„Kukaj na tú tabuľu,“ neveriacky upozorňujem Andreja pár metrov od kempu Bohinj. „Camping is FULL,“ stojí na nej. Je 13.30 a my nemáme kde na dve, resp. tri noci nechať dodávku. Či už s nami alebo bez nás. Taký bol totiž náš 100-percentný plán – prvú noc prespíme v tomto kempe, necháme v ňom auto (píše sa aj o takejto možnosti na ich webstránke) a po výstupe na Triglav si dodávku vyzdvihneme z bezpečia kempu.
Naše plány sú teraz nabúrané. Kemp síce upozorňoval, že rezervácie neberie, ale naozaj sme nečakali, že už o pol druhej sa zaplnia všetky miesta, z ktorých do 11 doobeda niekto odišiel. Je to veľká škoda. Kemp pri krásne čistom jazere Bohinj je len kratučkú jazdu od vodopádu Savica, kam sme sa skoro ráno chceli zviezť autobusom a odtiaľ začať náš „triglavský pochod“.
Squatteri (ale len poloviční)
„Mohli by sme tu na parkovisku v dodávke prespať?“ pýtame sa mladého sympatického chalana, ktorý pod vodopádom Savica vyberá vstupné za parkovanie. „Oficiálne nie.“ Vieme, že to musí povedať. No dodáva tiež, že kontroly sú náhodné – niektorú noc rangeri národného parku prídu, niekedy nie. "Kto však bude vedieť, že v dodávke naozaj ste?" dopovie s miernym úsmevom. Ponocovať nebudeme, skoro ráno predsa vstávame.
V noci sa mi sníva debilný sen. Že sa ku mne cez pootvorené okienko prikradne ruka, zdrapí ma a jej rangerský majiteľ vykrikuje, že nás lapili a že spať tu je predsa zakázané. Myslím, že sme si s národným parkom Triglav a jeho zákazom spať na parkovisku kvit. Dal mi to zožrať takýmto spôsobom. Výčitky ale za nič nemám; nie sme hulváti, neurobili sme okolo seba žiadny bordel, ani nič podobné, len sme prespali v našom vlastnom aute a mohli ráno vyraziť do krásnych hôr.
„Kde v tej stene je cesta?“ čumíme ráno smerom, kadiaľ sa máme vydať do Doliny triglavských jazier. Stena vyzerá ... jednoducho ako stena. A predsa je v nej cesta. Strmá, kľukatá. S každou zákrutou sme vyššie nad parkoviskom. No, niekde tie výškové metre nabrať musíme, keď nás ich dnes čaká 1700. Znie to na deň dosť, ale nejako sa toho nebojím. Je pravda, že na Ben Nevis to bolo „len“ čosi cez 1300, ale tie sme si v rovnaký deň museli aj zísť. To nás dnes nečaká, hoci netvrdím, že raz nás to ... a veru riadne ... nedobehne.
Za Čiernym jazerom sa chodník konečne trochu narovná, vykračujeme si zrazu plní elánu (veď ho budeme ešte potrebovať).
Internetoví "zadubenci" na horskej chate č. 1
“Môžeme si pri chate zohriať vlastné jedlo?” pýtame sa v Chate pri triglavských jazerách (Koča pri Triglavskih jezerih). Horské chaty sa tu volajú „koča“, čo mi znie veľmi ľúbezne; vlastne zisťujem, že slovinčina ako taká mi v ušiach úplne spieva, radosť ju počúvať. Radosť nám naruší akurát suma 6 € za fľašu vody. A desaťnásobne nám ju pokazí, keď zistíme, že ten internet nás už úplne osprostel!
„Veď na stene za dverami je napísané, že pitná voda je v studničke pár metrov od chaty!“ vravím Andrejovi, keď sme o 12 € ľahší. Hrom do toho! „Od teraz sa s ľuďmi budeme normálne rozprávať a pýtať sa ich!“ dávame sami sebe inštrukcie ako dvom malým deťom. „Už keď sme si ten nápis aj hneď nevšimli, mohli sme sa najskôr opýtať.“ Dali sme hneď na informácie z nejakého článku na internete, ktorý bol jasne pofidérneho charakteru, keď tvrdil, že na všetkých chatách NP Triglav je nutné kupovať si draho vodu. Potvrdzujeme ale, že drahé je tu úplne všetko. Na horských chatách to človek aj pochopí, hoci toto sa nám zdá drahšie aj ako u nás, ale vysoké pálky sú tu aj na nižšie položených chatách, ku ktorým vie ešte zásoby doviezť auto.
Pozvoľna opäť stúpame k ďalším jazerám. Dolinu triglavských jazier volajú aj počtovo konkrétnejšie - Dolinou siedmich triglavských jazier, ale nie na všetky z nich po turistickej trase aj narazíte. Za niektorými by sme museli odbočiť z cestičky, a na to nemáme chuť ani čas – stále máme pred sebou dosť výškových aj vzdialenostných metrov a navyše začína hrmieť. Už vidíme stúpanie do sedla, ale v realite je to stúpanie nekonečné, za každým horizontom pribúda ďalší a ďalší. Podobne ako na Ben Nevis.
