Útesy Stevns Klint sú z Kodane vzdialené len asi hodinu cesty, takže sa nijako extra neponáhľame a za Kodaňou ešte odbáčame do rybárskeho mestečka Dragør. Kamoška Maťa nám ho opísala ako “pekné, ale vlastne tam nič nie je”. Celkom to vystihla, hoci treba povedať, že čo tu rozhodne je, je výhľad na Øresundský most spájajúci Dánsko so Švédskom. Len nám vŕta v hlave, kde sa most na tej dánskej strane stráca. Z nášho uhla pohľadu to vidíme asi takto: pevnina – nič – most. Vŕta nám to v hlave natoľko, že na prieskum posielame Google panáčika, ktorý sa na most zrazu vynára z tunela. Ahá, takže najdlhší cestno-železničný most Európy nie je tak úplne len mostom, ako viacero webov zjednodušene a ľahkovážne tvrdí. Zo 16 kilometrov údajného mosta je vlastne značná časť tunelom.
Z Dragøru sme za pár desiatok minút v kempe Stevns Klint, kde riadne skapal pes, opäť prší a Andrej chytil malú krízu z únavy. Zajtra má “prekvapivo” zas pršať, takže útesy na bicykli už asi dnes ani zajtra nedáme. Mierne ma to štve, lebo neskôr poobede pršať prestáva, dokonca aj slnko vylieza, ale Andrej dnes o bicykloch nechce ani počuť.
Domáce práce vhodné do dánskych kempov
To prádlo konečne uschlo. V Kodani si to nadobro rozmyslelo; asi preto, že nám tam počasie naozaj prialo. Túto noc som vonku na noc nechala pre zmenu namiesto rozvešaného mokrého prádla neumyté riady a je to sakra rozdiel. Nad ránom leje ako o dušu, ale dnes ma to z pohľadu domácich prác netrápi. Riady sa buď umyli samé alebo v nich aspoň nezaschla včerajšia večera.
K útesom to na bicykli kvôli silnému dažďu nevyzerá ani trochu nádejne, takže balíme saky-paky a vyrážame autom do dedinky Højerup. Na útesy by mal byť odtiaľto najlepší výhľad, a keďže sú Stevns Klint zapísané v UNESCO, sme samé oko. No, ako prepáčte, ale toto má byť ono? Od kostola v Højerupe na ne pozeráme a neveríme. Akože útesy pekné, ale žeby výnimočné? Hlasnejšie “óóó” urobíme skôr nad superstrmým dlhým kovovým schodiskom, ktoré vedie na pláž.
Opäť siahneme po vysvetlení tohto “podvodu” na internet a dozvedáme sa, že naše čisto vizuálne vnímanie útesov nemá s tým UNESCO-vým nič spoločné. Tento 15 km dlhý pobrežný útes má byť bohatý na fosílie a ponúka výnimočné dôkazy o dopade asteroidu, ktorý asi pred 65 miliónmi rokov mohol spôsobiť obrovské vymretie viac ako 50 % všetkých živých organizmov na Zemi.
Hlad, dážď a údiv
Pre nás je momentálne dôležité to, že sa vylepšuje počasie a ja ukecávam Andreja, aby sme ešte pešo alebo na bicykloch zašli do 4 km vzdialeného opusteného vápencového lomu Boesdal Kalkbrud. Veľmi sa mu síce nechce zvešiavať bicykle dole z nosiča, ale nakoniec sa aj tak radšej rozhodujeme pre ne – keby zas začalo pršať, na bicykloch budeme v aute rýchlejšie ako pešo.
Trasa vedie pozdĺž pobrežia hore nad útesmi, ktoré nám postupne odkrývajú aj krajšie výhľady ako v Højerupe, hoci úplne na odpadnutie to stále nie je.
O 4 km ďalej si opäť ideme oči vyočiť, prečo sme sem vlastne prišli. “Ešteže sme vzali tie bicykle”, vravím si, lebo keby sme sa mali trepať pešo hodinu sem a ďalšiu nazad, asi by ma ostatní prizabili. Boesdal Kalkbrud bol pritom na webe ospievaný ako krásna kultúrno-priemyselná pamiatka, ale my by sme si bez internetu ani len nevšimli, že v nejakej pamiatke vôbec sme.
