Mám najkratšie nohy, oproti ostatným skôr cupitám, a tak bežne mávam o dosť viac. Ale že mám o vyše 10 000 krokov viac ako ostatní, tak to je niečo! Asi som bola na úplne inom vrchole.
„Hľadajte maticu!“ preberie ma z myšlienkových pochodov Andrej. Strešný stan sa nedá zložiť, niekde nám vyletela matica. Medzi skalami naokolo sa hľadá dosť blbo, takže tu máme ďalšiu vďačnú úlohu na piatok v moslimskej krajine: okrem nákupu potravín budeme ešte zháňať aj nejaký servis. Paráda!
Chladnička je prázdna
Matica sa našla. Môžeme raňajkovať. Vyberať si veľmi nie je z čoho, a tak prichádza na rad jednoducho to, čo je. Ja si dávam malý mliečny nápoj trochu nakyslého charakteru s príchuťou korenia „zatar“, ktoré je pre túto časť sveta veľmi typické a ostatní si na raňajky varia zvyšné cestoviny. Všelijaké veci a netradičné situácie treba niekedy pri takomto cestovaní riešiť. Ale keď ide len o toto ... :-) Navyše, ten mliečny nápoj je naozaj dobrý a vyzerá to tak, že dokonca tromfol aj ten s príchuťou rímskej rasce. Keď som ho pred pár dňami ochutnala, nevedela som, do čoho idem. Príchuť som nevedela identifikovať ani z popisu na fľaške a chvíľu ani z chuti. Najskôr ma striaslo, potom napravilo a potom mi to zachutilo a zamilovala som si to. To všetko sa udialo asi v priebehu pol minúty. A potom som v ňom spoznala rímsku rascu.
Tešila som sa prirýchlo. Nohy sú síce prekvapivo ok, ale asi som stále vyčerpaná, lebo už o chvíľu mi začína drnčať v hlave. Keď nepomôžu ani dve naozaj dobré a silné kávy v Cliff café pri výhľade do Wadi Nakhr, kam sme šli na istotu, lebo sme o kaviarni vedeli už spred dvoch dní, neostáva mi iné, len hodiť do seba brufen. Aj obchod sa nakoniec vyrieši a nakúpime aspoň nejaké základné potraviny, v ktorých vykúpime posledných 5 balíkov arabských placiek – zrejme ešte zo včera.
Keď dole v mestečku Al Hamra nachádzame otvorený aj väčší obchod, vítame to. Aspoň dokúpime aj iné ako len nutné potraviny na prežitie. Spoza presklených dverí pomerne veľkého obchodu naznačuje indická žena chalanom, že oni nemôžu. A fakt, nad vchodom v arabčine čítam, že obchod je len pre ženy. Hmm, zaujímavé. Nikde inde v Ománe sme takýto obchod nevideli a nepamätám si na niečo také ani pri mojom polročnom pobyte v Káhire. Tam boli čisto ženské len niektoré vagóny v metre, ktorými som sa snažila nechodiť, lebo boli natrieskané a vzduch v nich bol nasýtený potom.
Obchod teda vybavíme len my s dcérou. Na chvíľu sa v ňom strácam vo svete arabských korenín a keby ma nemátala predstava dvoch nervózne čakajúcich chlapov von pred obchodom, urobila by som si tam úplnú knižnicu a čítala obal každej koreniny ako knihu. Dokúpime prepotrebný ľad do chladničky, aby sme čím mali chladiť aj novo nakúpené potraviny a budeme musieť opäť v niektorej mešite doplniť aj úžitkovú vodu. Zloženie personálu v obchode je opäť ukážkovo ománske – za kasou je miestna žena, podradnejšiu prácu nakladania tovaru do tašiek robí Indka. Keď mi ich chce odniesť do auta, naznačujem jej, že netreba, ale ona sa len usmeje a naznačuje, že to urobí aj tak. Nechám ju teda, možno by som jej pred šéfkou len urobila zle, ak by som jej tašky vzala.
Krásnym offroadom do minulosti
Jedným z tipov od Nemcov v Nizwe bolo práve Wadi Nakhr, ale zospodu. „Keď sme tam dole prišli a pozreli sa hore presne na miesto, odkiaľ zas všetci pozerajú dole do hlbokánskeho kaňonu, ten pohľad bol neopísateľný,“ vravel Nemec. Do toho spomenul taký „pekný offroadík pomedzi balvany a sem-tam cez vodu“ a Andrejovi viac nebolo treba.