Objavili sme výživu s vločkami, Výživu vo všeobecnosti neznášam, ale túto konkrétnu začínam milovať. Vločky jej dodali lepšiu pevnosť skupenstva, má grády. Jedla inak trepeme až-až, Andrej mal pri plánovaní veľké oči. Našťastie sme čo-to nechali v aute, keď už sme to aj dotrepali do Slovinska. Do sedla už takmer nikoho nestretávame, a hoci nám s výstupom doň začína pršať, radosť nám robí signál, ktorý sme tu konečne chytili. Aspoň dáme deťom vedieť, že oň zrejme o chvíľu opäť prídeme.
Nekonečno k horskej chate č. 2
V diaľke zo sedla pozorujeme chatu. Netuším, či je to Dom Planika pod Triglavom alebo „naša“ Koča na Doliču, ale predstava ani jedného mi nerobí extra dobre. Ak je to Dolič, je to ešte pekná štreka na dnes a ak je to Planika, je to ešte pekná štreka zajtra pred samotným výstupom na Triglav. Nakoniec je to úplne jedno, lebo Dolič to nie je a cez Planiku zajtra budeme až zostupovať. To sme ale v tejto chvíli ešte netušili.
Ani trochu neľutujem, že sme si vybrali prespatie na Koči na Doliču. Má atmosféru, je učupená medzi vrchmi a je jednoducho nádherná. Máme za sebou 1 700 metrov prevýšenia a pred sebou noc v izbe s cudzími ľuďmi. Ako za starých čias 😊. Dážď pomaly ustal, takmer všetci posedávame pri chate, kým nás zima nevyženie dnu, len divný László z Maďarska si ešte dáva do tela a dáva si dvakrát behom niekoľko výškových metrov smerom do ďalšieho sedla, odkiaľ vrieska ako zmyslov zbavený na svoju ženu, ktorá stojí kúsok od nás. Tento chlap určite nie je normálny. Dúfam, že s ním v tej 16-posteľovej izbe nebudem.
Výstupová trasa....
Pred 6 ráno sme nastúpení pred chatou. Nielen my. Aj ostatní sa pripravujú, prebaľujú batohy podľa logiky toho, čo si myslia, že budú potrebovať v ktorý čas. Dávame si rýchle raňajky von pred chatou a asi ako tretia dvojčlenná skupinka vyrážame. Včera nám chatár poradil, aby sme na Triglav nešli cez Planiku, ak sme dostatočne zdatní. No, chvalabohu! Opäť sa ukazuje, že pýtať sa ľudí je fajn stratégia! Rovno od chaty teda ešte v rannom šere stúpame cestičkou, kde nemáme koho stretnúť a na Triglav nás má čakať 700-metrové prevýšenie.
Opäť sa teším, že Dolič je trochu od ruky a neprúdia na túto stranu davy ľudí. Užívame si ticho skorého chladného rána s krásnymi výhľadmi na okolité skaly. Triglav sa po výstupe od chaty zdá byť na dohľad, ale vyzerá, že nás delí dolina. A tak to zrejme až tak blízko nebude. Horizonty však vedia ošialiť a zmiasť nepriateľa a z tej hlbokej predelovej doliny nakoniec až taká hrôza nebude.
Chvíľu kráčame suťou hore, potom zaistenými úsekmi ako do Priečneho sedla, až sa ocitáme na slnku. Ani tu sa však ešte nenapájame na hlavný ťah, a ja som za to veľmi vďačná. Už vidíme vrchol Triglavu a je tam riadne veľa ľudí. Nevadí, hlavne že sme si dokonale krásny a tichý výstup touto skalnatou krajinou užili doteraz. Na Triglav prichádzame z úplne inej strany, a tak sa k davom pridáme až na samotnom vrchole.
Na vrchole Triglavu
V 2 863 m.n.m. si na vrchole Triglavu robíme klasickú fotku v kovovej Aljažovej veži, ktorá má zaujímavú históriu a je naozaj ikonická. Dokonca máme šťastie aj na triglavský krst – skupinka Slovincov práve krstí svojich triglavských parťákov – prvolezcov pár dobre mierenými údermi lanom po zadku. Chvíľa oddychu, vločkovo-výživová kapsička č. 2 a môžeme ísť dole.
Najbežnejšou trasou výstupu aj zostupu je tá cez Malý Triglav. Je to poznať, sú tu vážne davy. Opäť som nesmierne rada, že sme tadiaľto nešli aj hore. Ale zas na druhej strane ... Keď sa had posúvajúci sa smerom hore pomaly sunie za oceľovým lanom, padnú mi oči na tričko baby za lanom. „Ty si z Yaskawy?“ pýtam sa jej. O chvíľu už ziapem na Andreja, ktorému sa medzitým podarilo o pár metrov poodísť nižšie. Aj pekná baba ziape na svojich „kunšaftov“ poniže: „Yaskawa slovaška!“ A tak sa tu na úzkom hrebeni vo výške 2800 m.n.m. práve deje nečakaný 3-minútový teambuilding jednej síce globálnej, ale rozhodne nie obrovskej firmy.
