V tej chvíli, kedy ste Vy ako divák práve "vypli" po celodennom strese a začínate vnímať očarujúcu hudbu, je v pohotovosti armáda ľudí, ktorí - na rozdiel od Vás - pracujú. Sú to predovšetkým tí, ktorých je vidno a počuť, sólisti, zboristi a hráči orchestra, ale za sebou majú veľa ďalších spolubojovníkov - maskérky, technikov, kulisárov, inšpicientky a mnohých ďalších. Na ich pleciach je zodpovednosť za predstavenie, ale to už je v skutočnosti len čerešničkou na torte. Predstaveniu totiž predchádza množstvo práce na skúškach, výroba kostýmov a kulís, transport a inštalácia potrebného vybavenia na operu a tak to v divadle takmer neustále žije.
Na javisku sa to len-tak melie, zákerný zloduch umiera, znie dojímavá ária, alebo sa práve z javiska stal honosný maškarný ples. Sólisti podávajú famózne výkony doprevádzané bravúrnou hudbou a skvelými zborovými časťami. Doznieva dejstvo, padá opona a prichádza prestávka. To je čas na pohárik sektu! Pri východe z hľadiska je stôl, ktorý sa prehýba pod ťarchou pripravených naliatych pohárov, stačí len si vziať... "Prepáčte, to je pre rakúskych návštevníkov, ktorí to majú v cene" - dozvedám sa od usmievajúcej sa prívetivej hostesky. Nuž, je to jasné, rakúsky divák má zakúpený balíček, ktorý okrem samotného predstavenia obsahuje aj pohárik sektu a niečo pod zub. Nevadí, dúšok sektu si doprajem v bufete.
Mám rád operu. Medzi hudobníkmi a zboristami mám niekoľko priateľov a vždy sa teším, keď ich so svojim nemožným zrakom zbadám. Vtedy sa práve sledované predstavenie stáva ešte osobnejším, s nadšením sledujem ich výkon a som hrdý na to, že ich poznám. Vďaka tomu mám však možnosť aspoň trochu nazrieť do "kuchyne" a toto poznanie je pre mňa príliš silnou kávou, ktorá navyše dostala trpkú príchuť.
V prvom rade treba povedať, že sú to ľudia, ktorí majú kvalitné hudobné vzdelanie. Sú to umelci, ktorí majú za sebou dlhé roky cvičenia - odspievaného či odohraného s nástrojmi, roky štúdia na konzervatóriu a na vysokých školách múzických umení. Nuž, aj takéto kapacity účinkujú v Slovenskom národnom divadle. S napätím sledujete predstavenie a poviete si, že títo umelci za to dostanú isto poriadne zaplatené. A práve toto je moment, kedy sa končí akákoľvek fikcia a divadelný prelud. Len čo z nich padajú dole kostýmy a odkladajú hudobné nástroje, ostávajú stáť vo svojej nahote v mrazivej realite. Nechcem a ani nebudem čitateľovi dávať konkrétne sumy, ktoré títo ľudia dostávajú ako svoj "zárobok". Sú to však sumy, pri ktorých sa okamžite spýtate, či ste zle rozumeli a neveriacky krútite hlavou.
Áno, aj to je Slovenské národné divadlo. Za rúškom pozlátka, kostýmov a noblesy vnímanej divákmi sa však ukrýva chudobinec. Slovenské národné divadlo, výkladná skriňa nášho umenia, ktorú nám závidia, platí svojim ľuďom almužnu, pri ktorej ťažko vôbec hovoriť o prežití a ktoré má od adekvátneho ohodnotenia na míle ďaleko.
