Nevedela so sa od neho odpútať. Na očiach som mala nasadené okuliare s tými najhrubšími sklami, aké kto kedy vymyslel. Boli až také hrubé, že som cez ne nevidela vôbec nič. Keď sa mňa rútil celý svet, keď nikto nepočul, že strašne kričím, až tak, že som mala krvavé hlasivky, keď som strašne chcela brať a nikto mi nič nedával, kamoško Záchod ma vždy podržal. Do sýtosti sme si pokecali, uštedrila som mu možno v náruživosti aj zopár zakázaných bozkov, no vzťah to bol veeeeľmi perspektívny a naozaj ničím neohrozený. No a trval dlho, predlho. Možno až príliš dlho na to, aby sa dal ešte pokladať za zdravý. Neviem, ako u Záchoda ale u mňa to celé zrazu prešlo do stavu nenávisti. Nenávidela som stretnutia s ním, nechcela som sa s ním rozprávať, vadil mi každý jeho dotyk, bol mi proste odporný. Dodnes udržujem so Záchodom Každodenným kamarátsky vzťah, no ten sa obmedzil iba na pozdravy. Poviem ahoj, urobím to, čo mám - a dovidenia!
P.S. K napísaniu tohoto článočku o kamoškovi Z.K ma inšpirovala JEDNA, mne podobná, ktorá má dnes hlasivky rovnako krvavé, ako ja vtedy. A možno je ich viac takých... Ak budem mať silu, rozpoviem ďalšie príbehy. O Prstíku Hrdelnom Škrabavom, o Váhe Strašnemalej, o Psychiatrii Ničneriešiacej... Možno.