Blížiac sa k Domu Planika, najbližšej chate na našej ďalšej ceste, ma už začínajú bolieť prsty na nohách. Pri Planike si čo-to ukuchtíme z vlastných zásob, zas o čosi odľahčíme batohy a môžeme pokračovať na chatu Vodnikov dom, kde máme zajednanú noc. Je pravda, že sme tu skoro. Je tesne poobede a to neveští nič dobré. Je len otázkou krátkeho času, kedy Andrej začne do mňa šťuchať s myšlienkou zostúpiť do dedinky Stara Fužina už dnes. Odmietam. „Veď to má byť ešte ďalších 13 km a zostup o ďalších 1 200 či 1 300 metrov!“ oponujem. Sorry, dnes sme už vystúpili 700 metrov hore a zostúpili 1000 metrov dole. Nie. Nohy potrebujú oddych a kľudne sa na chate budem nudiť až do večera. Naposledy nám podobná únava nôh vyústila akurát tak do vyvrtnutia členku v odľahlých škótskych bažinách, nepamätáš sa náhodou, Andrej?
Okrem toho, ja dobre viem, o čo mu ide! Chce byť čo najskôr pri svojej dodávečke! Je stále tam na parkovisku? Čaká ho ...? "Neboj, určite je tam!" ukľudňujem ho, nech mám pokoj.
Posteľné rošády
„OK,“ súhlasí Andrej, „ale pod jednou podmienkou!“ Chce na zajtrajší zostup vyraziť ráno ešte za tmy. Nemám na výber, vzťahy sú o kompromisoch 😊. Premeškáme aj zaplatené raňajky, ktoré sme si radšej mohli zaplatiť na Doliči. Tam by sa šikli. Oddych mi dobre padne a do večera sa zabavíme na chvíľu aspoň pri deľbe postelí v zarezervovanej 8-posteľovej izbe. Zo začiatku ťažko vysvetľujeme inému páru, že poschodové postele prirazené po dve k sebe by sme si radšej mohli podeliť horizontálne, nie vertikálne. Čo je dôležitejšie? Že budeme so svojimi partnermi zdieľať jednu konštrukciu postele alebo jednu letiskovú rovinu? Chvíľu si nad tým lámu hlavu, potom žena druhého páru zavelí „OK, ale berieme si spodok“ a potom sme konečne všetci spokojní.
Budíček je 4.50! Z tej výšky postele v tme neviem zísť, bojím sa, že skočím na pár pozostávajúci z dominantnej ženy a pritakávajúceho chalana. Andrej ma berie cez plece a len čo vyjdeme von pred chatu, uznávam, že to nebol až taký márny nápad. Pri pohľade smerom na Triglav sa tam neligocú len hviezdy, ale aj pár čeloviek, ktoré už teraz sprevádzajú svojich majiteľov na vrchol hory. Vyzerá to čarovne a čarovné je to určite aj tam hore. Možno niekedy nabudúce...
Levely ako vo videohre
Pomaly sľapeme v tichu a tme. Má to čosi do seba. Keď sa pomaly začína rozvidnievať, turistický chodník sa začína čoraz viac zvažovať. Celé schádzanie do Starej Fužiny sa cítim ako vo videohre. Akoby sme prechádzali rôznymi levelmi - strmou mokrou džungľou, karpatskými kopcami, oddychovým levelom cez lúku, za ktorou však čaká level najťažší v podobe nekonečného klesania po obrovských balvanoch. Už začína aj úpek, nohy zas bolia. „Ešteže sme fakt nešli včera!“ odfukujem. To by nemdopadlo dobre.
Keď sme konečne na normálnom teréne, mením tenisky za turistické sandále a nohy otvárajú šampus. Zrazu im nevadí ani to, že nás zrejme čaká oproti plánu ďalších 6 km navyše. My sa nemáme ako dostať k našej dodávke! Slečna v turistických informáciách je absolútne nenápomocná bez akejkoľvek výraznejšej snahy, ale aspoň to zakrýva úsmevom. Má dobrú stratégiu. Na zastávke sa nás napokon ujme miestny chalan, nachádza nám v appke aspoň alternatívne spojenie a pomôže nám s kúpou lístka cez telefón, keď vysvitne, že od šoféra sa to nedá. O niečo sa posunieme bližšie k cieľu, no hapruje aj ďalší autobus. A tak opäť kráčame. Voda práve došla, ale ešte máme jablko. Dobrá náhrada. A keď už to vyzerá, že si to snáď odšľapeme hádam až k dodávke, chytáme stopa. Nečakala som, že ešte niekedy budem stopovať.
Dodávka je na svojom mieste, Andrej si vydýchne. V chate pri Savici si dávame tradičný slovinský ričet.
Boli to krásne tri dni v horách.
Video
Ak máte chuť na trochu turistiky v pohybe, pozrite si aj video. Pevne verím, že sa mi ho podarilo nahovoriť a zostrihať na cca 20 minút dostatočne príťažlivo a dynamicky :-) Určite mi ako herci a herečky pomohli aj tie spomínané horské kozy.
