Leje veru celý deň. Inak by nám to dnes bolo aj jedno, aj tak sa presúvame, ale dážď a vietor rozhodnú o tom, že údajne posledný manuálne ovládaný otočný trajekt na svete - MV Glenachulish – akurát dnes nepremáva. Je to škoda hneď dvojnásobná: 1) tento historický trajekt dnes mohol byť pekným spestrením. Ako často sa môžeme previezť malým trajektom, ktorý na každej strane chlapi ručne otočia, aby sa mohol vydať zas na spiatočnú cestu? 2) keďže trajekt nepremáva, robí nám to obchádzku a na škótsku pevninu sa opäť musíme dostať mostom.
Hoci cez úžinu Kylerhea premáva trajektová doprava od roku 1934, plavba na tejto trase sa takmer nepretržite používa už stovky rokov, pretože je to najbližší bod medzi pevninou a ostrovom Skye. Ručne prevádzkovaný trajekt s točňou MV Glenachulish bol postavený v roku 1969 a s dĺžkou takmer 18 m má kapacitu cca 6 áut, prípadne závisí od kombinácie peších turistov a konkrétnych vozidiel.
Škótsky večný dážď
Ešte stále nevieme, kam vlastne ideme. Mohli by sme ísť do mesta Oban aj do Fort William. Tam nielen chceme, ale priam musíme ísť, pretože práve odtiaľ sa podniká výstup na najvyššiu horu Veľkej Británie Ben Nevis. Poradie je ľubovoľné, ale zisťujeme, že záverečné slovo bude mať predpoveď počasia. S Ben Nevisom rozhodne nechcem nič podceniť. Navyše, keď s nami nepôjde ani Andrej, pretože zhruba 7-hodinová túra nie je nič pre jeho nohu. Stále. Celodenné upršané počasie mi tentokrát na nálade naozaj nepridáva. Pookrejem akurát vtedy, keď sa zatúlame do pocestných kaviarničiek, ktoré sú v celej krajine väčšinou veľmi pekné, s nádychom vintage a navyše bez výnimky majú fakt dobrú kávu.
Je vidieť, že kemp v Glen Nevis (pod vrchom Ben Nevis ako ináč) má všetko zmáknuté do detailov, pretože nejaký ten rok a zrejme až nejaké to desaťročie svoje služby turistom a horolezcom odhodlaným vystúpiť na Ben Nevis ponúka. Je tu všetko, čo by moderný kemp mal mať – kopec priestoru, obchod, početné sociálne zariadenia, práčovňu, food truck aj reštauráciu tesne za jeho bránami. A za celé to obdobie tiež zrejme veľakrát odpozorovali, že fén na vlasy tu všetci turisti, vrátane nás, využívajú prevažne na sušenie mokrých topánok a nie vlasov, a tak je tu všade pri féne názorný piktogram, že o tom vedia a tu sa topánky fénom sušiť nemôžu.
Predpoveď počasia na www.metoffice.gov.uk, ktorá má byť jednou z tých najspoľahlivejších, ukazuje Ben Nevis takmer stále v hmle. “Pozajtra to vyzerá najlepšie,” sondujeme v telefóne. “Zatiaľ ukazuje, že sa hmly okolo 10.00 rozplynú. Pozajtra alebo nikdy!”
Na vedľajšie kempovacie miesto práve dorazili Belgičania. Svoj obrovský stan nafúknu vzduchom, to sme doteraz nevideli. Ich dvaja malí synovia sa už čoskoro nudia a vystrájajú. Bodaj by nie, keď im zariaďovanie stanu trvá neuveriteľne dlho; prenášajú doň totiž celé svoje auto. Keď konečne dokončia svoje veľdielo a idú decká vyblázniť na prechádzku, nahliadneme zvedaví ako malé deti cez priesvitný igelit narýchlo dnu, čo to všetko do tej svojej pojazdnej obývačky poprenášali. Majú všetko - od všakovakých kúpeľnových serepetičiek, krémikov a fľaštičiek až po veľký kávovar.
Namiesto výstupu zostup
Ak to dnes nejde hore, pôjde to dole k vode. Ideálne by bolo stráviť dnešný deň na bicykloch. Neďaleko odtiaľto je známy Kaledonský kanál, ktorý som pôvodne chcela trochu obzrieť z druhej strany, keď sme boli pri meste Inverness. Tam však na to nebol čas a tuším ani to počasie, takže ma milo prekvapilo, že sme tu, pri Fort William, narazili na jeho opačný koniec. Konce ciest zrejme často beriem ako polopriamky namiesto úsečiek a tak to potom vyzerá.
