Jeme sirup proti kašľu, nejeme vývar, lebo neviem prečo, staviame autodráhu a čítame z knižiek, ona chce stihnúť všetko a vyžmýkať zo mňa, čo to dá. Lebo vie, že ma má len pre seba. Ja nestíham to, kvôli čomu sa mi robia kruhy pod očami a rastie prdel. Prácu. Tak ju v prestávkach zajedám a zdá sa mi, že sa mi akosi zvrtlo a celkom otočilo osvedčené chudnutie stresom. Dnes a už riadne dlho stresom priberám (Asi na tom niečo bude lebo už aj Paľko si všimol moje zväčšené prsia a večer sa na mňa zavesil s jediným slovíčkom: Piť! A žiadostivo pritom pozeral kdesi do oblasti niže krku a vyše pupka) Striasla som ho zo seba a s úsmevom som ho neohrabane pokarhala, že na také veci je už veľký (alebo ešte malý?)Na obed sa jej nechce spať, mne sa chce veľmi. Skúšam ju nalomiť a začnem spievať. Nič. Rozprávam príbeh, ale zase nič. Zadkom hore strúha také pózy, že po tých by nezaspal nikto. Nechápem, kde berie choré dieťa toľko energie, ale zjavne má niekde svoj záložný zdroj. Tvárim sa, že spím, no pre ňu to asi znamená pokyn k ďalším stojkám a kotúľom. Vzdávam to, staráme sa o bábiku a ja počúvam, čo všetko malé deti musia, môžu, nemôžu, vedia, nedokážu, určite nevedia a už by mali mať v repertoári. Odkiaľ to to dieťa tak dobre vie? A prečo to sama nepoužíva v praxi? Tri hodiny, ideme po Paľka do škôlky. Vítajú nás dvaja pieskoví králi. Paľko má piesok na pleciach a chrbte, Ľudko vo vlasoch a v tvári, a tak mu ho známym pohybom prsta oprášim z líca a hustého obočia. Sedia vedľa seba na lavičke a ja vytriasam topánky. Debatujú, keď tu zrazu:-Do riti! Zasiahnem a so zamračeným pohľadom spustím dlhočizný, dobre mienený preslov: -Ľudkooooooo? -Do riti! Pridáva sa aj Paľko a chcichocú sa ako dve chichle. Po chvíľke Ľudko opäť zavalaší: -Ty kokso!Odľahne mi, že to tentoraz nebolo nič horšie a so záujmom počúvam jeho ďalšiu reč:-Ty, Palo! A vieš, čo je to kokso? -Neviem...-Tak to je také uhlie, vieš? Zdá sa mi, že sa neudržím a že mi vyprsknú sliny až po kolená, ale zachovávam dekórum a otázku toho, čo je kokso, považujem za uzatvorenú. Kajka k tomu pridáva ozrutné, nedievčenské GRG, povie len pardon a ja s červenými ušami odchádzam za bránu škôlkárskych všedných dní...Kráčame do mesta a ja mám v duši zvláštny mier. Po dlhom čase bez auta a bez stresu, len my traja, kráčame si a občas niečo povieme, cítim sa veľmi ľahko a myslím, že sa dokonca usmievam. Páči sa mi táto spomienka. Pre mňa sú také dni spomienkou. Keď boli menší a ja som pre nich mala štyri moria času...-Mami? Kedy prídu tie kolotoče? -Už tento víkend, synček.-Dobre, tak ja teda pôjdem na centrifúg!-Nie centrifúg, ale centrifúgu, Paľko.-No veď áno. A vieš, prečo sa chodí na centrifúgu? -Nie, netuším.-Aby sme sa na nej pripútali a keď sa zodvihne a takto pretočí a poriadne silno sa krúti, tak aby nám bolo zle a aby sme sa pogrckali a potom aby sme zišli dole. Vieš? -Nie, také veci som ani netušila...Nesmejem sa, smejú sa mi oči pri pohľade na to, ako poskakujú, utekajú, predbiehajú sa, ako malá predvádza rally s kočiarikom v šedivejúcej tráve, ako bábike nadskakuje umelá hlava a ako drobec kope do kameňov a napodobuje beh profi futbalistov. S pažami tak trochu od tela a s nohami do O.Celý deň je s nohami do O a keď popoludní cinknem kamarátke, zdá sa mi, že už sa nedá veriť na vzťahy. Že už vzťahy aj tak nemajú význam, keď sa odvíjajú aj tak podľa jednotného scenára. Na jeho konci, tesne pred opijášom, je zlomený hlas, bolesť v hrudníku a strach. Verím, že to zvládne ale večer už trúsim slzy do Kajkinho pyžama. Sedí na záchode a drží v rukách bábu. Keď ich zbadá, zatvári sa prekvapene ale nemám už silu nič maskovať. Tečú si ako chcú. Vystiera ruky a utiera mi ich so zvláštnym, chápavým pohľadom v indiánskych očkách. Nech. Nech vie, že aj mamy revú. Nech vie, že majú slzy a že ich občas niečo bolí. Rozotiera mi maskaru, čiernu ako noc a s jej zvyškami na prstoch o pár minút zaspáva...Otváram si fľašu a hľadám pravdu vo víne...
