Diali sa veci, ktoré sa u mňa opakovali so železnou pravidelnosťou už niekoľko mesiacov, alebo lepšie povedané - rokov.
Ráno mi Váha so smutným výrazom v displeji oznámila tragickú novinu, že číslo, ktoré mi dnes ukáže, bude o pol stupienka väčšie ako to, čo mi ukázala včera. Skoro som odpadla a nechápala som, ako to je vôbec možné...?
Išla som po radu za tučnou, vždy otvorenou a všeponúkajúcou Calexkou Štedrou. Bola to milá panička, ktorá mala kedykoľvek pripravené nejaké malé alebo veľké prekvapenie. Aj teraz - otvorila sa mi úplne dokorán a ja som si mohla do sýtosti vyberať z jej dennej ponuky. Nič sme pri tom nevraveli. Ona len čumela, kde sa vo mne berie toľká drzosť a beriem aj z toho, čo je určené pre iných. Ja som jej to nikdy nevysvetľovala, lebo som ani nemohla. Ústa som mala také plné, že som mala miestami pocit, že sa zadusím (strašilo ma trošku len to, že som mala pochybnosti o tom, či by mi vedela Calexka poskytnúť prvú pomoc). Mala som plné ústa, privreté oči, uši prestali počuť, zmysly akoby sa odrazu vypli a ja som nič necítila. A presne o to mi išlo. Nič, ale vôbec nič necítiť, len blažený stav z toho, že si môžem zobrať čokoľvek, na čo mám chuť a v neobmedzenom množstve. Úžasné!
Akonáhle som si privlastnila všetko, čo sa dalo, Calexka sa pozravila a bolo. Odrazu som mala pocit, že mi asi prasknú útroby (a ani sa nečudujem, objem zásielky asi mierne presahoval objem útrob samotných, aspoň sa mi to tak zdalo).
A navyše, môj šéfko Modzogáň Závitný mi vždy v takejto chvíli zaslal mail asi takéhoto znenia: "Mám ťa! Už zase si to nevydržala! Si obyčajná nula, ktorá nič nedokáže! Už si zabudla na svoje sľuby, že s tým končíš, že začínaš nový život, úplne od začiatku?! Bolo to len včera a dnes už to nie je pravda! Klameš, podvádzaš, si úplná handra, do ktorej si s hnusom utieram svoje neexistujúce nohy! FUJ!"
Ejha, šéfko je vážne najedovaný, no nevadí, nebudem ho počúvať...
V tom ďalší mail: "Ja ti dám, nebudeš ma ignorovať! Už si načisto zblbnutá, že nevieš, čo máš robiť? Odchod k Záchodovi a vyspovedaj sa!"
Jeho rozkaz bol pre mňa svätý a tak som sa urýchlene ponáhľala za Záchodom. Už ma čakal, vyškerený od ucha k uchu, ironicky sa uškliebal a sucho skonštatoval: "Som vedel, že prídeš. Vždy prídeš. Lebo vieš, že ja jediný ti rozumiem."
P.S. Takto som absolvovala cestu Váha - Calexka, Calexka - Záchod ešte niekoľko krát za deň. Niekedy jeden raz, niekedy tri krát a niekedy aj desať. Večer som zaspávala vyčerpaná, zdureniny za ušami som cítila až v krku, bolelo ma celé telo, v žalúdku pálila kyselina... najviac ma však bolela duša. Niekedy až tak veľmi, že mi bolo jedno, či sa ešte ráno vôbec zobudím...