Vo Fort William nájdem “až” dve požičovne bicyklov a obe majú - nie úplne prekvapivo - všetky bicykle na najbližšie dni rezervované. Nuž čo, môžeme sa popri kanáli prinajhoršom aj prechádzať. Ale možno, keď sa nám podarilo v Amsterdame využiť možnosť “bike sharingu”, aj tu by mohli čosi také mať. Nakoniec sa naozaj dopátram k platforme Hi-Bike, ktorá nie je úplne ľahko nájditeľná a ani úplne užívateľsky najjednoduchšia: len čo vyberieme z dokovacej stanice jeden bicykel, prichádzame na to, že každý člen výpravy potrebuje mať na rozdiel od našej amsterdamskej skúsenosti stiahnutú appku vo vlastnom telefóne, aby si ten svoj bicykel mohol vziať, plus užívateľ musí mať minimálne 16 rokov. Jedného člena výpravy teda musíme postaršiť, a kým toto všetko poriešime, môj bicykel mal byť už 30 minút na ceste. Základná sadza sa totiž dáva na 3 hodiny a potom sa dopláca každá minúta.
Sú to pomerne masívne elektrobicykle s košíčkom vpredu; to sa zíde. Batoh putuje presne tam a vyrážame. Keby som dopredu vedela, že za 4 hodiny, 19 minút a 14 sekúnd najazdím dokopy 18 kilometrov, asi si poviem, že mi na tom niečo nesedí. A ani nesedelo.
Nuda a vzrušenie na Neptúnových schodoch
Najskôr je všetko v poriadku. Už za pár minút narazíme na Neptúnove schody a tie nás fascinujú natoľko, že ani bežiaci čas nás neprinúti pokračovať hneď ďalej pozdĺž kanála. Tento úžasný inžiniersky počin zdvíha kanál zhruba na 400 metroch cez sériu 8 plavebných komôr o nejakých 20 metrov vyššie a my sa práve stávame svedkami toho, ako 5 plachetníc čaká v jednej komore na presun do ďalšej. Voda do komory sa pomaly napúšťa, kormidelníci sú pripravení v lodiach a ich pomocníci – väčšinou ide o ich manželky – zatiaľ na brehu pridŕžajú lano lode omotané o akúsi pobrežnú kotvu. Keď od starého pána, ktorý komory obsluhuje, dostanú dámy povolenie, presunú sa pešo o komoru vyššie stále držiac lano lode. Trochu to vyzerá, ako by si ju ťahali ako takého psíka na vodítku.
Keďže týchto päť lodí momentálne prekonáva Neptúnove schody zdola nahor, trvá im to pekne dlho. Je okolo poludnia a oni sú v poradí v piatej komore. “Od 8 ráno sme na ceste po týchto schodoch,” vraví nám Nórka z jednej z plachetníc. Pri pohľade na jej znudenú 15-ročnú dcéru v plachetnici jej veríme.
Keďže to ide pomaly a my sme zvedaví, strávime tu celkom dosť času. Toto sme v živote nezažili, takže ma to úmerne k tomuto faktu fascinuje. Do toho nám začínajú v bruchách hrať hudci. Hlad je hlad, ďalších pár minút z nášho časového permitu musíme oželieť. Presne pred piatou komorou sa nachádza The Moorings Hotel, ktorý neviem, neviem, či tu už nejaký ten piatok nestojí, pretože tu vyzerá byť jediný a čítala som, že po dokončení Kaledonského kanála sa tu lodná premávka zvyšovala natoľko, že po nejakom čase bolo potrebné postaviť tu hostinec pre cestujúcich na parníkoch, ktorí cestovali pravidelnou linkou medzi Glasgowom a Inverness. Dnu sú staré fotografie z okolia kanála, celé to tu dýcha históriou. My sa na(ne)šťastie aj tak dlho nezdržíme, lebo pondelky tu nevaria (už sme sa s tým v Škótsku stretli viackrát, že pondelky sú niektoré podniky zatvorené). Majú tu pár šalátov “to go”, a hoci ten tuniakový vyzerá dosť pofidérne, je skvelý, a tak môžeme konečne pokračovať v našej cyklotúre popri Kaledonskom kanáli.
Trochu z histórie Kaledónského kanála
S nápadom Kaledónského kanála prišiel inžinier Thomas Telford po tom, čo ho vláda požiadala, aby vymyslel, ako zastaviť migráciu zo Škótskej vysočiny. Navrhol, že práca na novom kanáli zamestná tisíce ľudí z tejto oblasti a navyše skráti cestu obchodným parníkom a celkovo pomôže rozvoju priemyslu, rybolovu a poľnohospodárstva.
Kaledónsky kanál spája Severné more na východe a Atlantický oceán na západe, aby už nebolo nutné absolvovať zdĺhavú trasu okolo severného Škótska. Dnes to už samozrejme zďaleka neplatí pre všetky lode.
