Gymnázium sa nachádzalo na ul. Červenej armády, dnes už Grösslingovej ul. a internát sme mali hneď oproti vtedajšiemu Prioru na ul. Československej armády, dnešnej Špitálskej ul. Škola aj internát sa nachádzali v samom centre Bratislavy, takže aj neznalosť prostredia sa dala prekonať pomerne rýchlo. Problémom bolo, že som v tom čase v Bratislave skoro nikoho nepoznal. Býval tu však ujo Jožo Ďurech, brat mojej starej mamy, s tetou Helenkou.
Svoj druhý domov som našiel práve u uja Joža a tety Helenky, ktorí vtedy bývali v škole na Schiffelovej ul. Znie to trochu zvláštne, ale ujo Jožo bol školníkom a tak bývali v naozajstnej škole. Aj napriek tomu, že som býval v centre mesta, kúpil som si električenku, čo niektorí moji spolužiaci nemohli pochopiť, a denno-denne som po skončení školy sadol na trolejbus a uháňal smerom k Prievozu, aby som bol čím skôr u uja a tety na "šifelke". Snáď jedinou prekážkou bol Astor, vlčiak, ktorého mal ujo vo dvore a pred ktorým som mal vždy rešpekt. Uja počúval na slovo, mňa už menej. A keď ujo Astora zahnal, neodpustil si, aby ma ešte pred vstupom do ich školníckeho bytu nedonútil zavesiť sa na školskú bránu a urobiť v rámci cvičenia aspoň jeden zhyb. Márne. Ujo síce vždy pokrútil hlavou, ale priznám sa, ešte stále sa mi až doteraz ani jeden zhyb nepodaril.
Teta Helenka bola pre mňa vždy stelesnením kuchárskeho umenia. Fantasticky varila, nie náhodou bola kuchárkou v jedálni dopravného podniku. Aj preto som bol u tety Helenky doslova varený-pečený. Okrem tohto dôležitého faktu však môžem povedať, že bola to práve teta Helenka, ktorá počúvala moje pubertálne zážitky, zdieľala moje radosti aj starosti. Nezabudnem, ako mi raz teta Helenka núkala buchty s lekvárom a kakaom, ktoré som mal rád ešte z domu. Aké bolo moje prekvapenie, keď teta zohriala na pare knedľu a pridala k nej lekvár a ešte všetko posypala kakaom. Až keď som to s nevôľou jedol, som si uvedomil, že buchty sú z rovnakého cesta, akurát lekvár je v nich vo vnútri.
Čas plynul, ja som rástol do výšky aj do šírky, okrem svojich spolužiakov som poznal postupne viac a viac ľudí a tak som, celkom prirodzene, začal chodievať k Ďurechovcom menej často. Ujo Jožo odišiel do dôchodku a spolu s tetou Helenkou sa odsťahovali zo školy do bytu v bratislavskej Dúbravke. Ja som po zmaturovaní pokračoval v štúdiu na vysokej škole a po jej skončení som sa v Bratislave zamestnal. Občas sme sa s ujom Jožom stretli na trhovisku "Miletička", kde mi povedal, že už som u nich dávno nebol a že by boli radi, keby som sa u nich niekedy ukázal. Pri mojich rôznych aktivitách som však času nikdy nemal veľa a stretnutí s ujom Jožom a tetou Helenkou bolo čoraz pomenej.
SMSka, ktorá prišla v nedeľu od mojej maminy, bola jasná: Teta Helenka zomrela, pohreb bude v utorok ráno o 8:45 v krematóriu. Je to tak trochu hanba, ale na uja Joža a jeho Helenku som rokmi už takmer zabudol. Teda aspoň tomu nasvedčuje frekvencia mojich návštev u nich. Predsa však patria medzi ľudí, ktorí sa významne zapísali do môjho života. Zastavil som sa a uvedomil som si, ako veľa pre mňa teta Helenka znamenala. Počas mojich začiatkov v Bratislave bola naozaj ako moja druhá mama. Škoda, že som jej za to nestihol poriadne poďakovať. A tak teraz o to úprimnejšie...
Ďakujem, teta Helenka, ďakujem za všetko...
