Jeden bol môj prvý chalan, keď som ho opúšťala kvôli môjmu (zatiaľ prvému a dúfam, že aj poslednému) mužovi. Plakal, prosil, nič nepomohlo. Urobila som hrubú čiaru, spálila všetky mosty a hybaaaj do náručia toho pravého.
Druhým bol práve ten pravý, keď sa po prvom dni, strávenom úplne nádherným spôsobom (:-)) domnieval, že ma už nikdy neuvidí a ja budem opäť páliť všetky mosty. Lenže, mýlil sa a ja som vlastne od prvej chvíle bola rozhodnutá, že ak budem ešte niekedy niečo páliť, on bude pri tom a bude ma držať za ruku. A tak aj zatiaľ jest.
Tretím chlapom, ktorého som videla roniť slzy, bol môj otec. A na vine som bola zase ja. Tentokrát som nebola ochotná spáliť vôbec nič, hlúpo som bola presvedčená o svojej pravde, o svojom scestnom spôsobe žitia, o správnosti svojho konania, ktoré každého vôkol mňa zraňovalo. Vrátane toho veľkého, nešťastného chlapíka, ktorý sa mi zúfalo pokúšal podať ruku, len nevedel, ako to má urobiť. A ja som nevedela, že mi vôbec ruku podáva. Otec plakal, lebo si myslel, že mu pred očami umieram...
Štvrtým chlapom, ktorý občas plače práve kvôli mne (alebo nám), je ten najmladší, ktorý sa mi, chvalabohu, priplietol ako zázrak do cesty. Čoby priplietol...Čoby on... To ja sa mu pletiem do jeho cesty odvtedy, čo sa nám aj s "tým pravým" narodil. Neplače preto, že by som mu ubližovala (aspoň dúfam), neplače preto, že ho opúšťam (aspoň sa zatiaľ nechystám). Plače vtedy, keď sa pýta na smrť a vŕta mu v hlave, čo bude potom, keď tu nebudeme.
A vtedy mám slzy na krajíčku aj ja, lebo je nad moje sily klamať tohto chlapca rozprávkami a zároveň sklamať ho pravdou.
