Keď som minulý týždeň spolu s Mikulášom, čertom a anjelom mieril do Onkologického ústavu sv. Alžbety na Heydukovej ul. v Bratislave, mal som zmiešané pocity. Na jednej strane som sa tešil, že mám možnosť priniesť radosť, na druhej strane som mal obavu, ako budem schopný čeliť pohľadu na ľudí, ktorých zrejme trápia iné problémy ako mňa. Uvedomoval som si, že ľudia, ktorým sme išli hrať a priniesť kúsok mikulášskej atmosféry, sa nachádzajú v nie ľahkom rozpoložení. Veď onkologické ochorenie je naozaj niečo iné, ako chrípka a už samotné slovo "rakovina" asi nikomu neznie dvakrát príjemne. Svoje vedia pacienti, ale aj ich rodiny, ktoré spolu s nimi zvádzajú veľakrát nerovný boj s touto chorobou.
Mikuláš sa nahodil, čert bol čertovsky čierny a anjel bol doslova anjelský. Vybavení balíčkami sme sa vydali na dlhú, ale zaujímavú cestu po nemocnici. Pri príchode na každé oddelenie čert - Janko - namazal všetkých od pacientov, ktorých viezli na operáciu, cez ľudí v čakárňach až po jačiace sestry, ktoré sa síce bránili, ale naozaj zbytočne. Následne sa práce ujal Mikuláš, ktorý s anjelom naprávali škody a rozdávali pripravené balíčky. Do tohto obrazu chýbala už len hudba - to bola moja úloha, Vianočné koledy a iné zimné pesničky sa rozliehali postupne oddeleniami, chodbami, výťahmi nemocnice. Bol to pre mňa silný zážitok, niektorí pacienti mali vplyvom terapie vypadané vlasy, niektorým bolo popod oblečenie vidno značky, kam mieria cielené ožarovania. Mal som so sebou čo robiť, keď sa pacientom rozhoreli ohníčky radosti v ich očiach, ako si s nami spievali koledy, či rezké ľudovky.
V utorok som pre zmenu navštívil centrum Memory v bratislavskej Petržalke, kde pracuje moja dlhoročná kamarátka Marča ako liečebná pedagogička. Centrum navštevujú jednak klienti s Alzheimerovou chorobou, ale tiež aktívni seniori, ktorí v ňom absolvujú rôzne tréningy pamäti, majú tu dokonca svoj klub. Čas od času zvyknem prísť zahrať do Memory na fašiangy, majáles či vianočné posedenie. Občas sa mi stalo, že som do do centra Memory išiel z práce pomerne napálený, pretože alebo niečo nevyšlo, alebo som natrafil na ľudskú hlúposť a ja som mal chuť zavolať, že nikam nejdem. "Dedkovci" mi však neuveriteľne dobili baterky, ich akčný prístup k životu ma vždy roztopil a po hodinke-dvoch strávenej s nimi neostalo po zlej nálade ani stopy.
Tentokrát bola moja účasť aj s akordeónom až do poslednej chvíle prekvapením. Chvíľu sme zahrali klientom s Alzheimerovou chorobou, niektorí z nich sú tak trochu "mimo". O to viac obdivujem ľudí, ktorí sa im odborne, no najmä zodpovedne a s láskou venujú. Podaktorí si spolu so mnou zaspievali! Potom sme sa presunuli k aktívnym seniorom. Marča ich nechala hádať, aké prekvapenie si pre nich pripravila, padali otázky "Je to živé?", "Je to papagáj?", "Má to rado oriešky?". Bolo to veľmi milé, keď napokon uhádli, že prekvapením je "Harmonikár! Pán Július, pán Július!" Keďže aktívni seniori absolvujú v Memory tréningy pamäti, nemali problémy s generovaním rôznych ľudoviek aj starších evergrínov, ktoré sme si vzápätí hrali a spievali. Priestory sa chvíľami zmenili na tančiareň a okrem klasiky si seniori - naozaj aktívne - zatancovali aj na známy Kačací tanec. Pesnička "Zaleť sokol, biely vták" nemohla chýbať, za čas nášho stretávania sa stala doslova šlágrom.
Dve milé akcie, ktorých sa v týchto dňoch konajú stovky, pre mňa však boli obe jedinečné. Skupiny, ktoré vystupujú v oboch príbehoch, sú pre mňa veľkým povzbudením. Pacienti na onkológii, ktorí sa na rozdiel od našich problémov nachádzajú niekde medzi bytím a nebytím, v neistote, ale aj v nádeji, ale predsa vedú boj s chorobou. Ako ľahko človek rezignuje, ale nádej na vyliečenie je tu stále, aj keď ju niekedy treba hľadať medzi prstami na ruke... Aktívni seniori z centra Memory, naši "dedkovci", ktorí svojím prístupom k životu búrajú mýtus o tom, že staroba je už len čakáreň na to posledné. Prežívajú svoju jeseň života, ale ani zďaleka nie šedú, ako sa môže na prvý pohľad zdať! Ich jeseň je farebná a plná radosti z maličkostí!
Sú tu však ešte ľudia, ktorí možno neboli v centre diania týchto milých akcií. Lekári, zdravotné sestry, personál nemocnice, liečební pedagógovia, ľudia, ktorých možno pri návšteve týchto zariadení ani nestretnete, kuchári, upratovačky a mnohí ďalší. Sú to ľudia, ktorí sú oporou v náročných chvíľach, ktorí veľmi dobre vidia "život" aj "smrť" ako hmatateľné póly ľudského života. Ich práca je náročná, fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca. V týchto chvíľach sa možno pokúšajú udržať a navrátiť život naspäť, alebo sa pripravujú na ďalší deň s ľuďmi, ktorí majú Alzheimerovu chorobu a ktorí sa im počas dňa už desiatykrát pokúsia odísť domov k rodičom, ktorí už dávno nežijú. Všetci títo ľudia si zaslúžia naše obrovské poďakovanie a obdiv.