Dnes sme fakt za kultúrnych barbarov, ale hádam to bude tým, že nás “kvária” žalúdky a v takomto stave by sme pred sebou museli vidieť minimálne Tádž Mahál a nie nejaký Boesdal Kalkbrud, aby sme ho ocenili. Navyše zas začína mierne pršať, bicykle sa teda šikli a o chvíľu si už v aute ako prvú pomoc robíme hop-šup cestoviny a dúfame, že ďalej po ceste niekde natrafíme na pumpu s obchodom 7Eleven. V Dánsku v nich predávajú teplé kuracie kúsky na špajdli a už nám tu za posledných pár dní niekoľkokrát zachránili krky. Nakoniec v nejakom meste narážame na iný obchod, na 7Eleven sa nám už čakať nechce, takže robíme menší nákup tu. Aj tu ma opäť prekvapí takmer nulový výber jogurtov. Kým u nás máme x príchutí v celom regáli, tu majú v obchodoch zakaždým tak nanajvýš 2 príchute z jednej značky. Možno to bola náhoda, ale taká bola naša skúsenosť.
Ako môže vyzerať trajekt
V príjemnom a kľudnom kempe pri mestečku Gedser sme už tak blízko Nemecka, že aj teplá voda je tu zadarmo. Doteraz bola teplá sprcha v každom kempe na kartičku a jej spotrebu nám pri odchode riadne naúčtovali. Už sme v pár krajinách kempovali, ale toto bolo pre nás nové.
Ráno z Dánska odplávame, tú štreku nazad cez ostrovy a pevninu sme si na spiatočnej ceste odpustili. Gedser je síce mini prístav, ale funguje to tam adekvátne tejto technologickej dobe: na bráne len cez appku priložíme k čítačke čiarový kód, displej nám ukáže číslo lajny, do ktorej sa máme postaviť a keď sa na semafóre ukáže zelené svetlo a otvorí sa ďalšia závora, môžeme autom vojsť na loď. Je to tu veľký rozdiel oproti trajektu z talianskeho Livorna na Korziku, kde bol chaos nad chaos a talianski ragazzovia gestikulovali o dušu, aby autá naviedli tam, kde ich chceli mať. Prešlo síce odvtedy už 6 rokov, ale až by som ruku dala do ohňa, že sa tam odvtedy nič nezmenilo.
Andrej sa teší, že sme prví v rade, syn ho ale schladzuje otázkou, či pri odjazde z lode nebudeme teda poslední v rade?
Ľudia sa na lodi pomerne rozstratia, niekedy to vyzerá, akoby sme na nej snáď cestovali sami. Naplnenosť jej kapacity je určite ďaleko pod úrovňou spred korony. Párkrát vykukneme na vonkajšiu palubu, dookola sa pomotáme po vnútrajšku lode a už od polovice plavby pozorujeme v diaľke sa približujúci nemecký prístav Rostock. Mestá sú od seba vzdialené len okolo 60 km, takže za čosi vyše 1,5 hodiny sme v Nemecku. Je ešte len 11 hodín doobeda a akonáhle Andrej prvýkrát vysloví myšlienku, či to dnes nedáme až domov, viem, že je zle, vidina vlastnej postele ho bude hnať vpred a dnes to domov dáme, aj keď je to 950 km. Za 10 a pól hodiny aj s prestávkami sme naozaj doma a ešte si stihneme dať aj pivo so susedmi na ulici.
Verdikt
Dánsko nebol Island. Ako rovinatá placka bez hôr by pravdepodobne bolo niekde dosť ďaleko v zástupe krajín, ktoré raz chcem vidieť. Bola to taká naša náplasť za zmarený Island, ale napriek tomu poslúžila veľmi dobre a mne v tej náročnej dobe, ktorá bola ešte stále pomerne v plienkach, dobila baterky. Dodnes som za to Dánsku vďačná :-). Napokon, v každej krajine sa dá nájsť niečo výnimočné a niečo objaviť: napríklad to, že sychravo a upršane nemusí byť len na tom Islande, že púšte môžu byť aj na severe Európy, že kultúra a infraštruktúra mestskej cyklistiky môže vyzerať úplne inak alebo že aj dizajn a spôsob využitia smetných košov sa dá posúvať na novú úroveň.
