Tajný milenec a dôležitá olympiáda

Teta Julka nás privíta širokým úsmevčiskom a ponúkne nám malú miestnosť na odloženie vecí. Nech sa nám chodí s ľahšou nohou. Potom nás vezme takmer pod pazuchy a odvedie nás na veľký a priestranný dvor. Vonku je v ten deň nádherné počasie a tak nečudo, že sa tu zdržiava väčšina chlapcov...Partia dvanástich hrá volejbal. Panebože – a aký volejbal! Mám už za sebou nejeden „bager“ a nejeden smeč, zodrala som za tie roky niekoľko tenisiek a dresov ale...váhala by som sa postaviť medzi nich na jednu alebo druhú stranu! Ústa mám otvorené dokorán a prestávam vnímať dianie okolo mňa. Len oči upreté na ich pohyby, na techniku a zapálenú hru. Sú „chytľaví“, sú skvelí...V eufórii a v obrovskom prekvapení si ani nevšímam, že sa ku mne postavil jeden z chlapcov. Je ticho. Nevraví celkom, celkom nič. Len sa pomaly, nesmelo, od chrbta, približuje k mojim vlasom, zaborí do nich svoj nos a...zhlboka sa nadýchne. Cítim jeho teplo na krku a naskočia mi zimomriavky. Ostávam stáť takmer ako prikovaná a nie som schopná dostať zo seba nieže slovko, ale ani pohyb. Hľadím len dopredu a čakám, že mi ktosi jeho správanie vysvetlí. „Nebojte sa, to je jeho spôsob komunikácie. Robí to tak vždy.“Uf, odľahlo mi síce iba máličko ale...„A okrem toho – sa mu páčite!“Nechávam ho ešte chvíľu vdychovať vôňu raňajšieho šampónu zmiešaného s vôňou penového tužidla...a potom dôležito vstávam. Dýchanie prestáva ale jeho kroky za sebou cítim stále. Teta Julka nás zavedie do inej časti dvora. Je to malá dielnička a v nej...tisíc zázračných, hlinených drobností. Surová hlina, pec na jej vypaľovanie, výrobky, krásne teplé a dokonalé a nakoniec, samozrejme, aj tie farebné, určené pre ľudí, ktorým raz urobia nesmiernu radosť. Vchádza chlapec – kráľ – a poukazuje nám svoje kráľovstvo. Porovnávam nenápadne jeho hrubé a neobratné prsty s tými mojimi, tenkými, a nejde mi to do hlavy. Ako je vôbec možné toto všetko dokázať? ((Nádych, výdych...nádych, výdych...zimomriavky...))Čo nasleduje potom, príde možno niekomu nevkusné, nemorálne, scestné, ohyzdné a choré. Nikomu neberiem jeho pocity ale moje boli takéto:Julka nás odvedie postupne do každej z izieb. Väčšinou sú poloprázdne ale stane sa, že chlapci posedávajú na posteliach, šuchtajú nohami po chodbách a Julka nám rozpráva ich príbehy. Jeden veselší, väčšina menej veselých.„...rodičia ich sem dávajú preto, že nemajú podmienky....nevedia, ako s nimi pracovať....je im tu, myslím, dobre....vieme, ako na nich a ako ich stimulovať...Janko, zbehni prosím Riškovi po vodu....ďakujem...(Janko sa vytrhne ako víchor a ide si nohy vynožiť, aby to pre kamaráta spravil čo najrýchlejšie. A chce nám ukázať, že to bez problémov zvládne)...Rozdelenie? Na izbách podľa stupňa postihnutia...Najťažšie prípady? Čo ja viem...ale no veď poďte...Aj s takými sa môžete stretnúť...“V poslednej izbe celkom strácam reč. ((Vdych, výdych – vdych, výdych...jeho nos na mojom krku....))Dvaja chlapci, najťažšie diagnózy. Len bez pohybu ležia, svalstvo príšerne atrofované, oči zatvorené alebo bezcieľne pátrajúce po náznaku svetla... Julka jednému z nich napráva plienku, jemne ho hladí po tvári a rozpráva:„Rodičia ani nevedeli, čo za život by mohli svojmu synovi ponúknuť. Na nič nereagoval, má už kopec rokov a stále len leží. Aj pre nich to nebolo jednoduché. Viete, je vôbec zázrak, ak vidíme nejakú reakciu, keď ho oslovíme. Aj to sa obávam, že nepočúva nás ale jeho reakcia je iba vecou náhody. Chlapec sa odrazu pomrví, akoby tušil, že je reč o ňom a cíti sa preto nepríjemne. Grimasy v tvári, otvorí ústa a vyplazí na nás obrovský jazyk. Tak veľmi nás to prekvapí, že iba civíme a civíme...na ten jazyk, na neho...