...vtedy a dnes

Vtedysom ani nepoznala farbu tvojich očí,veď môj/tvoj pohľad večne kamsi bočil a stretať sa nám nechcel ani za ten svet...Často som čakala tajne na úlet,na úsmev, čo robí malé zázraky,na to, že možno len tak skočíš do mláky...Necháš sa opršať aprílovým dažďom,prebehneš naboso až do záhrady za doma budeš nosiť blato miesto topánok...Že možno ráno vletí ku nám škovránoka všetky prísne slová kamsi odšteboce.Chceš poznať priania, čo som si priala na Vianoce?-korčule na ľad-ten sveter z teplej vlny, čo som objavila v skrini-tenisky do haly-rukavice a čiapku, šál ako bonus-pamätník-knihu o Erikovi-voňavú nočnú košeľuReálne, celkom dostupné a vecné?Dnes viem, že to nebolo pravdivé a presné.Niečo v tom zozname pre úplnosť chýbalo...Nie iba vo sviatky, najradšej som to chcela na stálo:PočúvaťĽÚBIM ŤA vždy, keď mi tiekli slzy,POĎ KU MNE, ten svet je k tebe taký drzý,STÍSKAJ MA, aj JA ŤA POSTÍSKAM,BUDEM TU S TEBOU, inde tak veľa nezískam...Dnesuž si prajem od anjelov celkom iné veci, nežiadam, neprosím, dorástli sme všetci...Stačí mi, keď nezostanem na to všetko sama.Tak už ma trošku chápeš, mama?