Šialený film za 27 minút a 35 sekúnd...

Dnes mi zavolal neznámy Ujo, že ten článok čítal a že má Bratranca. Tiež je kvadruplák (kvadruplegik má ochrnuté všetky štyri končatiny). V Kováčovej si užili svoje a len ho vždy sralo (pardon), že keď čítal o nejakom, ktorý odtiaľ vyšiel po svojich kolesách, že ďakoval a ďakoval a ďakoval za záchranu a pomoc...Rozprával mi do telefónu príbeh svojho Bratranca presne 27 minút a 35 sekúnd. Za ten čas sa mi odvíjal pred očami film, ktorý sa miestami zdá nie smutný ale absurdný. Pád z poldruha metrovej výšky. Poviete si, čo už je len toto za výška? Ale – stáva sa. Zlomený šiesty stavec prerušil miechu a bolo. Zavolali sanitku. Stalo sa to v lese a odkázali do telefónu, že sa tam k nemu nedostanú, nech ho znesú na hlavnú cestu. Chytili ho viacerí a niesli. Nemali so sebou nič, čím by mu zafixovali chrbát a okrem toho, báli sa o neho, tak konali rýchlo. Sanitka ho vzala do nemocnice a jeho mame dali vedieť až o pol dňa neskôr. Prídite, máte tu syna. Prišla a skoro ten pohľad neprežila. Ležal celkom nahý na drevenom stole, pripútané ruky a nohy. Žiaden korzet, žiadna prikrývka, žiaden človek, ktorý by sa s ním rozprával...až mama. Ráno ho previezli vrtuľníkom do iného mesta a tam operovali. Konečne. Má svoj vozík ale čo to trvalo, kým si naň privykol...V Kováčovej je človeku najťažšie. Tam sa odohráva celý ten blbý komix v ich hlavách, kde sa denne snažia predstaviť v postavičke Supermana práve seba. Stlačíš gombík a ideš. Natiahneš ruku a letíš... Denne sa im rúca svet, keď nedokážu pohnúť prstom. Keď necítia vôbec nič, len strach. A potom beznádej. Chcú zomrieť, vraveli mi to...A práve tu, v bombastickej liečebni Kováčová sa dejú veci, že sa z toho zastavuje rozum. Nie vždy a každému ale počula som ich v priebehu týždňa od troch ľudí a to je už prinajmenšom čudná zhoda náhod. Ležíš, nepohneš sa, niečo ti spadne, máš smolu. Zazvoníš a ono aj niekto príde ale tých rečí okolo toho: „To si myslíte, že sem budeme furt chodiť a podávať vám dačo???“ (neviem, ako taký človek dočiahne spod postele baterku s rozmermi 4 x 3 x 0,3 cm, odletený kryt a ostatné zvyšky poskladá znova na mobil) „Pozri, on na tom vozíku odpadáva, pozeraj sa na neho...“ (úžasná predstava, keď sa strácaš v mrákotách s tlakom na minime a posledné, čo vidíš, sú „vysmiate“ fejsy vtipných sestričiek a ich natiahnuté ukazováky)„Keď vám bude zle, zakričte alebo zazvoňte!“ (nič to, že poškodené hlasivky nevydajú zvuk a ruky vôbec nefungujú)„Na masáž nepôjdeme, ste ťažký, kto vás bude vykladať, urobím vám masáž trapézov tu, v izbe na vozíku“(o 15 minút) „Hotovo!“Spomínaný Ujo bol pozrieť bratranca v spomínanej vychytenej Kováčovej. Chlap síce vysoký takmer dva metre ale s váhou 50 kíl v širočiznom vozíku...Sedel v divnej polohe, ako ho gravitácia a bezohľadnosť donútila, keď vstúpil do dverí. Ujo sa mu prihovoril: „Bratranec, preboha, ako si tu skrútený???“ A on? „Počujem ťa ale nevidím...“ Hlava mu visela dolu a nikoho nezaujímalo, či sa z vozíka nezošuchne úplne...L: Do výťahu som sa dostal ale stlačiť gombík bolo ako porodiť. Žiadne dotykové, poriadne ich musíš zatlačiť dnu, aby sa výťah pohol. Sedel som tam, triasol sa ako osika a skúšal stlačiť ten posraný gombík. Nakoniec som tam musel ostať zavretý až kým niekto nenastúpil a nespýtal sa, na ktoré idem... A to si v Kováčovej! B: Mne sa urobili dekubity a museli mi našiť ku konečníku hadičku, aby tadiaľ odtekal hnis. Prišiel sanitár, taký k.okot, čo nám ležal v žalúdkoch, schmatol ma a pretočil. Že mi pristúpil tú hadičku nohou a vytrhol zo zadku aj s kusom mäsa, to si vôbec nevšimol. Museli mi to robiť nanovo. Keď som odchádzal, prišiel ma priateľsky potľapkať po pleci a vraj, či ich prídem pozrieť...Povedal som mu, že keď odtiaľ odídem a jedného dňa začnem chodiť, vrátim sa. A nakopem ho do prdele!Kolegyňa sa ma na toto všetko spýtala, či to nie je len dobrý úmysel personálu „zoceliť“ pacientov po takej ťažkej fyzickej traume (o psychickej sa ani nebavím, lebo si ju nedokážem vôbec predstaviť) aby boli lepšie pripravení na krutý život vozíčkarov...Niektorí sa o pomoc naozaj snažia, robia to bez rečí a s najlepším úmyslom. Niektorí sa ale oblúkom vyhýbajú tomu, čo obnáša slovo ľudskosť, pochopenie, empatia a nezištná pomoc človeku, ktorý je na tom zle...P.S: Dúfam, že sa niektorému z nich tá túžba po nakopaní do zadnice splní...