reklama

Ic hen do špajzi...

...je tam čerstvý chléb!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (85)

Tak táto veta pôsobila na všetky deti Kujovičovského rodu priam magicky. Babka Kujka – ako sme ju volali – ju vyslovila takmer okamžite s prekročením jej prahu našimi nohami a my sme sa veru tri krát prehovárať nenechávali. Na štelázi trónil veľký peceň zemiakového chleba a rozvoniaval na široko – na ďaleko. Vo vysokej, čiernej nádobe s pokrievkou sa ukrýval ďalší voňavý poklad – čerstvo vytopená kačacia masť. Lahôdka, ktorá sa na krajci chleba po pár sekundách roztekala smerom ku kôrkam a nedala sa udržať. Podaktorí ju stopli kolieskami cibule, ale to väčšinou chlapi a chlapci. My, dievčatá, sme tie svoje tri krajce masťového chleba zjedli bez štipľavých bŕzd...Stačilo vyjsť z domu, zbehnúť dolu štyrmi schodíkmi a boli ste v raji. Menil sa tak, ako sa menili ročné obdobia a po voňavom lete, rovnakom, ako toto, vždy prišla ešte voňavejšia jeseň. Vinári vedia, ako chutí prechádzka roľou, kde sa okolo stĺpkov ovíja voňavý vinič. Vinárske decká vedia, ako beznádejne horúco chutia zemiaky práve vytiahnuté na konci role z pahreby, v ktorej dotleli révy ako posledné stopy jesene. Babka Kujka netušila, akú náramnú stmeľovaciu funkciu mali tie jej kačeny a omasceté lokše počas vinobrania, keď chlapi vybiehali z pivnice len vtedy, keď ich stočený mušt tlačil v mechúroch a decká vbiehali do pivníc vždy, keď už fantázia neponúkla žiadnu inú možnosť, ako sa schovať pred hlasným „schovali – neschovali – idééém!“Ale to som ešte bola decko. Dvor ostával rok čo rok ten istý. Starý traktor vedľa kurína, obštrikovaný pavučinami, sa nám zdal pristarý, priškaredý a prihrdzavý. Sedávali na ňom neskôr moje deti, otáčali veľkým volantom vo vzduchu, radili nezaraditeľné rýchlosti a kričali svoje oráčske pokriky...Ozaj, kurín – stála v jeho rohu taká echt latrína, čo pripadá deťom ako perníkový domček. Čo v nej všetky do jedného čumia do tej diery ako do truhlice s pokladom. Čo im hovná nesmrdia, lebo všetko je také akési iné...jasné, veď sedíte, kukáte cez otvorček v drevených dverách, dýchate iba toľko, aby ste nevyplašili pavúka v pántoch a nerozdýchali mu pavučinu...počujete kotkodákať sliepky a cítite sa pri tom tajomne, nenápadne a výnimočne... počujete čľupot pod sebou a cítite prírodu, dedinu, históriu...Raj na babkinom dvore sa menil s obdobiami a aj s babkou. V zime sa mi zdalo, že by mala menej chodiť po vonku, lebo sneh sa jej vo vlasoch celkom prestal topiť. V lete sa mi stávalo, že som sa o babku bála. Nemohla spávať a o druhej ráno sa vychytila piecť dáky osúch...-Nemohla som spat, dala som si tú tabletku a čekala.-A zabralo, babi? -Áaale čoby zabralo! Ništ také. Šak už som aj na hodziny kukala, reku či mám ešče čekat a potom som si zamiesila na cesto. -V noci, babi?-No, boli asi dve hodziny, reku nebudem ja kukat do plafóna, idem čosik robit.-Babi, o druhej ráno si vysvecovala v kuchyni?-Tak volajako. Urobila som si kvásek, cesto, upékla som dva plechy osúchú a ráno o šiestej som zaspala. -Ty si číslo...vieš, ako to muselo vyzerať zvonká, babi? V kuchyni svetlo, ty sa promenáduješ s plechom a pečieš...Babke bolo vždy všetko jedno. Že ju iné babizne v dzedzine ohovárali, lebo nechodila do kostela. Nemohla. Mala také boľavé nohy, že až. Stačilo mi, keď jej raz bol taký jeden ratovať otvorené rany a babka sa celý čas tvárila hrdinsky. Aj inokedy. Keď si tie boľačky masírovala a myslela si, že nevidíme, ako ju znova hnevajú. Kašľala na ohováračky, kašľala na to, čo sa muselo, kašľala na bitky, čo sa nosievali v iných rodinách...Pamätám si, ako sa ma spýtala tesne po svadbe, s očami upretými na tie moje a trošku nesmelo: Gabika, a je na teba dobrý ten tvoj? Pamätám si, ako mi mnohokrát vravela, že svojich päť detí nikdy neudrela. Že toho bolo na jednu ženskú dosť ale vždy našla spôsob, ako všetky umravniť.-A ten Joško, to bol fiškus! Čo ten sa navymýšlál! Menili sa ročné obdobia, babka a asi aj ja. Chodievala som k nej na kávu ako na hodiny života. Sedávala so mnou v kuchyni a rozprávala, a rozprávala... Prestával pre mňa vtedy existovať svet, prestávali platiť pravidlá o veku, bola len spriaznenosť, úcta k rukám so zhrubnutými prstami a bola prosba. Tichá a moja. Nech to ešte chvíľu takto trvá...Rada som ju objímala, v tvári mala veľa z tváre môjho otca. Jeho objímam málo aj keď – učil ma pískať, učil ma hádzať sople o zem, keď chýbala vreckovka, učil ma, že spravodlivosť sa vypláca a učil ma, že život stojí za to, aby sme sa stále hrali, lebo inak je to o ničom. Babku som veľa stískala a asi som mala pocit, že cez ňu ďakujem aj jemu...Len raz som jej povedala skutočnými slovami, že ju ľúbim. Cez slzy, zúfalo, len jej, do ucha, keď zaspávala. Vedela som, aká bude odpoveď a vedela som, že bude posledná. Chcela by som vrátiť ten raj...Mimochodom, ten Joško, fiškus, čo sa topil v zime v jazierku v strede pezinského parku a utopil celkom novú čiapku, ten lapaj, čo kúpil svojho prvého vlčiaka od dakohosi za päťdesiat korún a dovliekol ho k babke domov, ten maturant, čo namiesto učenia utiekol k spolužiakovi Ryškovi do Bohuníc a naháňal tam frajerku, ten, čo sa hanbil chodiť s mojou mamou na kupko, lebo bol tenký ako hajzľový pavúk, ten, čo ho máme na fotkách, ako žehlí naše plienky, ten, čo vie škúliť každým okom inde – tak to je môj tatko. A že vraj som po ňom.-)

gabina weissová

gabina weissová

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík:  Ako z toho vonPsychiatriaŽivot a psychiatrický stacionáAj také sa mi stáva...Zo života detíMajka záchranárkaZ mojej kuchyneKeď ma múza dokopala...Dostali maSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu