Moja babka viničárka mi neraz rozpávala príhody, ako môj tato povyvádzal, povymýšľal a povystváral kadejaké vylomeniny. Babka je super ženská a napriek tomu, že si asi užila so svojimi deckami a s dedom dosť, v jej oku vždy pri spomienkach na moje tety a ujkov zbadám iskričku. A to už ani nevravím o tom, že keď sa na ňu pozerám a počúvam to jej rozprávanie, akoby som hľadela do tváre môjho oca. Sú na jedno kopyto.
Babka mala päť detí (a teda, našťastie ešte aj má) a keď sa niekde niečo "veselé" zomlelo, už dopredu bolo jasné, že pri tom bol aj Jožko.
Ozaj, už som vám vravela, že som aj ja mala byť Jožko a ocov brat Rudo ma tak volal asi až do mojej svadby? ("Čau, Jožko" "Čau, Rudko!"). Bola som strašný raubír, moje kolená nikdy nesvietili na bielo ale iba na červeno, nechcela som si obliecť čisté a nové veci, lebo som vedela, že o päť minút bude nasledovať "hubová polievka" za ich poškodenie, hrala som sa výlučne s chlapcami, lozila som po stromoch, cez ploty a otec ma márne učil flusať chriachle (keď sa o to teraz ešte pokúšam, manžel sa len smeje a vopred ma upozorňuje, nech sa postavím v smere vetra, nie oproti). Flusať sa už asi nenaučím ale pískať na dvoch prstoch viem parádne! Jednoducho povedané, bola som vždy za chalana a "Po kom to dieťa je?" som počúvala denne sto krát. A oco bol na seba hrdý, lebo odpoveď poznal...
Dnes túto kúzelnú vetu vypúšťam z úst ja. Niekoľko krát za deň. Stále. Naposledy dnes asi tak pred hodinou, kedy sme v detskej izbe prišli o záclonu aj s tým, na čom to celé drží v stene. Naposledy pred hodinou a pol, kedy som už neviemkoľký raz v tomto týždni umývala rozliaty džúsik, naposledy včera, keď brokolicová polievka skončila na tričku, na obruse, na stoličke a na zemi (aj tak vyzerala divne, tak sa ani nečudujem...), naposledy v noci, keď sa asi o pol tretej ráno prebrala a začala ma prosiť, nech jej prečítam rozprávku, naposledy denne, kedy niečo vyparatí a potom ma s neuveriteľnou silou zovrie do svojho malého náručia a s nosom pricapeným na môj mi hľadiac priamo do očí povie: "Maminka, ja som nechcela..."
História sa opakuje a keď s manželom s povzdychom vypustíme tú vetičku "Po kom to dieťa asi je?", žmurkáme na seba a s úsmevom si myslíme svoje (a to isté).
Jožko
...tu niekde by som mala byť ja...
Po kom to dieťa môže byť?
