Ku kolobehu života patrí ako zrodenie nového života, tak aj smrť a odchody blízkych ľudí. Ľuďom, ktorí sú tu s nami, môžeme dať najavo, ako ich máme radi. Na našich zosnulých myslíme vo svojich modlitbách, spomienkach, úctu voči nim preukazujeme aj tým, že navštívime miesto ich odpočinku, zapálime sviečku, prinesieme veniec, či kytičku. I keď máme cez rok veľa povinností, sú to práve "Dušičky", Pamiatka zosnulých, kedy intenzívnejšie ako inokedy zamierime na cintoríny a spomíname na našich blízkych. A tak ako sa patrí poupratovať pred sviatkami príbytky, rovnako sa pripravujeme aj na "Dušičky". Ľudia upravujú hroby, prinášajú kvety a cintoríny sa stávajú miestom, ktoré na nejaký čas doslova ožije.
Po víkendovej návšteve niekoľkých cintorínov som bol trochu zmätený. Navštívili sme hrob, kde je pochovaná známa našej starej mamy, ktorá nemala bližšiu rodinu. Jej hrob bol opustený a my sme pri ňom zapálili sviečku, ktorá ho apoň trochu osvetlila. Niektoré iné hroby však boli zapratané pompéznou výzdobou, ako keby pozostalí súťažili v súťaži o čo najhonosnejší hrob. A pohľad na niektoré svietidlá na hroboch mi miestami vyrážal dych. Ľubko, môj brat, ich vtipne nazval torpédoborcami, prípadne malými elektrárňami. Boli obrovské!
Dušičkový biznis sa z roka na rok rozširuje a prináša nové možnosti. Mne sa však spomienky vracajú do času, kedy sme žili v dobe, ktorej pád si už onedlho pripomenieme, kedy nebolo toľko možností, ako máme dnes. V obchodoch sa predávali tzv. konzumné sviečky, aj keď ich konzumovateľnosť bola vždy pre mňa tak trochu záhadou, prípadne sme si dávali susedke z bytovky vyrobiť recyklované kahance. Bol to náš vtedajší dušičkový arzenál, ktorý sme vždy dokázali zohnať. Akonáhle fúkal vietor, kahance hneď zhasli, lepšie neobišli ani spomínané konzumné sviece. Krása tej doby spočívala v jednoduchosti vyjadrenia úcty zosnulým, v symbolickom zapálení malého nevýrazného kahanca.
Prechádzajúc dnešnými cintorínmi sa mi vynorilo prirovnanie hrobovej výzdoby k umeleckému obdobiu baroka, ktoré ovplývalo monumentálnosťou, hojnosťou, plnosťou výzdoby a pompéznosťou. História nám ukazuje, že po prirodzenom presýtení sa barokom našiel časom svoje miesto nastupujúci klasicizmus, objavujúc krásu v jednoduchosti.
Verím, že keď o niekoľko rokov budú svietidlá na hroboch také veľké, že nebude kde zapáliť ďalšie sviečky, aj nás prekvapí "dušičkový klasicizmus", ktorý navráti do "dušičkovej kultúry" zdravý rozum. Bude to čas, kedy nebude vztah k zosnulým meraný veľkosťou svietidiel, či hmotnosťou chryzantém. Ubrániť sa tlaku konzumu, odolať akciám s torpédoborcami v obchodných reťazcoch nebude jednoduché. Je však na nás, aby sme začali sami od seba. Spomeňme si ticho na našich blízkych a v tomto tichu znovu objavme okamihy, ktoré sme s nimi prežili.
