Cestičkou vo vlasoch

Často počúvam príbehy a nie vždy ľahké. Snažím sa urovnať si ich nejakým zázrakom v hlave. Ale nedarí sa. Každý jeden má svoju vlastnú rýchlosť, svoju špecifickú vôňu a svoje výnimočné osoby a obsadenie.Stáva sa mi, že v pondelok stúpim na plyn a v piatok nestíham brzdiť. Mala by som, ale nejde mi to. Aj napriek tomu, že je sedem hodín večer, že sedím v kancli a telo odovzdane podopiera stoličku...aj tak strašne rýchlo letím. V myšlienkach...Stáva sa mi často, že sa mi chce plakať. Nehanbím sa za to, ale nezdá sa mi fér, keď sa celý týždeň držím a práve v piatok, keď už sú prádzne a tiché chodby, potichu podíde ku mne šéfka práve vo chvíli, keď im dávam voľný priebeh. Slzám."Čo tu robíš?""Ja...no revem..."Stáva sa mi, že v piatok cítim vo vlasoch ruky malej Barušky a spomeniem si aj na inú. Stretla som ju v nemocnici a dnes je v nejakom hlúpom ústave. No neporevte si, keď ste zacítili niečo ako zemetrasenie vlastného srdca pri pohľade na to malé, zvláštne krásne dieťa. Mala som pocit, že by raz mohla byť moja. Zvláštne...Stáva sa mi, že práve vtedy, keď podávam pohár vína vozíčkarovi, aby sme zapili to "kurevské" šťastie, čo ho nechalo na žive, pípne mi sms-ka od Mišky, ktorá sa má chuť rezať. Mláďatko, ktoré nebaví život a z času na čas mi to pripomenie... Pijem na život, pijem aj na posraný život...Stáva sa mi, že si sadnem do auta a vo chvíli, keď Vašo spieva niečo o detskej tvári a strašne dobrých vlasoch, jednoducho sa mi stáva, že si naložím. Že si hnusne zakážem plakať, lebo potrebujem byť plná emócií...Aby som ich vyplakala večer, keď sa doma bavíme o tom, že niečo niekde neklape a že sa nám stráca cestička, čo sa ňou vychádza v ústrety...