Zdanlivo obyčajná cesta autobusom do práce sa v okamihu zmenila na zemetrasenie. Prvý dojem, že vodič sa len snažil dodržať za každú cenu grafikon a nabehol v rýchlosti na nerovnosť, sa ukázal nesprávnym - autobus sa triasol, pocítili sme náraz, ľudia popadali a keď autobus konečne po čase zabrzdil, bolo mi jasné, že toto nebolo úplne štandardné. Zbadal som rozbité bočné sklá, celý predok autobusu a vo vzduchu bolo cítiť pach spáleniny.
„Horíme! Poďme von! Otvorte dvere!“ - kričala akási žena a začala sa šíriť panika. Vodič vyšiel von a obzeral následky nehody, zatiaľčo vo vnútri sme sa ako stádo dobytka pokúšali dostať von z vozidla. Môj kamarát Dano, s ktorým sme sa náhodou v autobuse stretli, sa ujal činu a šiel otvoriť dvere na vozidle – neúspešne. Páčka, ktorá sa ma otočiť v prípade nebezpečenstva, tam jednoducho nebola a dvere boli neotvoriteľné. Takmer súčasne sme zistili, že v autobuse nie sú ani kladivká na núdzové otváranie okien – poznáte vetu „V prípade nebezpečenstva rozbite sklo“. To, čo bolo cítiť, bola našťastie zrejme iba spálená guma – ale v podobnej chvíli naozaj stačí málo, aby sa človek okamžite pokúšal zachrániť si vlastnú kožu.
Niekoľkým cestujúcim sa predsa len, použitím fyzickej sily, podarilo otvoriť druhé dvere autobusu a za ich asistencie sme z autobusu vyšli von. Pohľad na zdemolovaný predok a vybité bočné sklá autobusu bol nepríjemný – ešte pred chvíľou sme sa v ňom viezli...
Logicky sa vynára otázka: Ako je možné, že Dopravný podnik mesta Bratislavy prevádzkuje autobusy, ktoré nemajú v poriadku zabezpečenie pre prípad nebezpečenstva? Nechcem si ani predstaviť následky v prípade, keby sa naozaj autobus vznietil a začal horieť. Keď som v rozrušení volal na dispečing dopravného podniku, dispečer mi vysvetľoval, že kladivká im cestujúci rozkradli a páčky... Je to naozaj uspokojivé vysvetlenie?
Do práce som pokračoval ďalším autobusom č. 94 s následným prestupom na autobus č. 83. Zámerne som skontroloval stav páčiek na núdzové otváranie dverí a kladiviek na rozbitie okien, ale ani v jednom z týchto autobusov tieto zabezpečovacie zariadenia neboli. Podľa môjho názoru tento prípad hraničí so všeobecným ohrozením a za to by sa mal niekto zodpovedať. Minimálne by však mal tento prípad slúžiť ako varovanie – vozidlá by sa mali povinne skontrolovať nielen v bratislavskom dopravnom podniku, ale celoplošne.
Dnes sa akoby zázrakom nikomu nič nestalo. Čakať však na to, kedy sa stane naozaj niečo vážne a hľadať vinníka až potom by bolo trestuhodné a tak nám neostáva iné ako veriť, že sa zainteresovaným podarí urýchlene nájsť zodpovedajúce riešenie.