Už na začiatku, keď sa stratil asfalt a začína ten spomínaný offroad, víta nás značka „Wadi Nakhr – 5 km“ a Mercedes Sprinter s francúzskou ešpézetkou zapadnutý v úzkom priechode medzi balvanmi vo vode. No, dobre to začína. Ťažné lano o ďalšie auto je už natiahnuté, o časť predstavenia sme teda prišli. Počkáme si, usadíme sa na skaly, ešte popcorn do ruky nám chýba. Starší Francúzi sú v kľude, minimálne ženská časť páru. Chlap je asi trochu rozhodený, potrebuje sa ešte niekde zvrtnúť, aby sa z tejto šlamastiky úplne dostal.
„Nóóó, čo my? Nezapadneme tiež?“ opatrne sa pýtam Andreja. „Nieee, oni sú ťažkí, my sme v pohode.“ Francúza o chviľu ťahajú z brodu von a uisťujú ho, že hneď kúsok za tým obrím balvanom je miesto, kde sa vie otočiť. Asi mu stačilo, ísť až do srdca Wadi Nakhr si po tejto skúsenosti hneď na začiatku netrúfa. Ja osobne by som si teda netrúfla tiež, ale ja nie som v našej dvojici offroad jazdec. Andrej si vodné brody a uzučkú cestu pomedzi balvany užíva. Vraví, že je síce technicky náročnejšia, ale že je to paráda. Ja niekedy, keď sa mi zdá, že nejakú skalu asi aj šuchneme, zatváram radšej oči.
Päť kilometrov sa mi zdá nekonečných. Navyše, ak niekoho stretneme v protismere, bude to fakt zaujímavé, pretože tu miesta na vyhýbanie sa takmer nie sú. Ale keď tam prídeme – páni, Nemec mal pravdu. Aj tu je to celkom úzke, flotila áut tu veru nezaparkuje. Pri skale posedávajú dvaja beduíni – jeden mladý, druhý veeeľmi staručký, zvráskavená tvár a dobrota v očiach. Je to taká arabská verzia Veľkého medveďa strážiaceho poklad vo filme Poklad na Striebornom jazere. Aj on tu tuším stráži poklad v podobe tohto nádherného miesta.
Volajú nás na kávu a datle. Nič za to nechcú, hoci vyzeralo, že sú tu práve od toho. Majú tu pár kobercov, snažia sa asi predať skôr tie a ukazuje sa tiež, že v peknej naozaj mini dedinke vedúcej hore schodmi od datľového hájiku je možnosť ubytovania. Dedinka bola kedysi ozajstná, ale jej odrezaná poloha spôsobila, že sa postupne v minulom storočí vyľudnila a ľudia odišli bližšie k civilizácii. V dedinke nachádzame 4-5 dverí s označením, že sa v nich dá spať, ale nikto v nich nie je. Veľa návštevníkov na prespatie asi nemávajú. Ono totiž vyzerá, že okrem krásnych pohľadov tu nie je veľmi čo robiť. Alebo je tu čo robiť až-až. Odtiaľto totiž vedie stará oslia cestička – dnes trek s označením W6a – až úplne hore, kde sme boli ešte pred pár hodinami. Možno tu teda niektorí ľudia takto prespia a idú hore, ale súdiac podľa toho, že aj na výstupe na Jebel Shams sme včera stretli len 4 ľudí, ani tu veľa takých asi nebude.
Aj my sa len pokocháme a chceme si o niekoľko desiatok metrov cestou nazad nájsť miesto na kempovanie. Pár jemne širších zákutí tu ku koncu bolo. Lenže už o pár minút zisťujeme, čo sme si vtedy nevšimli – že tie dve, tri miesta sú zas rovno pod strmým skalnatým bralom, odkiaľ sa môžu uvoľniť šutre a zosunúť sa rovno na nás. „Nedá sa nič robiť, musíme sa vrátiť na koniec. Jedine tam to vyzeralo bezpečne,“ uzatvárame. Som tak „európsky pokazená“, lebo hneď mám na mysli, že to bude blbé, že tam len budeme zaberať miesto pre auto, ak by sa chcel niekto náhodou v jednej z izieb ubytovať, že veď beduíni chcú zarobiť a nie nás tam tolerovať nadivoko...
