Zvieracia kazajka alebo koterec?

Míňam poslednú izbu a už – už vchádzam do tej našej, keď....si uvedomím, že sa musím vrátiť o dva kroky späť. V miestnosti, ktorá je inokedy najčastejšie prázdna, dnes večer ktosi býva. Je to izba číslo xy, sú v nej samé koterce. Lepšie povedané, dva. Koterec je vlastne lôžko, okolo ktorého je pevná sieť a tá nepopustí. Sieť je aj nad hlavou „lapenej zveri“ a dnes je tou zverou Mirka z našej izby. Podídem bližšie, je to zvláštny pocit...ako v zoologickej záhrade, keď neviete, či vás ktosi vidí, že hádžete kus salámy divej zveri. Sedí v tej klietke celkom pokojne. Snažím sa predstaviť si samu seba na jej mieste. Asi by mali problém ma tam vôbec dostať a keby som tam už bola, neviem, či by som nevyvádzala tak, že si to za klobúk nestrčia. Z Mirky išiel taký pokoj, až mi to bolo divné. Možno preto, že tam nesedela po prvý raz, možno preto, že celkom dobre vedela, že „musí“ prežiť túto noc v klietke, lebo ráno ju čaká náročná procedúra. Možno preto, že sama vie, že by sa snažila doktorov prešťať, keby jej na chvíľu uverili...- Miri, prečo si tu zatvorená?- To je normálne, minule som "predtým" vypila vodu a museli to odložiť.- To akože nesmieš nič piť?- Nič piť ani jesť. Mohla by som sa pri tom pošabliť. A ja som sa napila. Tak sa dnes radšej poistili.- Doriti, to čo je za systém? Nie je ti tam zle?- Čo ja viem? Ani nie... Len ma serie, že ich nemôžem odrbať. Ja ich rada odrbávam.- Tak teda, dobrú noc!- Neviem, či zaspím...Odišla som do svojej postele a neviem, či som vôbec spala. Je možné, že lieky urobili svoje a teda asi aj áno. Ráno som sa prebrala, v chodbičke ruch, Mirka na lehátku, zavreli sa do akejsi miestnosti so všelijakými ceduľkami na dverách. Odišla som na raňajky a čakala som, kedy ju už dovezú.Doviezli ju, preložili ju spiacu z lehátka na posteľ, sestrička ju otočila tvárou nabok, prikryla jej nohy...Bola celá červená a spuchnutá, jej tvár vyzerala ako tvár niekoho iného. Z kútika úst jej stekali sliny a nič nevnímala. Bolo mi jej ľúto, bola som smutná, bola som zhrozená. Všetko dokopy. Taký desivo zbytočný pocit...keby mal ktosi robiť toto mne alebo mojim blízkym, asi sa bránim zubami – nechtami a nikdy, nikdy nedovolím...Mirka sa prebrala asi okolo obeda, najprv sa neprítomne pretáčala z boka na bok, spomalene, akoby mala v celom tele svalovicu. Neskôr sa posadila a kým prehovorila, prešli veky.- Koľko som spala? - Je obed, takže...- A aký je deň?- Dnes je streda, Miri...- A dátum? - Čo ja viem? Dvadsiateho prvého?- Doriti, neznášam to, keď si nič nepamätám.... Elektrošoky boli pre mňa najväčším šokom, ktorý si pamätám z môjho pobytu na psychiatrii. Bola som úplne vedľa, myslela som, že to je obrázok zo zlého filmu o Frankenštajnovi. Myslela som, že takéto voľačo sa u nás nerobí...Možno to gumuje negatívne zážitky a emócie, možno aj tie pozitívne, doteraz nepoznám presne princíp ani účel tohto „lekárskeho“ postupu. Ak niekto viete o tom viac, kľudne ma oboznámte.P.S.: Jeden fakt je ten, že aj Hvezdárka, čo som o nej kdesi písala, "brala" elektrošoky. A písala som o nej, že išla domov skôr, ako ja. Možno som si vtedy mohla dopriať zopár voltov, mohlo mi byť lepšie omnoho skôr...