási Andrej, keď sa podvečer vraciame k dodávke. Od rána do neskorého večera môžeme zadarmo využívať toalety v reštaurácii, opäť s „medziriadkovou dohodou“, že u nich minieme nejaké to euro na jedlo či kávu. Sprcha tu však nie je, resp. dá sa priobjednať za 5 EUR u domácich. Dcéra ju využije, ale my ostatní traja sme si už robili zálusk na hadicu so studenou vodou, ktorá ráno leží voľne pohodená pod terasou reštaurácie s onými pilinami a strojmi, pomedzi ktoré sa motali kone a kravy. Za tých pár hodín pred týmto obrazom pribudlo pár radov tehál, ale na druhý pohľad situácia kritická nie je. K hadici sa stále dostať vieme, navyše máme aj lepšiu vizuálnu zátarasu, a tak sa tam prestriedame. Je to sprcha s tým najkrajším pilinovým a strojárskym zátiším na svete!
Po večeri v reštaurácii kupujeme u nich aj tri fľaše domácej kosovskej pálenky. Keď odchádzame od stola a chceme ešte zaplatiť za dva poháre vína na našom stole, odmietajú. Kosovčania vedia oceniť dobrého hosťa.
Kamarátstvo alebo boj, kto z koho?
Svetielka v horách oproti prezrádzajú ďalšie malé dedinky a osady v tomto regióne. Je tu tak nádherne! Do toho sa nám tu Layla zas naháňa s oslíkom, a je to teda dvojica na pohľadanie! Ťažko povedať, či to obaja berú ako hru alebo beh o život. Táto akcia na chvíľu ustane, keď sa oslík zrazu zastaví a začne okusovať náš stan. Za svoje vskutku tvrdohlavé správanie mu udeľujeme meno „Somo“. Napríklad ráno nám Somo nedáva nádej raňajkovať von, chňape sa po našich rajčinách a musíme sa sťahovať dovnútra dodávky. Svoju hlavu však pchá aj tam, a tak posuvné dvere na aute obkolesujeme štyrmi stoličkami, spoza ktorých na nás Somo neprestáva hľadieť a úpenlivo premýšľať, ako sa dostane bližšie. Layla leží víťazoslávne dnu pod sedačkami a uškŕňa sa naňho. A o chvíľu už prichádzajú aj kone a miestny pastiersky pes. Tento miestny bizár mi neprestáva chutiť.
Nakoniec vyšla aj tá odkladaná ferrata a ja sa s Balkánom lúčim v mieri, hoci pred pár dňami to tak nevyzeralo. Ďakujem ti, Kosovo, je to tvoja zásluha!
Video
Na záver série opäť pridávam video, ktoré zhŕňa zážitky nielen z Kosova, ale aj z predošlého Albánska a Severného Macedónska. Aj tentokrát ho opäť tu a tam okoreňujú Layline slovné bubliny a na chvíľu dokonca aj Laylin "extra cit" pre kamerovanie. Nuž, urob zo psa kameramana ... Viac jej to asi svedčalo pri naháňačke s oslíkom 😀.
Príjemné pozeranie :-)