Staručký beduín rozpoznal našu snahu a s tou svojou dobrotou v očiach a úsmevom na perách nám ukazuje, kde môžeme prespať. „Sem dajte auto a tu si môžete postaviť stan,“ ukazuje na typicky arabský otvorený prístrešok a ja sa až hanbím. Dokonca nás vedie skrytým chodníčkom k miestnosti so záchodom a sprchou. Jasné, nie je to žiaden luxus .. teda, normálne to nie je žiaden luxus, ale v našich podmienkach je to luxus riadneho rangu. Sme nadmieru spokojní.
Kým ešte do tohto hlbočizného údolia preniká pár slnečných lúčov, tú sprchu si veru dám. Voda je vlažná, to zvládnem. Nemám si však kde poriadne zavesiť veci, jediné miesto je na okraji špinavého umývadla. „Ale keď pustím vodu z pevne ukotvenej sprchovacej tyče bez ružice, voda sa stopercentne rozprskne na všetko moje oblečenie,“ analyzujem situáciu. Nevadí, nepoužijem sprchu, bude stačiť, keď sa naskladám pod vodovodnú rúrku trčiacu zo steny v polovičnej výške. Stále je to veľký luxus.
Wádí kôz
Keď odtiaľ vyleziem, vidím staručkého beduína vysoko na skale, ako hopká z jednej na druhú stále vyššie a vyššie a snaží sa zahnať dole zatúlanú kozu. Ten má nohy a energiu, akoby mal o polovicu rokov menej! Kdesi vysoko rozpoznávame aj slávny Balcony Walk. Aspoň tak to z tejto hĺbky kaňonu vyzerá, že tam kdesi hore o viac ako 1000 výškových metrov je v skalnom brale cestička.
Nedá mi to a so synom ideme pozrieť hlbšie do wádí na začiatok treku W6a. Ešte skôr, ako nájdeme turistickú značku, nájdeme stádo kôz na akýchsi schodoch vedúcich len niekam na skalu a na nich sediacich 2 beduínov. Ten obraz na mňa pôsobí, akoby som sa preniesla v čase. „Salám alajkum,“ zdravím sa pastierom na diaľku, ale neodpovedajú. Aspoň nie nahlas. Dve kozy práve dávajú také skoky zo skál, že otváram ústa dokorán. Nájdeme trek, dokonca je tu aj pár reťazí naťahaných. Trochu sa po nich poštveráme a vraciame sa nazad. Blížiacu sa tmu opäť raz neoklameme.
Andrej už pripravuje kávu. „Urobím rovno aj pre beduínov a odnesieme im?“ naznačuje smerom k mladému a starému. Jasné, to je dobrý nápad! Veď nám pomohli s „ubytovaním“, sú nezištne milí a hlavne, rozhovorov s miestnymi nikdy nie je dosť. V tomto prípade to síce vyzerá skôr na tichú interakciu ako ozajstný rozhovor, ale to je jedno, chceme im tak či tak vyjadriť vďačnosť. V tej chvíli sa tam objavuje aj tretí beduín, ktorý po anglicky vedieť bude, a teda sa aj niečo dozvieme. Na mňa už káva neostáva, máme len 4 šálky 😊.
„Nevieme, či sme kávu urobili tak, ako sa má, ale budeme radi, ak sa ponúknete,“ podávame im hrnčeky. Anglicky hovoriaci berie pripravenú arabskú kávu s kardamónom a vraví, že nech bude káva akákoľvek, od nás im chutiť bude. Rovno si nechávame poradiť, ako takú kávu pripravujú Ománci. Vraj ju treba 15 minút prevárať a nechať usadiť. No, to skúsime až doma, tu nám musí stačiť na spôsob „turka“. Dusiť malú plynovú bombičku zakaždým o 15 minút dlhšie a môžeme hneď zháňať ďalšiu.