((Vdych, výdych – vdych...chvalabohu, si tu, ty môj tajný milenec...stojíš mi za chrbtom a to je dobre...))Videli sme za krátky čas toľko tvárí, toľko zvedavých, smutných, veselých, šibalských, detských, stareckých, lesklých, obrovských očí, že som mala pocit, že som za okamih prežila niekoľko životov. Ale ani náznak ľútosti, ani náznak sĺz, ani náznak odporu...len nežnosť, obdiv, sila...to si pamätám.Julka nám rozpráva, čo všetko tí chlapci (a poniektorí už muži) dokážu. Do čoho všetkého sú ochotní sa pustiť a vytrvať v tom. Ako nádherne dokážu prejavovať svoje city, čisté a nezištné...((Vdych, výdych....si tu, to je fajn...usmievam sa na neho a nechávam si ho vo svojich vlasoch))Akí sú šťastní a vďační za každý prejav uznania, za každú pochvalu aj pri najmenšom úspechu...Ako dokážu tí, o ktorých by ste nikdy nepovedali, že sem patria, zvládnuť nákupy alebo vybaviť poštu...((Vdych, nevadí mi, výdych...))Blížime sa ku východu, keď tu odrazu jedna z nás položí otázku:„A tieto dvere? Čo to znamená – televízna miestnosť?“„Sú tam teraz downici a pozerajú...“„Môžeme ich pozdraviť?“„Čo s vami? Tak choďte!“Otvoríme a vstupujeme dovnútra. Tretina pohľadov nezaujato padne priamo na nás, tretina chlapcov usilovne vstáva a blíži sa ku nám, a posledná tretina onanuje. Tí, čo nás obkolesili, kladú otázky. Alebo nás informujú:„Ja sa ožením, ja sa o-že-ním!“„Áno? A kedy?“„No, teraz, teraz!“„A koho si zoberieš za ženu?“„Teba! Teba si vezmem!“Letmé dotyky, akoby skúšali, či sme skutočné, či sme nové a či sme na chvíľu...Záver návštevy presedíme znova na dvore. Dávam reč s volejbalistami, popýtam sa na výsledky, úspechy a ticho som im závidím ich nadšenie. Na lavičke vedľa mňa môj tajný milenec, v bielom plášti, od začiatku ruky vo vreckách a hlavu tesne vedľa mojej. Skúšam klásť otázky a nič...(nevie takmer nič rozprávať - vraví Julka). Tak sa na seba len ticho usmievame. Odrazu sa nesmelo dotkne mojich mihalníc a povie: „Toto!“Pýtam sa ho, či sa mu páčia moje mihalnice. Zahanbene odpovie - Ano. Dotkne sa prstom mojich pier a znova:„Toto!“Nasledujú uši, obočie, vlasy a nakoniec – moje nechty na prstoch rúk.„Toto! Toto!"„Áááá, tak tebe sa páčia nechty?“„Ano!“„Páčia sa ti namaľované nechty?“Prikývne hlavou, v tvári malý rumenec a odrazu zisťujem, prečo nosí po celý čas svoje ruky vo vreckách plášťa. Každý jeden necht má natretý červeným lakom.„Máš krásne nechty. Ale asi sa bojíš, čo by ti povedali ostatní chlapci, však?“Znova schováva ruky do vrecák a spokojne vdychuje vôňu mojich vlasov...Nádych, výdych... Večer som zase strácala dych pri rozprávaní zážitkov a dojmov, mama nechápala, že neplačem, veď mňa rozplače všetko (toto nie, mami, sú úžasní), ústa mi pracovali na plné obrátky a v noci som nemohla zaspať.Ozaj, bývala som vtedy viac na ubytovni, ako doma. Hrala som ten volejbal, ako som spomínala kdesi na začiatku a tak bolo ekonomickejšie pre náš klub aj pre nás, aby sme trávili týždne v ubytovni nášho sponzora. Jedno neskoré popoludnie, tak ako každý boží deň, som opäť vystupovala na prízemí z výťahu, taška na pleci a cesta - smer volejbalová hala. Vo vestibule pri výťahoch bol neobvyklý šum a stovky ľudí...keď tu odrazu počujem:„Ahóóój! Ahóóój!“Rúti sa ku mne asi pätica chlapcov. Šuštáky v národných farbách, vzrušenie v tvárach...nechce sa mi veriť vlastným očiam, že ma aj po niekoľkých mesiacoch spoznali. Nadšene mi rozprávajú, že tu majú zraz, že práve odchádzajú na olympiádu pre mentálne postihnutých a že určite donesú medailu.Rozlúčim sa, prehodím svoju ťažkú tašku cez plece a idem si znova pinkať ten svoj prvoligový volejbal...