Možno si poviete si, že to nehrá úlohu, hlavne, že to funguje. Aj hudobník a zborista je však len človek, ktorý má svoju rodinu a ktorý nežije iba z lásky k hudbe. Áno, bez nej by sa neprepracoval k perfektným výkonom, ale v krutej ekonomickej realite láska k hudbe na prežitie nestačí. A tak deň hráča orchestra vyzerá možno aj tak, že po dopoludňajšej skúške uteká na základnú umeleckú školu, kde vyučuje mladé talenty, aby sa navečer, pochopiteľne už patrične unavený, vrátil odohrať predstavenie. Medzitým berie "fušky", ktoré sa pritrafia a ktoré mu odoberajú ďalšie sily, nehovoriac o tom, že predstavenia bývajú aj v soboty a nedele a hrá sa dokonca aj večer na Silvestra.
Nuž, ešte šťastie, že sa postavila nová budova. Obrovské monštrum, ktoré zhltlo neskutočne veľké peniaze a podľa všetkého ich bude nenásytne "žrať" aj naďalej. Už teraz stoja lístky na predstavenia do novej budovy okolo 1300,- Sk, čo si veľa ľudí dovoliť nemôže. A tak pri lepšom pohľade do poloprázdneho hľadiska vidno skupinu rakúskych dôchodcov a ich manželiek, v šatách, v ktorých niektoré ešte pred hodinou okopávali za hranicami v Hainburgu zeleninu v záhrade, a našincov, ktorí "na to majú".
Ako ďalej? Čo s tým? Akú cenu má ľudský život? Možno spočítať, aký je ekonomický prínos kultúry? V účtovníctve platia jasné pravidlá, plusy a mínusy, ale všetko sa predsa nedá prepočítať na peniaze. Keď sa pred časom zastavovala premávka na nerentabilných železničných tratiach, hovorilo sa o znížení straty z ich prevádzkovania. Nuž, takýmto prístupom vychádza ako riešenie zastavenie premávky vlakov ako takých, tým znížime stratu na minimum. Čo na tom, že sa nebude mať národ ako dostať do práce, domov, k lekárovi, za kultúrou...
Všetko nasvedčuje, že kultúra sa napriek tradičným predvolebným sľubom nachádza stále na okraji záujmu vládnucich garnitúr. Je to možno tým, že z ich pohľadu je to čierna diera, ktorá len odčerpáva peniaze z rozpočtu, použiteľné napríklad pre dôchodcov na Vianočné za(s)lepenie očí. To, že sa človek stáva harmonickou a rozhľadenou osobnosťou aj návštevou kultúrnych podujatí a že ku kvalitnému životu patrí aj kultúra, sa akosi vytráca z priorít. Hitom sú automobilky, v ktorých je asi jedno, aký človek tam pracuje, hlavne, že dokáže hodiny a hodiny vykonávať rutinne svoju pridelenú činnosť a keď už od únavy nevládze, nahradia ho ďalším, ešte neopotrebovaným človekom.
Predstavenie sa končí, speváci sa klaňajú. ľudia kričia vzrušené "BRAVO", hostesky prinášajú kytice vďaky a uznania. Spokojný divák po skvelom predstavení odchádza. Odchádza povznesený, obohatený a s pocitom príjemne prežitého večera. Nevie, že výkon, ktorý práve videl, je zo strany vedenia divadla neuveriteľne podhodnotený. Je možné, že keď príde nabudúce, nájde oznam o tom, že z dôvodu neskorého príchodu účinkujúcich z iných zamestnaní mu vedenie ponúka videoprojekciu minulého predstavenia, alebo sa môže za menší poplatok uspokojiť iba s vypočutím zvukového záznamu.
Verme, že sa táto absurdná predstava nikdy nenaplní a že sa touto smutnou realitou začne niekto z vedenia divadla zaoberať. V tejto chvíli sa situácia s ohodnotením zamestnancov v divadle podobá názvu pripravovaného titulu opery: Kóma. Pacient, Slovenské národné divadlo, ešte síce žije, ale bola by škoda, keby sa nám z tejto kómy neprebralo a skončilo - napríklad - výhodným predajom ako ďalšie nákupno-zábavné centrum. A ak sa tak stane, nezabudnite si pri pokladni vypýtať podpis pokladníka. Veď ktovie, možno to bude bývalý spevák alebo hudobník nášho národného divadla.
