Dnes sa vrátil synátor zo škôlky celkom vo vytržení. Vbehol do bytu, zabudol sa vyzuť z tenisiek a trielil rovno za mnou s úžasnou správou:„Mami, mami, vieš, kto bol dnes u nás v škôlke?" Netuším, a tak sa tvárim veľmi začudovane a zvedavo.„Hasičííí! A mali aj požiarnícke auto (aký zázrak, takého sa túži dotknúť každý chlapec, jedno, či malý alebo veľký). A mal som na hlave ujovu požiarnícku prilbu a aha, dostal som odznačik a nášivku na tričko, mami. A vieš čo? Obliali nás trošku vodou z hadice...to teda bolo!“Videla som to na ňom. Jasné, musel to byť zážitok... Lietal meter nad zemou, vznášal sa v oblakoch a podľa mňa si predstavoval, ako sadá do červeného auta plného vody a ide zachraňovať nejaké horiace domy a autá...Zlatá škôlka...Večer som ich ukladala do postele, keď mi to chlapča vraví:„Mami, vieš, čím budem, keď budem veľký?“Na základe dnešného zážitku v škôlke si myslím, že to môže byť iba jedno, jediné.„Požiarnikom budem! Nevadí?“„Mne to nevadí, chlapček, je to krásne povolanie a pomáha ľuďom. Tak prečo nie?“„Ale keď ja neviem hasiť oheň.“„To vôbec neprekáža, všetko sa môžeš naučiť. Aj požiarnikom sa staneš až vtedy, keď sa to poriadne naučíš:“„Ale to je veľmi, veľmi ťažké!“ oponuje s vážnou tvárou.„No, máločo na tomto svete je ľahké, zlatko.“„Tak to ja teda budem radšej tatinkom, dobre?“