Od roku 1822 to však na istý čas možné bolo. Vodná cesta z Inverness do Fort William má dĺžku zhruba 100 km, z čoho približne dve tretiny dĺžky kanála pripadajú na štyri jazerá, vrátane Loch Ness, a ostatnú časť tvorí umelo vyhĺbený tok spájajúci tieto jazerá.
Práce na kanáli sa rozbehli v roku 1803 s plánom dokončiť ho za 7 rokov. To úplne nevyšlo, trvalo to skoro 20 rokov, čomu sa nemožno čudovať, keďže v tom čase sa mohli robotníci spoľahnúť okrem vlastnej sily akurát na krompáče, lopaty a fúriky. Na 5 metrov hlbokom kanáli vystavali 29 stavidiel, 10 mostov a 4 akvadukty. Najrušnejšie časy zažíval Kaledónsky kanál koncom 19. storočia, kedy ním vo veľkom plávali lode s drevom, obilím, soľou a iným tovarom, ako aj rybárske a osobné lode. Veľkosť lodí sa však postupom času zväčšovala, až prerástla kapacitu plavebných komôr a doprava začala upadať. Dnes kanál slúži hlavne turistike, plávajú cezeň výletné jachty, prípadne rybárske lode.
Dronodráma
Je to tu také pekné a pokojné, že by sme ten náš cyklovýlet mohli dronom zhora aj natočiť. Máme nainštalovanú novú sledovaciu aplikáciu, stačí s dronom vyletieť hore a bude nás sledovať. A potom už konečne poďme vpred! Lenže náš dron sa trochu zmätene orientuje, hľadá nás, zameriava, až …
"Dron spadol!” kričí Andrej. Zachytil sa o stromy a určite je celý poničený. Ak však padal z halúzky na haluz, možno by to nemuselo byť až také zlé. Hmm, lenže kde je? Kamera drona nám ukazuje nič viac ako zelený porast všade naokolo a keď sa rovnako naokolo rozhliadnem ja, ten hustý zelený porast je presne tak všade široko-ďaleko naokolo pozdĺž cyklocesty. Takto nemáme šancu nájsť ho! Potom sa začneme vŕtať v ovládači, aby sme našli lokalizáciu, kým batéria úplne neskape. No fasa, lokalizácia blbne tiež, dron vraj za pár minút preletel 80 kilometrov na ostrov Skye. Potom sa opäť spamätá, alebo čosi pomačkáme a už máme dron zrazu “toť za rohom” – zhruba na našej úrovni, ale na opačnej strane kanála.
Uháňame späť smerom k Neptúnovým schodom, kde bol najbližší mostík na druhú stranu, kým dron žije. Ja osobne aj tak neverím, že ho ešte nájdeme. V tom zelenom trávnatom mori? Kliesnime si cestu miestami zarastenou trasou. Onedlho vidím dcéru nadšene gestikulovať. Pípavý zvuk z húštia silnie, Andrej dron vyslobodzuje presne ako Šípkovú Ruženku. Veď by zrejme už o chvíľu asi zaspal. Náhlivo ho obzeráme, meníme jednu polámanú vrtuľku a vraciame sa už po neviem koľký raz k Neptúnovým schodom. Tam, bez stromov v blízkosti ho vyskúšame. A on letí! V Holandsku sa skoro utopil, tu padol z vysokánskej výšky. Náš dron je asi mačka.
Pozerajúc na hodinky je nám jasné, že ďalej, ako nejaké dva kilometre od Neptúnových schodov pozdĺž Kaledónskeho kanála sa už nedostaneme. Tie dva kilometre a samotné schody však poznáme v ten deň dokonale.
Bennevisovská horúčka
Večer v kempe na mňa prichádza taká nervozita zo zajtrajšieho výstupu, že sa mi ani variť nechce. Radšej súhlasím s večerou v reštaurácii; aj tak som si ešte raz chcela dať tradičné haggies. Mňam, to jedlo mi jednoducho chutí. Menej nadšený svojím výberom v podobe “steak and ale pie” je Andrej, ktorý sa celkom nechal zblbnúť slovom steak, hoci jeho skryté spomienky na kariérne začiatky spred 20 rokov v anglickej kuchyni mu potichúčky našepkávali, že veci nie sú tým, čím sa zdajú byť. Z riadneho steaku sú kúsky mäsa schované v ceste. Nem zlé, ale steak to rozhodne nebol. Mať tak Andrejove problémy...
Idem baliť všetko potrebné na zajtra. Musí to odsýpať, nech sme pri všetkých tých údajných roklinách a spádoch cestou hore na Ben Nevis práve v okne dobrého počasia.