Z wádí prichádzajú aj dvaja mĺkvi pastieri so svojím stádom kôz, ktorých sme videli pri štarte W6a. „Áno, teraz už všetci bývame v dedine pred vstupom do Wadi Nakhr alebo v Al Hamra. Na noc odchádzame domov, ale pastieri so svojimi kozami zas ráno prídu.“ O chvíľu naozaj všetci odchádzajú a my ostávame na tomto úžasnom mieste sami. Sami s divočinou – vo vodovodnom žľabe sme práve zazreli mihnúť sa potkana 😊. Opäť raz rýchlo zatvárame stany, hoci dcéra tvrdí, že tá žaba z Wadi Damm jej vadila viac.
Nad nami žiaria hviezdy a hľadiac na to nebo z uzučkého hlbokého wádí, nad ktorým sa v tme črtajú už len siluety horských panorám ma v mysli úplne prenášam do rozprávok Tisíc a jedna noc.
Čosi ma ráno hlasno budí. Odzipsujem stan a tri metre odo mňa prechádza beduínsky pastier vo svojej dlhej modrej džalabíji prekrytej bundou, s dlhou pokrivenou palicou v ruke a stádom asi 50 chlpatých kôz. Preskakujú skaly, sú to také ománske kamzíčatá. Celá scéna na pozadí hlinených domčekov a datľového hájiku v rannom opare vyzerá neuveriteľne krásne. Skalné bralá naokolo začínajú osvetľovať prvé slnečné lúče.
Radosť z toaletnej miestnosti musíme dnes ráno potlačiť, voda už nejde. Žiadne umývanie, žiadne splachovanie. Možno to funguje niekde na solár, hoci ani po vyjdení slnka sa situácia nelepší. Nevadí, sme zvyknutí. Trochu si skúsime lezenie po datľových palmách, ktoré tu veľmi neosekávajú, takže na kmeni je dostatok „schodíkov“, ktoré nás vedú až do datľového neba. Je to teda výrazne jednoduchšie lezenie ako naše chabé pokusy na kokosové palmy na Srí Lanke.
Dnes je offroad deň
Do navigácie naťukávame dedinu Wakan. Dávame ale pozor, kadiaľ nás chce viesť. Vieme, že by nás najradšej ťahala najbezpečnejšom trasou späť popri Nizwe smerom na Muscat, ale my chceme ísť cez hory. Je to cca 260 km vs. 130 km, teda dvojnásobok, avšak pri rovnakom čase. To hovorí samé za seba. Andrej dnes má svoj šťastný offroad deň.
Kým začiatok trasy vedúci nahor do sedla ide ešte hladko po asfaltke, v najvyššom bode sa to zlomí a začína jedna z najkrajších ománskych jázd – cesta údolím zvaným Wadi Bani Awf. Cesta je to úzka, offroadová, občas technická s voľnými skalami, nerovným terénom a ostrými zákrutami a je to určite jedna z najstrmších ciest, akými sme kedy išli. Priestoru pre prípadné protiidúce autá tu opäť nie je nazvyš, ale takých veľa nie je. Dokonca sa tak nejako stalo, že sme sa tu takmer už zhora nakopili do kolóny asi 10 áut idúcich za sebou, takže ak pôjde nejaké auto hore, zrejme si bude musieť nájsť miesto na zastanie ono a nechať prejsť nás ako naopak. Všetky autá sme ománsky biele, vyzeráme ako kolóna papalášov.
Pod nami neustála strmina. Aj Andrej začína upodozrievať naše auto, či to týmto strmým zjazdom brzdy celých 25 – 30 km vôbec vydržia. „O dve zákruty pod nami vidím zhorené auto,“ hlásim do toho. Veru, brzdy akoby prestávali účinkovať na 100 %. Z kolóny sa už pred časom 4-5 áut odpojilo a na kraji mierne rozšírenej cesty si dali pauzu. Keď sa bude dať, stojíme tiež. To sa nám úplnou náhodou podarí akurát pri futbalovom ihrisku uprostred ničoho. Pre koho to tu urobili? „Jááj, to je to slávne ihrisko, aj Nemec ho spomínal,“ rozpamätáva sa Andrej. Až doma zisťujem, že ho kedysi vytvorilo Audi pre svoju reklamnú kampaň.
Takmer na konci klesania stojí pri vstupe do kaňonu Snake Canyon penzión Bajt Bimah. Sme už celkom hladní a nebyť Indov a ich obedov za babku počas celého nášho cestovania po Ománe, určite sa tu najeme. Jedlo vonia a vyzerá lákavo. Okrem ceny: tamojší manažér na stráži nám ponúka bufet pre štyroch vo výške 18 OMR. To je tri a pol násobok toho, čo platievame u Inda. Nastáva zriedkakedý rodinný konsenzus – pokračujeme ďalej. Štrková cesta sa po cca 1800 výškových metroch, ktoré sme zo sedla Sharaf Al Alamayn práve zišli, narovnáva. O chvíľu hádam budeme vo väčšej civilizácii a nebude problém nájsť aj našu obľúbenú indickú prevádzku. Misia je to nakoniec náročnejšia, ako sa zdalo, ale o druhej poobede konečne úspešne sedíme tam, kde sme chceli. Že máme opäť raz biryani a dhal, ani nemusím písať. Okolo dverí mali síce obrázky jedál od čínskych až po stredomorské, ale už sme v Ománe dosť dní na to, aby sme sa nechali obalamutiť, že niečo také aj majú v ponuke.
Opäť indické intermezzo
Tak, ako sú všetky jedlá u Indov rovnaké (ale viac-menej aj rovnako skvelé), tak rôznorodé úsmevné zážitky nám tieto zastávky vždy ponúknu. A keď sme si už mysleli, že jediné, čo nás v tejto reštaurácii prekvapilo, bol ozajstný živý Arab sediaci a jediaci dnu za stolom (keďže, ako som už niekde v predošlom článku písala, domáci dnu nikdy nechodia a na Indov len vytrubujú, aby im jedlo priniesli priamo do auta), vysloví Ind cenu za obed tradičných 5 OMR. Andrej mu podáva bankovky v presnej sume, ale Ind stojí a hľadí pár sekúnd uprene ďalej. „Five,“ zopakuje Ind. „Áno, päť,“ odpovedá mu aj Andrej. Akoby číslo „5“ chápali obaja úplne inak. Vyzerá, že Indovi tie práve prebiehajúce obrazy z nejakého dôvodu do seba vôbec nezapadajú.
Tam, kde sa ozýva hlas meuzína
Odbáčame na dedinku Wakan a opäť šotolinou stúpame vysoko do hôr, až nás to samých prekvapí. Rozhodneme sa prehliadku dedinky nechať na zajtra a venovať sa už len nocľahu. Ono sa to často nezdá, ale kým pripravíme stany, nájdeme drevo na oheň, poprekladáme v aute veci a podobne, čas ubehne a zrazu je pol šiestej a už sa stmieva. A my tu teraz navyše nachádzame neskutočné miesto na spanie. Výhľad je prekrásny, pod nami široké údolie ako na dlani obklopené vysokými skalami a hneď pod nami učupená dedinka, z ktorej sa o chvíľu bude ozývať hlas muezína rozliehajúci sa medzi horami.
Štrkom vysypaný pozemok s nízkym múrikom za bráničkou nás priam vyzýva postaviť si tam stany. Je to ako výhľadová plošina. Hmm, je to jasne niekoho pozemok, ale ľudia sú tu v Ománe milí, určite s tým nikto nebude mať problém. Aj tak vyzerá, že tu už riadne dlho nikto nebol. Stany už stoja, ale čosi mi vŕta v hlave. Ten výklenok v múriku. Kľudne môže naznačovať qiblu – smer modlenia sa tvárou k Mekke. Ale ak by to tak bolo, práve stanujeme priamo v mešite. Ešte nepostavenej, ale mešite. Pri mihrábe - výklenku – je v múriku aj čosi po arabsky vyryté. Prvému slovu nerozumiem, ale tie ďalšie postupne čítam: „... táto mešita z 28. dňa svätého ramadánu roku 1412“. Rok 1412? Na betónovom múriku? To nedáva zmysel. Chvíľu mi to dochádza. Od mojich arabských štúdií už predsa nejaký ten rok uplynul.
„Jááj,“ osviecuje ma. „Veď to je islamský letopočet! V prepočte na ten náš je to asi rok 1987 alebo 1988. No, nič, vážení, sťahujeme sa!“ V ten večer stany prenášame za bráničku mimo mešity, nechceme nikoho uraziť. To miesto je predsa krásne tak či tak.
